Česká verzia Denníka N priniesla vyjadrenie istého ukrajinského kníhkupca, ktoré hraničí s čírym šialenstvom: „I kdyby ruská kultura byla sebevětší, vytvořila spoustu řezníků, kteří jsou ochotni jen tak zabít souseda.“ No ešte desivejší, než táto plytká režimová propaganda, je výrok o tom, že „rozumný človek” sa dnes nebude chváliť tým, že číta alebo obdivuje ruskú literatúru…

Kam sme sa to dopracovali? Ruské knihy najprv na Ukrajine zakázali, teraz ich dehonestujú – začnú ich postupne aj páliť v uliciach (nie, to by bolo príliš nápadné)? Čo za človeka si dovolí ignorovať historický, ale aj umenovedný fakt, že najväčšie klenoty beletrie všetkých čias nám tu zanechali práve ľudia ako Dostojevský, Tolstoj alebo Puškin? To predsa nijako nesúvisí s temnými škvrnami na politických dejinách ich domoviny!

Tragédia dnešnej doby spočíva v tom, že málokto si uvedomuje komplexnosť individuálnej ľudskej mysle, a z toho vyplývajú ohromujúcu komplexnosť svetovej geopolitickej situácie – no vyjadrovať by sa k nim chcel každý. Na rozpoznanie príčinných súvislostí pritom nie je nevyhnutne potrebné vysokoškolské vzdelanie, stačí takzvaný „zdravý sedliacky rozum”. Osobne poznám zástupcov robotníckej triedy, ktorí vnímajú svet s veľkou jasnozrivosťou. Na základe vlastnej empírie a schopnosti abstraktného myslenia (hoci sami by to nedokázali takto popísať) sú si vedomí napríklad potreby pragmatického vládnutia, pokiaľ susedný štát tvorí jadrová veľmoc: Moji spomínaní priatelia chápu, že nie je možné, aby zajac kládol podmienky veľkému medveďovi; inými slovami, neschvaľujú Zelenského chuť bojovať do posledného Ukrajinca. Na opačnej strane svetonázorového spektra potom stoja tí spoluobčania, ktorí si spravili z hodnôt slobody a demokracie vyprázdnené frázovité božstvá, ktorým sú ochotní podriadiť aj ľudské životy (pravda, iného národa, nie vlastné…).

Trump po ostrej hádke: Zelenskyj nie je pripravený na mier. Zneuctil Spojené štáty americké

Buďme úprimní: Kto volá po „hrdinskom boji” namiesto „hanebného mieru” je niekto na spôsob depresívneho pacienta, ktorý sa rozhodol pre manifestačnú samovraždu: Všetkým naokolo dá najavo, že to myslí „vážne”, no v skutočnosti je to len naoko, pretože nevykoná posledný krok.

Nemôžeme však mať to okaté milovanie Ukrajiny ľuďom za zlé, pretože mnohí len nasledujú stádovitý pud v snahe zapadnúť. Dnes si predsa na proukrajinskej rétorike môžete zarobiť celkom slušný politický, ale aj lokálny spoločenský kapitál vo forme uznania zo strany vašej sociálnej bubliny (len si sami sebe nesmiete priznať, že vaša ústredná motivácia je túžba po prijatí a láske).

Inak, verte-neverte, myšlienky o uprednostnení vojny pred mierom skutočne propagujú aj našinci – konkrétne prišiel s tým titulkom denník SME: Radšej vojnu, ako hanebný mier.

Tiež vám to hlava nepoberá?

Pozrite, pokiaľ ide o našich spoluobčanov z proukrajinského tábora: Na jednoduchšom zmýšľaní, resp. na nerozvinutej metodológii poznávania svetovej geopolitickej reality, nie je nič zlé. Každý slušný človek – či pracuje ako vysokoškolský docent alebo upratovačka na tej istej alma mater – prispievajúci svojou troškou k spoločenskému blahu si zaslúži rešpekt a úctu, aj lásku, bez ohľadu na politické preferencie, vierovyznanie, a tak ďalej.

Problém sa objaví vtedy, keď vybraní jednotlivci s vplyvom (tzv. trendsetteri či opinion lídri) z ľubovoľného dôvodu začnú pretavovať svoj obmedzený obraz sveta do akejsi univerzalistickej, jedinej možnej definície, ktorú potom šíria vo svojich kruhoch s rovnakou naliehavosťou, ako sa jed šíri v krvnom riečisku. Medzi také typy patria napríklad bývalí diplomati typu Magdy Vášaryovej či Rastislava Káčera, politici z Progresívneho Slovenska, podaktorí umelci, či mediálne figúrky typu Bárdy, Tódová a spol., opakujúce koldokola napríklad okrídlený výrok, že Putin napadol Ukrajinu, Putin sa teda musí stiahnuť – úplne ignorujúc všetky premenné, ktoré daná rovnica obsahuje.

Veci nie sú také jednoduché, ako by sme chceli, a kto vás presviedča o opaku, trpí metakognitívnou insuficienciou.

Priatelia, snažím sa písať čo najzrozumiteľnejšie a zároveň terminologicky korektne, no nie som si istý, do akej miery sa mi to dnes darí. Veľmi mi totiž záleží na tom, aby sa posolstvo tohto článku dostalo k čo najväčšiemu množstvu vnímajúcich ľudí. Pretože sme svedkami dejinnej epochy, kedy snahu o necenzurovanú slobodu slova, zastavenie vojnového konfliktu, či riadenie štátu prioritne vládou zvolenou v demokratických voľbách prezentujú isté vplyvové skupiny (napr. politické mimovládky) ako novodobý nástup „fašizmu”. Aj technologickému géniovi Muskovi už sa táto nálepka (novodobá žltá hviezda?) dostala – len preto, že v emocionálne vyšpičkovanej situácii mu na verejnosti ušiel tzv. Bellamyho pozdrav, teda predhitlerovská forma prísahy na americkú vlajku prostredníctvom úderu do hrude a následného zdvihnutia pravice dlaňou nadol. Novinár Tkačenko zo SME zas podsúva ideu, že Gedrov návrh etického kódexu vysokých štátnych úradníkov by potešil aj Mussoliniho…

Juraj Gedra pre HS: Ich návrh sme absolútne zhodili zo stola! Tretí sektor bol akoby nad exekutívnou mocou v štáte

Nálepkou „ty fašista” sa oháňa pomaly každý druhý facebookový frustrát, s prepáčením za výraz. Ignorujú však to, čo je nad Slnko jasnejšie: že je to – bohužiaľ – západná Európa, kto sa vracia k metódam fašistov z minulého storočia. Uznajte: Nenávisť voči ruskej civilizácii je bezprecedentná. Rusi sú prezentovaní ako barbarské hordy (Soltész), a pomaly aj čítať Dostojevského bude kardinálny hriech. Pretože „ako celok” údajne stvorili viac vrahov, než nadčasových hodnôt. Tak to hovorí aj náš ukrajinský kníhkupec v úvode článku – a Deník N s radosťou dostáva tieto splodiny chorobnej mysle do hláv svojich čitateľov…

Takto sa formuje európsky Ubermensch 21. storočia: My sme údajne tí vyspelí, inteligentní, citliví, demokratickí… A tí druhí si nezaslúžia nič, len izoláciu, ak nie priam rovno vyhladenie. Postkoloniálny zlomok sveta – Európa, škrvnka na globálnej mape – má o sebe stále vznešenú mienku (Zelenského prijal aj britský panovník, to ma podrž!) a na ostatných pozerá zvrchu. Dokonca už aj na amerických partnerov – len preto, že sme si museli vypočuť nepríjemnú pravdu o neúnosnom financovaní vojny a zbytočnom umieraní státisícov ľudí z úst prezidenta Trumpa. A keď sa pozriete na tie verbálne prejavy, zatají sa vám dych: Veď to je samý hrubý vulgarizmus! Trumpa označujú za „Putinovu štetku”, ale napríklad ja osobne ako novinár, idúci s kožou na trh, som si za svoje články vypočul tie najhrubšie nadávky.

Nuž čo – vizitku za svoj nenávistný slovník si vystavuje každý sám…

Otázka znie, či je za daných okolností ešte vôbec nádej na funkčnú osvetu, na otváranie očí našich spoluobčanov prostredníctvom odhaľovania ďalších nepohodlných právd o tom, čo sa dialo na Donbase od roku 2014; o bezpečnostných rizikách, aké pre Ruskú Federáciu predstavovalo rozširovanie NATO, alebo aj o tom, že okolnosti údajnej masakry v Buči dodnes neboli úplne vyjasnené ani na žiadosť ruskej diplomacie – hoci západné médiá tvrdia niečo iné .

Pozrite, nikto neospravedlňuje vojenský zákrok tej či onej krajiny, to si treba rýchlo ujasniť! Avšak k tomu, aby vojny skončili, si musíme začať hľadať k sebe cestu – prostredníctvom dialógu. Ako k nemu dospieť? Na začiatok by na takzvanom kultivovanom západe – vybudovanom na krvi iných národov a drancovaní zdrojov z ďalekých krajov – celkom postačilo prestať z celej duše nenávidieť civilizačnú inakosť východných Slovanov.

Dokáže to Európa, alebo už sme zašli priďaleko?

Prečítajte si tiež

• Rusofóbii sa na Slovensku nedarí: Puškinovi odhalili novú bustu
• Zelenskyj plánuje vytvoriť “NATO na Ukrajine”