Nešťastná teta malého Viktorka: “Dnes nám ho prídu odobrať”

Bratislava 22. januára 2020 (HSP/Foto:Archív autorky)

Už pár dní rezonuje na sociálnych sieťach príbeh malého Viktorka (19mes.), ktorý má byť práve dnes odobratý zo svojho stabilného domova. Teta chlapčeka, ktorá pôsobí ako riaditeľka na základnej škole a spolu so svojou matkou (babkou Viktora) pomáha svojmu bratovi so starostlivosťou, hovorí o úskaliach sociálneho systému, ktorý podľa jej slov teraz robí z jej synovca pokusného králika, keď ide zisťovať, či sa vie o neho postarať vlastná matka, ktorá o dieťa doteraz nejavila veľký záujem. Prinášame vám jej list

“Môj brat sa dal dokopy s jednou ženou. Aby bolo vo veciach jasno hneď od začiatku, hovorím vtedy o 32 ročnej žene, dnes má 34. Žena otehotnela. Brat to prijal so všetkou vážnosťou napriek tomu, že už zistil, čo je žena zač. Nasťahovala sa do domácnosti, kde žije brat s matkou. Do dvojizbového bytu. Bývam pár metrov od nich, v ich domácnosti som takmer každý deň, naša rodina je súdržná. Žena začala robiť problémy, už v tom čase neustále bombardovala môjho brata smskami, vyhrážaniami, že si dá dieťa vziať, že ho dá na adopciu, do hniezda záchrany. Nakoniec sa odsťahovala naspäť ku svojej matke o ktorej sa vyjadrila, že ju celé detstvo týrala, že je alkoholička a že vlastného, ešte nenarodeného vnuka nazýva panchartom.

Prišiel deň pôrodu. Celá rodina sme s radosťou išli pozrieť malého. Aj matku. Napriek tomu, že ublížila nám všetkým som jej navrhla, aby sa opäť presťahovala k nám, že sme tam po blízku 4 ženy, že jej pomôžeme s malým, kým sa zotaví po pôrode. Odmietla a neskôr sa vyjadrila, že sme jej chceli zobrať dieťa. Už vtedy, v pôrodnici som si všimla jej neštandardné správanie. Dieťa si neuchopila do náruče, pri kojení ho mala pohodeného na stehnách, zvrchu mu podávala prsník, s ktorým ho vlastne dusila.

Žiadne objatie, žiadny prejav lásky, pohladenie, pobozkanie uzlíčka. Keď sme prišli na druhý deň, tretí a aj štvrtý deň miesto na dieťa hľadela do telefónu. Každá MATKA sa nevie vynadívať na svoje dieťa, túli sa k nemu, hladí. Náš drobec nedostal od nej ani pohladenie.

Z pôrodnice šla ku „týrajúcej” matke. K dieťaťu sme sa ako rodina otca nedostali. Po troch týždňoch zavolala bratovi, že odtiaľ musí odísť, že je to tam na nevydržanie a že matka každý deň pije. Samozrejme, brat letel. Nakúpil všetko potrebné pre dieťa, kočiar, postieľku, fľaše, deky.

Žena dostala pôrodné a dieťaťu nekúpila NIČ. Dieťa malo po troch týždňoch v jej starostlivosti zležanú hlavičku, zdeformovaná hlavička mu zostala dodnes a bude ju tak mať celý život. Od toho dňa začalo u nás peklo. Neustále vyhrážanie, že s malým odíde, obviňovanie, že brat niekoho má, atď. O malého sa nevedela postarať. Nevedela ho obliecť, okúpať, nakŕmiť, všetko robila moja matka, moja dcéra alebo ja a brat sa zaúčal. A naučil sa rýchlo. Dokázal sa v plnej miere postarať o malého. Vypiplali sme, učili, rozvíjali po všetkých stránkach. Žena začala mať čoraz väčšie psychické problémy a tak poprosila moju matku, či by s ňou nezašla k psychiatrovi.

Moja matka obvolala, vybavila, uviedla milú žienku ku psychiatrovi. Tá ku nemu začala chodiť pravidelne. To sme si mysleli. Neskôr sme sa dozvedeli, že nám síce tvrdí, že ide k nemu, ale túlala sa po meste, po reštauráciách, vyžierakoch, obchodoch a môj brat sa staral o syna. Neskôr na súde sa vyjadrila, že sme ju nútili ísť k psychiatrovi. Brávala malého na prechádzku v kočiari. My spokojní, že aspoň takto sa venuje synovi, ktorého stále nepohladila, neprivinula, nepobozkala, ktorému stále nič nekúpila, napriek vysokému materskému príspevku a výživnému 120 eur.

Boli sme spokojní dovtedy, kým sme sa nedozvedeli, že aj dve hodiny sedí v cukrárni, dieťa nevybalí z fusaku, ak zdvihne hlavičku, tak ho tam vráti späť a napriek upozorneniam pracovníčok istého centra, aby ho rozbalila, že vonku je mráz a spotený môže nachladnúť, tak neurobila. Známy mi povedal, že ju v zime videl na lavičke jesť, dieťa v kočiari plakalo a ona spokojne jedla. Vracal sa za hodnú chvíľu, za vyše hodiny. A žena stále jedla….a dieťa stále plakalo. Ale to som sa dozvedela až teraz, v poslednom mesiaci.

V januári sa bez oznámenia zbalila a aj s malým a odišla. Vzala so sebou všetko oblečenie dieťaťa, kočiar, fľaše. Medvedíka, s ktorým pol roka zaspával a ktorého miloval nie. Ani ďalšie obľúbené hračky. Za pomoci polície sme zistili, že sa opäť nasťahovala k dennodenne opitej matke. K tej, čo ju údajne v detstve týrala, k tej, čo požíva alkoholické nápoje. My sme mali k malému cestu zatarasenú, ona mala dohľad sociálky.

Vedomie, že chlapec je v takom prostredí, to, že vieme, že žena sa o neho nevie postarať, že ho nepoláska, bolo strašné. Týrala nás občasnými fotografiami a tým, že napísala, že kedykoľvek za ním môžeme prísť. Každá návšteva bola bolestivá. Chlapec nenapredoval, jeho vývin sa pozastavil. Po každej návšteve vykonštruované trestné oznámenie. Keby si brat nenahrával priebeh návštevy a nemal rukolapný dôkaz, že sa nič nestalo, opäť by boli problémy. Takto sme fungovali do apríla. Vtedy mi zatelefonovala, značne rozrušená, že spraví niečo sebe a malému a ak sa niečo stane, aby som vedela prečo.

Hneď som sadla do auta a letela za nimi. Chlapec bol v hroznom stave. Špinavý, v akýchsi handrách, zapáchal, napriek zime bol bez botičiek, nereagoval na žiadne podnety, hlavičku stále vyvracal dohora, až na zvuk motorky sa otočil. Z očičiek mu tiekol hnis. Prosila som ju, aby s malým šla hneď k lekárke, že má určite zápal a že ak nemá ako ísť, že pre ňu prídem. To bolo v nedeľu. V pondelok mi napísala, že malý je v poriadku, že ona mu dáva do očí mastičku. V piatok skončil na JISke s obojstranným zápalom očí, uší a priedušiek. Primár to vyhodnotil tak, že to nebolo zanedbanie. Samozrejme, veď deti bývajú choré. Ale to, že ho (NE)matka nechala týždeň v bolestiach nevedel.

S mojou matkou ju napriek jej teroru, udávaniu na polícii, na sociálke klamstvami opäť prijali. S bratom už netvorili v tej dobe 11 mesiacov pár, nemali medzi sebou žiaden vzťah, ani kamarátsky. Jedine dieťa bolo dôvodom na to, aby ju trpeli, aby napriek tomu, že žena nemá žiadne hygienické návyky prijali. Dieťa bolo po jej 4 mesačnej starostlivosti zaostalé vo vývine. V 10 mesiacoch chlapec nesedel samostatne, nepeskoval, nestál na nôžkach, nemal žiaden verbálny a neverbálny prejav, odmietal akýkoľvek prejav lásky, nedal sa pohladiť, pobozkať, nedokázal sa privinúť a aj keď sme ho chceli držať v náručí, odťahoval sa. Od tej doby prestala mať akýkoľvek záujem o dieťa. Odchádzala z domu doobeda, potom, keď malý spal sa vrátila a opäť odišla. Za 3 mesiace ho otec za našej pomoci naučil chodiť, loziť, neverbálne sa dorozumievať, dnes je chlapec prítulný, všetkých nás hladí, bozkáva akoby sa nevedel nabažiť prejavu lásky, ktorej sa mu predtým od (ne)matky nedostalo.

V máji prebehol súd o zverenie dieťaťa do opatery otcom. Náš právnik nepodal takmer žiaden výkon (už máme druhého), kolízny opatrovník sa predo mnou vyjadril, že matku treba naučiť mať dieťa rád…

Materinská láska je v žene zakódovaná a ak tam tento kód u nej nie je prítomný, poukazuje to na istý problém. Ďalej sa pred súdom sa vyjadril, že ak matka nepreukáže hodnoverným dôkazom, že si našla pre seba a pre dieťa stabilný domov, bude trvať na výlučnom zverení dieťaťa do opatery otca. A keďže v tom čase bývala u brata došlo k mimosúdnej dohode, a bolo jej odporúčaných 155 hodín absolvovania terapeutických hodín z centra na pomoc deťom a matkám. Z krízového centra, ktoré má pomáhať týraným deťom a matkám, čo ani jeden nie sú. Jej odchody sa stupňovali, odchádzala aj na celý deň a vrátila sa v noci. Zistili sme, že peniaze, ktoré mala na účte- hovoríme o tisícoch – minula.

Krízové centrum využívala ako barličku, vždy operovala a obhajovala svoje prečiny s tvrdením, ja môžem, vedia o tom. atď. Spojila sa s dvoma ženami v paneláku, ktorým rozprávala klamstvá a polopravdy. Z nich doslova ukuli diabolský plán- postupne chodili udávať vykonštruované obvinenia. Najprv na psa, potom na môjho brata- otca dieťaťa, neskôr na mamu, na mňa, na môjho muža. Niekto im pravdepodobne dal dokonalú radu, že ak chcú odstaviť otca, treba vymyslieť buď fyzické napadnutie alebo sexuálne. Najsmutnejšie na tom je, že jedna z aktérok na to použila svoju dcéru, piatačku na základnej škole. Dieťa je obeťou vlastnej matky, to, do čoho ju vtiahla vlastná matka dieťa nedokáže spracovať a bude to mať na ňu vplyv po celý život, ohrozilo to jej morálny a duševný rozvoj. Miesto starostlivosti o dieťa sa (ne)matka radšej stretávala s týmito dvoma ženami a ony postupne nachádzali čoraz väčšiu chuť v podávaní trestných oznámení aj za to, čo sa akože stalo pred rokom.

Neváhali dokonca ani navštíviť kolízneho opatrovníka malého a pred nami v anonymnom utajení podať výpoveď, ktorá sa ani jedným jediným slovom nezakladá na pravde. My, keď sme udávali u kolízneho opatrovníka, že (ne)matka sa nestará, opúšťa dieťa aj na celý deň, hrá automaty, vycestuje do mesta na opačnej strane Slovenska na celý deň za veštcom a vráti sa o polnoci, že si našla frajera pochybnej existencie a prejavuje si s ním „lásku” za bieleho dňa na lavičke medzi panelákmi, že dieťaťu nevarí a nosí mu držkové polievky z bufetu atď. si kolízny opatrovník nebol v domácnosti preveriť ani jediný raz. Len sa vyjadril, že toto je na bezodkladné opatrenie, či ho má napísať on, alebo tak urobí právnik a ďalej sa vyjadril, že táto žena nepatrí do krízového centra, že s ňou nedokázal komunikovať, lebo jej nerozumel ani slovo a na pomoc pri rozhovore si musel zavolať kolegyne. Po návšteve týchto dvoch udavačiek zmenil svoj postoj k nám. Nie z objektívnych dôvodov, pretože si ich výpoveď bol preveriť. Nie ako žije malý, ale či je pravda, že (ne)matka prespáva na stanici, v pivnici a iné bludy. Samozrejme, poprela to, potvrdila, že spáva v domácnosti a aj napriek tomu v jeho spávaní nastal zvrat. Nevieme či preto, že s jednou s udavačiek sú bývalí kolegovia alebo preto že……

Správanie kolízneho opatrovníka je vysoko neprofesionálne, nehľadí na potreby dieťaťa, nekoná tak, aby bolo rešpektované právo dieťaťa, ale na to, aby chránil (ne)matku. Všetky naše správy udané na ÚPSVaR odignoroval, mňa, pedagogičku s dlhoročnou praxou na súde, ktorý prebehol dňa 30.10. zamietol ako náhradnú opatrovateľku z dôvodu, že som osobne zainteresovaná a rezolútne mňa odmietol ako náhradného opatrovníka malého do času, kým súd nevyriekne záverečný verdikt zveriť dieťa otcovi alebo (ne)matke. Ani moju mamu, v ktorej domácnosti žije dieťa od svojho narodenia a ktorú malý oslovuje mama (napriek tomu, že ho neustále upozorňuje, že ona je baba), ani krstnej mame. Čiže malý nemôže byť s nikým z otcovej rodiny, ktorá je s ním v dennodennom styku, ani jeden z nás, ktorí ho milujeme, ktorí sa s ním hráme a rozvíjame ho, ale dal návrh, aby bol zverený niekomu z rodiny (ne)matky. Jej matka požíva alkoholické nápoje, jej ujo tiež a ďalšia rodina ani nevie ako malý dieťa vyzerá. Druhý návrh bol ešte tragickejší a zvrátenejší ako predchádzajúci. Umiestniť dieťa do detského domova…

Dňa 6.10.2019 opustila (ne)matka dieťa a domácnosť. Boli prítomní policajti, ktorých si zavolala, pretože sme jej vraj uniesli dieťa. Za toto jej veľmi ďakujem, pretože nám (samozrejme) nikde neveria, že si sama zbalila veci o odišla, o dieťa sa ani nezaujímala a napriek tomu, že ju policajt prehováral až ostane, že jej tam nič nechýba odišla a šla na tri dni ku pani susede, ktorá má čoraz väčšie uspokojenie v podávaní trestných oznámení. Po troch dňoch odišla ku svojej (týrajúcej) matke a tie dve „kamarátky” jej už neotvoria, nekomunikujú s ňou, ich nástroj pomsty pre nich už nič neznamená. Na druhý deň sa tejto (ne)matke podarilo vystihnúť, že je moja matka sama s dieťaťom. Tá jej otvorila, zvíťazil u nej cit nad rozumom a za odmenu bola zhodená z 8 schodov, pretože po minútke začal malý strašne kričať, jeho (ne)matka ho zdrapila za rúčku a snažila sa ho dostať z bytu von, v čom jej moja matka chcela zabrániť. Podľa svedkyne, ktorá toto celé videla viem, že ako utekala s malým na rukách spadla, dieťa si narazili hlavičku do steny a v snahe sa dostať do bytu susedy udavačky mu vykrútila ručičku. Ja s manželom sme prišli asi dve minúty po incidente. Moja matka doudieraná, zmätená, chlapec v šoku prestrašne plakal, rúčku mal nevládne zvesenú. Prišli policajti, záchranka. Matka bola PN 17 dní, dieťa, malo našťastie len pomliaždené ramienko a ďalší otras na detskej duši. Naša (ne)matka si bola za tri dni na ošetrení a na súde tvrdila, že ju moja matka zhodila zo schodov. Len si, „chúďa”, pomýlila dátum, tak jej to súd neuznal.

Momentálne je situácia taká, že dieťa napriek predchádzajúcemu rozhodnutiu súdu o zverení dieťaťa (ne)matke otec syna nevydal, je stále doma, kde vyrastal, kde je milovaný. Čaká nás súd, teda jeho pokračovanie a dokazovanie psychiatrom a psychológom, ktorí z rodičov je spôsobilejší. Ani to nie je šťastné riešenie, lebo ak to urobia tak ako som počula, že dieťa vypustia a za ktorým z rodičov pôjde, tak ten to vyhral. Dieťa, aj keď ho matka bude neviem ako po všetkých stránkach týrať pôjde za matkou (príroda) a samozrejme mu v roku a pol bude vzácnejší ten, koho dlhšie nevidelo. Ďalší súd je tzv.exekučný, kde sa brat musí obhájiť, prečo dieťa nevydal.
Včera sa mi dostali do rúk dve správy z krízového centra. Mali s (ne)matkou absolvovať 155 hodín. Aj tu sme dostali riadnu ranu. V prvej zo septembra deklaruje správa to, čo my stále tvrdíme: je psychicky chorá, bolo by vhodné ju hospitalizovať, hrá automaty, nemá žiadnu finančnú gramotnosť. Druhá, z októbra- nemá žiadne psychické poruchy, o dieťa sa stará, dieťa chodí, rozvíja sa….Podotýkam, že v domácnosti boli 3X, z toho 2X tam (ne)matka nebola prítomná. Prvýkrát áno, ale tam si vychutnali otca. Prišli ráno o 9:00 hod. Vyjadrili sa, že otec sa nepreukázal, že sa vie o dieťa postarať. Nevstal ku dieťaťu, lebo bol po nočnej.

Rok aj pol počúvame zo strany súdov a sociálky: Dajme matke šancu! Kto dal šancu dieťaťu? Kto otcovi? V skrátenej forme zmýšľanie sociálky a krízového centra: No a čo, že matka nemá rada dieťa, my ju to naučíme. No a čo, že minula 25000 eur na veštkyne? My jej poskytneme krízové centrum. Budeme mať svojho klienta, štát to uhradí, my ju budeme pozorovať, či sa vie postarať. Čo na tom, že maličké dieťa bude vytrhnuté zo svojho stabilného domáceho prostredia a bude rukojemníkom. Veď my chceme pomôcť matke, nie dieťaťu. No a čo, že my vieme, že otec sa o dieťa stará, že mu kupuje, vychováva, učí. Veď otec nemá v našej spoločnosti predsa žiadne práva, pretože on nemá maternicu.

A ja sa pýtam…: Kto mi dokáže, že otec má menej dieťa rád ako matka? Kto mi dokáže tvrdiť, že ja mám svojho synovca menej rada ako jeho (ne)matka? Naozaj budeme robiť pokusy na nevinnom dieťati? Teraz? Keď do 6 rokov sa najviac rozvíja po všetkých stránkach a to, čo nadobudne do 6 rokov bude formovať celý jeho život? Kto sa podpíše pod to, že ho dá (ne)matke, psychicky chorej, ktorá ho nepohladí, nič ho nenaučí, má rečovú vadu (kokce), povie mu len tri slová – meno dieťaťa, nono, kukuk? (Ne)matke, ktorej zdrojom zábavy je sporák, na ktorom sú svetielka, pretože sa tam práve vysmážajú rezne? Kto bude zodpovedný za to, keď dôjde k tragédii?

My budeme bojovať. Do posledného dychu. Celá rodina. Aj keď už nevládzeme, keď je preliatych more sĺz, keď narážame na sociálke na nekompetentnosť, keď ťa všade klamú a ty si pripadáš už ako blbec…aj tak budeme. Dieťa je maličké, nevie sa brániť. Nevie povedať, kde chce byť, kde mu je dobre, nevie sa vyjadriť, keď ho niečo bolí, nevie si vypýtať lásku ani starostlivosť. Musíme ho brániť my. A budeme bojovať.

Dnes bude Viktor násilím odobratý z domova, zo stabilného prostredia, kde je milovaný, kde je šťastný”, hovorí so zlomeným hlasom. “Príde ho sociálka vytrhnúť z náruče otca, starej matky, mňa, mojich detí, môjho muža sudkyňa a ľudia, ktorých nepozná, ktorí ho NIKDY nevideli, za prítomnosti polície. Bude vložený do rúk (NE)matky, ktorá jeho dušu opäť zlomí, ktorá mu nič nekúpi, ktorá miesto toho, aby sa s ním hrala, hrala automaty. Už nebude spať vo svojej postieľke, nedostane bozk na dobrú noc od svojej starej matky, ktorý dostával každý večer, už sa s ním nebude otec hrať, už ho nebude môcť nikam zobrať.”