Srbský veľvyslanec Nakić pre HS bez servítky o tom, aká je skutočná pravda o protestoch

Protesty v Srbsku trvajú už viac ako 100 dní a ani demisia premiéra upokojenie nepriniesla. Aké majú demonštranti požiadavky, čo chcú dosiahnuť?

1. novembra sa v Novom Sade stala obrovská tragédia, na železničnej stanici zahynulo 15 ľudí. Najskôr sa demonštrovalo v Novom Sade, potom po celej krajine. Vzbúrili sa študenti, ktorí predložili 4 požiadavky. Prezident Vučič ich splnil, ale potom sa toho chytila opozícia. Opozícia, ktorá máva vo voľbách od 1,5 do 5 percent. Využila študentov a pripojila sa k nim, no a teraz organizuje demonštrácie a v Srbsku šíri nepokoj. Asi viete, že včera večer v Belehrade demonštranti zablokovali budovu televízie, no tam bolo študentov už len málo.

Opakujem, stala sa strašná tragédia, zomrelo 15 ľudí… Premiér Miloš Vučevič podal v januári demisiu, čo to bola aj jedna z požiadaviek študentov.

Viac vo videu:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Údajne, podľa doteraz známych informácií, bolo spúšťačom včerajšieho zablokovania budovy verejnoprávnej televízie to, že moderátor nazval demonštrantov davom, označil ich ako dav…

Každý príbeh má dve strany. Poviem vám niečo, čo možno neviete. Jeden zo šéfov v TV je z bývalej Demokratickej strany, opozície. Ďalšia šéfredaktorka televízie je manželkou jedného z opozičných lídrov, Borka Stefanoviča. Títo ľudia pracujú v televízii už viac, ako 10 rokov a nikto ich nežiadal, aby odišli, nikto ich nechcel vyhodiť.

Smutné je najmä to, že včera došlo aj ku zraneniam, jeden policajt skončil v nemocnici, druhý mal len ľahšie zranenia.

Demonštranti tvrdia, že budovu verejnoprávnej televízie budú blokovať dovtedy, kým nebude oslobodená.

Treba sa spýtať, čo pre nich znamená slovo oslobodená. Ak oni nemajú úplnú slobodu, tak už neviem… Ak sú v televízii dvaja hlavní ľudia z ich radov, čo viac im môžeme dať?

Na piatok, 15. marca, je v Belehrade avizované zatiaľ asi najväčšie zhromaždenie, protest, očakávajú sa desaťtisíce ľudí. Prezident Vučič varoval, že podľa jeho informácií by sa to tam mohlo zvrtnúť k násiliu.

Presne tak. Všetko to ide z tej istej kuchyne, zo zahraničia. Plus tí opoziční lídri, ktorí – ako som už spomínal – mávajú vo voľbách od 1,5 po maximálne 5 percent. Prezident Vučič opozícii ponúkol aj nové voľby. Ale nie sú na ne pripravení, lebo vedia, ako by dopadli. Podľa aktuálnych prieskumov má náš prezident podporu okolo 50 percent, a to po vyše 100 dňoch protestov. On je nielen najsilnejší, ale aj jediný naozajstný Srbský líder. Ostatní sa tej úlohy nevedia zhostiť. O jeho veľkosti hovorí aj to, že umožní, aby protesty pokračovali tak dlho napriek tomu, že demonštranti mali s ľuďmi iného názoru fyzické potýčky. Ľudia skončili v nemocniciach, pretože menšina atakuje a útočí väčšinu.

Vraveli ste, že pôvodné požiadavky študentov boli splnené, ale demonštrácie pokračujú. Začali protestujúci žiadať niečo nové?

Každý deň prinesie novú požiadavku. Prezident Vučič sa správa diplomaticky a voči študentom bol ústretový. Požiadavky demonštrantov boli rôzne, najprv na úrovni štátu a teraz je to aj na nižších úrovniach, majú sa meniť primátori miest a podobne. Ale to, ako si to niektorí v Srbsku predstavujú, to už nie je skutočná demokracia. Že my vám podáme prst a vy nám odtrhnete celú ruku. Aby ste teraz chceli všetko meniť a prerábať, tak to jednoducho nejde. Majte svoje požiadavky, ale také, ktoré zlepšia život všetkých ľudí v Srbsku.

V súvislosti s chystaným veľkým protestom v piatok, pripravujú sa nejaké špeciálne bezpečnostné opatrenia?

Myslím, že celý štát bude na nohách. Do Belehradu sa chystajú prísť obrovské masy ľudí, z celého Srbska. Stačí, ak medzi nimi bude iba zopár takých, ktorí chcú vyvolať konflikt a ľahko sa môže stať niečo zlé. Už sme to zažili, v roku 1991 na takej demonštrácii zahynuli dvaja ľudia. Jeden policajt a jedna demonštrantka. Dôležité teda je, aby všetko prebehlo pokojne a slušne.

Naznačili ste, že za týmito demonštráciami môžu byť tlaky zo zahraničia a s tým súvisí aj téma mimovládnych organizácií. Pred časom sa prevalili informácie ohľadom financovania rôznych organizácií cez USAID. Na základe nich koncom februára srbská polícia podnikla v niekoľkých mimovládkach razie.

Presne tak. Nemôžete byť 100 dní na ulici a demonštrovať a nemať pritom žiadnu podporu. Či sa nám to páči alebo nie, každý sa musí postarať o rodinu, musíte jesť, piť, platiť účty.

Život je všade drahý. Jednoducho nemôžete niekoľko mesiacov demonštrovať a nepracovať a pritom dostávať plat. Tak to fungovalo prvé dva mesiace a keď potom napríklad profesorom a ďalším demonštrantom, ktorých výplaty platí štát, neboli mzdy vyplatené v plnej výške, tak sa im to nepáčilo. Ale keď nepracujete, nemôžete jednoducho poberať normálny plat.

Všetko to pochádza z jednej kuchyne, je to Sorošova kuchyňa, je to financované zo zahraničia. V Európe za mier bojujú slovenský prezident pán Pellegrini, premiér Fico, maďarský premiér Orbán a náš prezident Vučič. Všetci ostatní sa správajú tak, ako keby mier nebol tou najdôležitejšou vecou na svete, spolu so zdravím.

Máme svoje skúsenosti, v Srbsku boli veľké demonštrácie v roku 1991 aj 1999, v roku 2003 nám zabili premiéra. Aj na Slovensku bol vlani v máji spáchaný atentát na premiéra, keď prišiel pozdraviť ľudí. Takéto veci nejdú zvnútra, to ide zvonka. Lebo politika, ktorú robí pán premiér Fico alebo aj náš prezident, sa nepáči istým silám v Európe.

Srbsko už viac, ako 20 rokov rokuje s EÚ o vstupe do Únie, je to dosť dlhý čas. Kde to viazne?

Z EÚ prichádzajú stále nové požiadavky. Pred 20 rokmi chcelo do EÚ vstúpiť 70 percent Srbov. Ak by sa dnes konalo referendum, neviem, či by to bolo 40 percent… Každú domácu úlohu, ktorú sme od EÚ dostali, sme splnili. Rok sa strieda s rokom, 20 rokov je už naozaj dlhý čas…

Vlani na jeseň sa Srbsko zúčastnilo stretnutia BRICS v Kazani. Zachytil som informácie, podľa ktorých Srbsko možno začína uvažovať aj nad tým, že by členstvo v EÚ vymenilo za členstvo v BRICS.

Nie, tie informácie nie sú presné, na prvom mieste je pre nás EÚ. Snažíme sa mať s každým dobré vzťahy, ale riadime sa vlastným rozumom, sme neutrálni. Chceme, aby sa ľuďom v Srbsku žilo lepšie a kvalitnejšie. A keď máte niekam 20 rokov zatvorené dvere, musíte premýšľať aj nad inými možnosťami, ako to naplniť. Náš prezident aj celá krajina chce, aby sme boli v EÚ, ale 20 rokov je naozaj dlhý čas. Všetko, čo od nás z EÚ doteraz žiadali, sme splnili.

Kosovo je pre Srbsko citlivá téma. Približne pred dvoma rokmi sme registrovali konflikt pre registračné značky na automobiloch. Aká je tam situácia teraz?

Kosovo je pre Srbov veľmi citlivá a bolestná téma. Len za minulý rok odtiaľ odišlo 20 percent z tých, ktorí zostali. A tých už bolo menej, ako 20 percent z pôvodného počtu. Situácia je naozaj veľmi zlá, naše úrady sú zatvárané, zrušili našu menu, zatvárajú sa banky, naša pošta. Zatvorili všetko, čo mohli, okrem zdravotníctva.

Takzvaná Kosovská vláda na čele s Albinom Kurtim sa voči Srbom správa veľmi zle.  Vo februári tam boli voľby, Srbi získali maximálny možný počet svojich poslancov, čiže 10. Boli tam rôzne problémy, od zastrašovania až po väzenie.

My sa snažíme spor medzi Belehradom a Prištinou riešiť diplomatickou cestou, čiže dialógom. A tu sa opäť objavuje aj tá otázka o dvojtvárnej Európe. Uznávam územnú celistvosť Ukrajiny, ale Kosovo, srdce Srbska… My sme prišli o 15 percent svojho územia. O tom v EÚ nikto nehovorí, nikto sa tou témou nezaoberá.

Uplynulo 15 rokov od prijatia Rezolúcie 1244 v OSN, podľa ktorej nám mali byť vrátené 4 obce – srbské obce, s väčšinovým Srbským obyvateľstvom – a nič sa nedeje.

Iba vlani sme sa pokúšali 10 krát s takzvaným vedením Kosova a takzvaným premiérom Kurtim stretnúť a rozprávať, ale on vôbec nemá záujem.

Konflikty sú tam na dennom poriadku, pretože tamojší takzvaný premiér neuznáva nič, čo je srbské. Vravel som o zatváraní inštitúcií, ľudia sú každý deň zatýkaní, aby sa báli a aby z Kosova odišli. Ako som spomínal, iba vlani z Kosova odišlo ďalších 20 percent z toho mála Srbov, ktorí tam ešte boli. Kurti má takú taktiku, že chce Srbov vydúriť z miest, kde sa narodili, kde žili, kde žili ich predkovia. Sú stále pod tlakom. Keď nemáte mier a nemôžete pokojne spávať, idete tam, kde sa cítite bezpečnejšie, čiže do centrálneho Srbska.

Nedokážem pochopiť, že sa to nikto nevidí v EÚ alebo OSN. Neuznávane Kosovo a nikdy ho neuznáme, pretože je naše, je to časť nášho štátu.

O dva roky bude v Belehrade EXPO 2027, historicky prvá výstava takéhoto významu a rozmerov na Balkáne. Ako sa na ňu Srbsko pripravuje a čo od nej očakáva? A čo sa Srbsku podarilo dostať do zoznamov UNESCO? Aký vzťah má Jeho Excelencia k Slovensku a Slovákom? Dozviete sa vo videorozhovore.