Na scénu prichádza asi najkomickejší politický ťah ostatných rokov

Draxler preto všetkým pripomína realitu: Dzurinda je politickým krstným otcom dnešnej oligarchie a vtedajšie vraj úžasné ekonomické reformy boli úplne neoriginálne. Mýty o tom, ako vo veľkom naštartovali hospodárstvo, sú len mýtmi, bez faktov.

“To, čo médiá dnes volajú domáca oligarchia, či už presne alebo nepresne, vzniklo práve za dvoch vlád Mikuláša Dzurindu. Každé jedno z tých mien finančných skupín a jednotlivcov, vrátane neskorších sponzorov Smeru, sa stalo veľkým domácim hráčom práve v rokoch 1998-2006. Sféry vplyvu v štátnych podnikoch a rezortoch sa vtedy veľmi presne rozdeľovali podľa sponzorov a priateľov jednotlivých strán. V tom sa prekonala aj éra HZDS, keď to bolo viac podľa jednoduchého straníckeho kľúča. Tieto medzi sebou prepojené kliky navzájom úspešne spolupracovali na rozoberaní majetkov, takže výrazne zbohatli aj tí, ktorí boli navonok spájaní skôr s predošlou garnitúrou. Áno, vo veľkom sa tento politický systém praktizoval aj neskôr, ale povedzme si priamo, kto je jeho politický krstný otec,” píše Draxler a dodáva:

“Prvé, na čo sa vtedy vláda vrhla, bola extrémne rýchla privatizácia strategických podnikov v energetike a telekomunikáciách. Lebo sa to páčilo špecifickým kruhom na Západe a zároveň, ako ukázal spis Gorila, na tom domáci hráči vedeli rozprávkovo zbohatnúť. Stačilo to “výhodne” sprostredkovať – ale nie výhodne pre štát. Slovenské telekomunikácie sa predali značne pod cenu (ak to porovnávame s regionálnymi benchmarkmi), Slovenské elektrárne dokonca tak chaoticky, že ani nebolo jasné, či im vlastne po predaji patrí napríklad obrovské vodné dielo Gabčíkovo. Všetko prebehlo utajenými zmluvami! Navyše vláda obišla zákon tak, že aj pri minoritných podieloch dala kupujúcim plnú kontrolu nad domácimi podnikmi „manažérskou zmluvou“.”

Pripomína, že práve vláda Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša nechala úplne rozbiť domáce strojárstvo. To Dzurindova vláda nechala, aby sa nakoniec všetko rozkradlo za bieleho dňa, doslova rozobralo. Len preto, aby sa niektorí podnikatelia dostali k rýchlej hotovosti, sa v priebehu pár mesiacov zničilo, čo sa budovalo desaťročia.

Ak dnes rôzni aktivisti s Dzurindom a Miklošom za chrbtom blúznia o inovatívnej ekonomike a lepšom školstve, tak by im Draxler rád pripomenul: výrazný chaos v školstve, aj prepad platov pedagógov, nastal práve v tomto období.

A špeciálnu poznámku venoval exminister všetkým tým klišé o tom, ako Dzurinda, Mikloš, Kaník boli odvážni reformátori a ekonomickí géniovia.

“Nech mi naozaj je prepáčené, ale myslieť si, že spraviť jednu daňovú sadzbu alebo dať časť dôchodkov spravovať súkromným spoločnostiam, si žiada nejakú formu prudkej inteligencie, alebo tvrdiť, že to nejako špeciálne prebudí hospodárstvo, si naozaj žiada neuveriteľnú formu naivity a viery v rozprávky. A nie, neboli sme v tomto ani nijako výnimoční, to isté robili iné krajiny regiónu (a medzitým pochopili, že tie vraj geniálne ťahy majú aj nevýhody a tak sa medzitým v regióne dôchodkové reformy väčšinou zrušili a niektoré krajiny už stihli zrušiť aj rovné dane).”

V závere dodáva, že ne všetko, čo sa v tej dobe robilo, bolo zlé.  Slovensko ako krajina dosť neriadenej výstavby, zdecimovanej kultúry či verejnoprávnych médií, minimálnej snahy o inovatívnosť stimulovanú štátom – k tomu všetkému ale Dzurindove vlády prispeli veľmi výrazne.

“K samotnému Mikulášovi Dzurindovi sa treba správať s podobným rešpektom, aký si zaslúži každý bývalý premiér. Nie je to ľahká pozícia, a po určitom období hodnotenia treba nechať najmä špecialistom a bývalým štátnym predstaviteľom preukázať ceremoniálnu úctu (čo u nás, bohužiaľ, dosť chýba) aj sa postarať, aby materiálne nestrádali, ak by niektorým malo niečo chýbať. To naozaj treba. Ale návrat a záchrana Slovenska? Nebuďme smiešni,” uzatvára Draxler svoj komentár.