Môj profil 
Predplatné
V tejto súvislosti sa skloňujú najmä tri mená. Rad Ľudovíta Štúra I. triedy totiž získali za “mimoriadne zásluhy na rozvoji demokracie a ochranu ľudských práv a slobôd” aj expolitik porevolučnej Verejnosti proti násiliu (VPN) Fedor Gál a publicista Martin M. Šimečka a za “mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry” hlava štátu ocenila hudobníka Petra Breinera.
“Pri príležitosti 25. výročia vzniku nezávislej SR dostali ocenenie jej najtvrdší kritici. Fedor Gál fatálne zlyhal, keď ako líder VPN urobil za jediný rok z 29-percentnej strany dvojpercentnú a musel potupne odísť do akože exilu v Prahe. Neviem, za aké zásluhy dnes dostal štátne vyznamenanie, pretože sa o Slovensko ničím nezaslúžil. Akurát začiatkom 90. rokov v maximálnej miere zdiskreditoval federalistickú tvár politiky a mnohých váhajúcich voličov svojou agresívnou a neznášanlivou antislovenskou politikou nahnal do košiara národne orientovaných strán,” reagoval na kontroverzný krok Andreja Kisku politológ Roman Michelko.
“Podal” si aj ďalšieho oceneného Martina M. Šimečku: “Ten sa stal smutne známym aj tým, že začiatkom roka 1993 napísal škandalóznu esej, v ktorej ako spisovateľ dehonestoval slovenský jazyk a označil ju za ‘bačovčinu’ – akýsi nedokonalý a zdegenerovaný jazyk, pričom na druhej strane vyzdvihoval češtinu. Patril medzi ultračechoslovakistických žurnalistov – sotva by sa našiel niekto, kto by väčšmi nežičil slovenskej štátnosti a väčšmi sa snažil, aby prekazil jej vznik.”
Michelko označil za jedného z popredných nepriateľov slovenskej samostatnosti aj umelca a publicistu Petra Breinera. “Po vzniku SR odišiel do Kanady. Navonok to zdôvodňoval protestom proti ‘mečiarizmu’, v skutočnosti odišiel za luxusnejším životom a ani po odchode Mečiara z politiky sa na Slovensko nevrátil. Hoci bol v zahraničí, médiá mu pravidelne dávali na Slovensku priestor na jeho výpady proti Slovenskej republike a jeho predstaviteľom. Patril medzi najagresívnejšie protislovensky vystupujúce osoby, pričom sa často vyjadroval odpudzujúcim ‘fekálnym’ jazykom.
Je autorom azda najhanebnejšieho komentára, aký som kedy v slovenskej žurnalistike čítal. V roku 1999 sa vysmieval novinárom škandalózne internovaným prodzurindovským vedením verejnoprávnej televízie v “koncentráku” na 28. poschodí budovy STV. Napísal, že postihnutým novinárom sa nič nestalo, akurát že majú jazyk žltý od toho, ako ho mali v Mečiarovej riti – to je presný citát. Zrejme už nik hlbšie neprerazil dno politickej kultúry a protislovenskosti, ako Peter Breiner, nik väčšmi nezlyhal v slovenskej politike ako Fedor Gál a nik viac nenávidel a neprijímal suverénnu Slovenskú republiku ako Martin Šimečka.
Ocenenie týchto ľudí najvyššími štátnymi vyznamenaniami prezidentom Kiskom preto považujem za veľmi zlý vtip. Ale na druhej strane sa to dalo predpokladať, keďže je jasné, že o týchto nomináciách rozhodol Kiskov poradca Martin Bútora, ktorého zrejme netreba verejnosti bližšie predstavovať,” uzavrel svoje hodnotenie Michelko.
Článok pôvodne vyšiel na portáli napalete.sk
