V čom je medvedí problém. Vladimíra Palka vnímam roky nielen ako politika a publicistu, ale tiež ako výraznú konzervatívne orientovanú osobnosť. Nepoznáme sa osobne, ale poznám jeho články, prečítal som jeho knihu Levy prichádzajú. Pána Palka si vážim, čoho dôkazom je aj tento text, v ktorom chcem, nielen jemu, predstaviť názory, ktoré som si vytvoril v úzkom kontakte s medveďmi, pri práci s nimi. Text je reakciou na jeho úvahu o Medvedistane, ktorý je vraj proti ľuďom.

Čo ma medvede „naučili”

Keď som bol hosťom relácie Kontakty, ktorú pripravuje Rádio Slovensko, na záver mi moderátorka Petra Strižková položila otázku, čo som si uvedomil pri práci v Zásahovom tíme pre medveďa hnedého a čo ma medvede „naučili”. Odvtedy som si ju sám viackrát položil.

Počas služby (slovo služba používam zámerne) v zásahovom tíme sa môj vzťah k medveďom nezmenil. Stále je to v mojich očiach tvor, ktorý si zaslúži úctu a ochranu. Rovnako ako aj ostatné stvorenstvo, s ktorým zdieľame našu Zem. Zmenil som však názor na ľudí, najmä keď ide o zodpovednosť a častokrát používanie zdravého rozumu. Počas výjazdov riešime situácie, ktoré sú tragické, myslím na úctu k životu ako takému, ale aj prekvapivo banálne. Podstatný je celok, ktorý spolu tvoria.

Napríklad také odpadky. Nájdeme ich všade. Popri cestách, železničných tratiach, parkoviskách, pri vode, v lese. Všade. Naša vizitka úcty k prírode. Kúpiť, doniesť, vypiť, zjesť a odhodiť. Ďalšia kapitola je starý nábytok, použité pneumatiky, elektronika, spotrebiče, stavebný materiál. A to často na miestach, ktoré sú jedálňou či spálňou zvierat, ich prirodzeným životným priestorom. Zaujíma nás čistota vody v našom akváriu, ale čo tečie v potoku za záhradou, je nám ukradnuté. Záleží nám na čistých a uprataných príbytkoch, ale tony najrôznejšieho odpadu v lese za domom nevidíme.

Neúcta k jedlu

Jedným z argumentov ľudí, ktorí nechcú pochopiť, že za problémami s medveďom stojíme my ľudia, je to, že komunálny odpad je v Tatrách už desaťročia a medvede sa ním predtým nekŕmili.

Nuž áno, pretože v minulosti ste v ňom nenašli zvyšky potravy. Ľudia mali oveľa väčšiu úctu k jedlu a myslím si, že aj oveľa viac zdravého rozumu. Neviem, ako to pred tromi a viac desaťročiami fungovalo v iných domácnostiach, ale u nás sa jedlom neplytvalo. Ak som z akéhokoľvek dôvodu nezjedol obed, počkal ma ako večera. A ak som jedlo ani tak nezjedol, rodičia usúdili, že problém je inde. Žiadny kompromis, náhradná alternatíva, žiadne rozmaznávanie. Naša starká, keď krájala chlieb, prežehnala ho. Bol to rituál, niečo tak úctivé, že si na to dodnes pamätám. Táto generácia zažila hrôzy druhej svetovej vojny a poznala, čo je to hlad. Môže mať úctu k jedlu človek, ktorý nepozná hlad? Po nedávnom otvorení odpadkového koša na našom sídlisku som v odpadkoch našiel dva balené chleby. Dátum spotreby im končil o dva dni.

Ako inak, ako neúctou k jedlu, sa dá nazvať spaľovanie poľnohospodárskych produktov – pšenice, ovsa, žita, jačmeňa a kukurice? Čo iné ako do neba volajúci hriech sú tieto „alternatívne zdroje energie”? Veľkolepé titulky v médiách pritom znejú: „Obilie z 1,5 hektára dokáže vykúriť dom.” O tom, koľko chlebov by sa z tohto množstva napieklo a koľko ľudí nasýtilo, som sa v článku nedočítal. Nemusím sem písať, že aj dnes ešte zomierajú ľudia hladom, hoci inde vo svete.

Ak medvede objavia „čaro” odpadových nádob s potravinami, nemôžeme sa čudovať, že sa k tejto potrave budú snažiť dostať.

Nevhodné kŕmenia

Včera ma zaujal jeden blog s názvom: „Za každým problémovým medveďom stojí problémový poľovník.” Súhlasím, ale dodávam, že netreba byť poľovníkom, aby sme dokázali „vyrobiť” problémového medveďa. Stačí nezabezpečiť komunálny odpad na území, v ktorom medveď žije, a skôr či neskôr máte nechcenú návštevu pred domom. A bude sa vracať.

Masívne a nevhodné prikrmovanie zveri predstavuje pre medveďa ďalší zdroj energeticky bohatej potravy. Zákon o poľovníctve stanovuje presné pravidlá pre prikrmovanie a vnadenie, ktoré sa však v praxi nie vždy dodržiavajú. V období mimo núdze by sa nemala zver prikrmovať vôbec. Jednou z našich aktivít je kontrola vnadísk i krmovísk a riešenie podnetov na prikrmovanie poľovnej zveri mäsom, pečivom, ovocím a zeleninou pochádzajúcou z obchodných reťazcov. Vinníka takéhoto nelegálneho konania je však náročné vypátrať. Opakovane nachádzame a zdôrazňujem, že častokrát na hraniciach intravilánu obcí, v tesnej blízkosti ľudských obydlí, poľovnícke zariadenia s vnadiskami, ktoré voľne žijúcej zveri ponúkajú exotické ovocie, sladké pečivo, syry, jogurty, čokoládu, slepačie vajcia, kuracie mäso či ryby.

Človek občas neverí vlastným očiam. Táto ponuka nie je určená pre jeleniu či srnčiu zver, priťahuje medvede, ktoré pod vplyvom takejto potravy menia svoje správanie. Toto sa nedá nazvať inak ako umelé vykrmovanie medveďov na vnadiskách. Problémom je aj to, že medvede navštevujúce poľovnícke zariadenia si zvykajú na ľudský pach a „vôňu civilizácie”. Práve preto medvede vyhľadávajú blízkosť ľudí, lebo si človeka nespájajú s nebezpečenstvom, ale s možnosťou ľahko dostupnej potravy. Ten vzťah je jednoduchý: pochopili, že tam, kde je človek, je aj potrava.

Lunaparky a kukurica

Ďalším významným faktorom, ktorý spôsobuje približovanie sa medveďov k ľuďom, je pestovanie poľnohospodárskych plodín. Za nárast populácie medveďa tak môžu aj poľnohospodári, presnejšie povedané dotácie na pestovanie kukurice, slúžiacej na výrobu bioplynu. Na miestach, kde sa v minulosti pestovali zemiaky, je dnes kukurica, ktorá je pre medveďov výdatný energetický zdroj, zvyšuje natalitu a prežívanie jeho mláďat. Medvede ponuku takéhoto množstva potravy neodmietajú. Navyše, v kukuričnom poli nájdu medvede pokoj. Naopak, na čučoriedkach či malinách ich neustále vyrušuje človek.

Keď sme už pri tom vyrušovaní. V nie tak dávnej minulosti som v lese stretol jedine lesníkov, lesných robotníkov, občas poľovníka, zberača či turistu. Pozrime sa, aký tlak na naše lesy vyvíjame dnes. Desiatky rekreačno-športových aktivít, nielen pešia turistika, ale novinky ako cykloturistika, beh v horách, bežecké lyžovanie a podobne.  Významným faktorom je tiež degradácia biotopov s výskytom medveďa. Jednoducho povedané, ničenie prostredia, ktoré je domovom medveďa. Nadmerná lesohospodárska činnosť, zvýšená frekvencia dopravy, budovanie lesných komunikácií, výstavba chát, hotelov, reštauračných zariadení, lanoviek… to všetko má dôsledky.

Poverello

To, že je svätý Hubert patrónom poľovníkov, je známa vec. Menej sa už vie, že patrónom ekológov, ochranárov, zvierat je svätý František z Assisi. Všetkých zvierat – motýľov, vtákov, jeleňov i medveďov. On totiž pochopil, že táto planéta je naším spoločným domovom. Že aj iní majú právo existovať.

Giovanni Francesco di Bernardone, známy ako František z Assisi, ktorého jeho súčasníci prezývali „Poverello” (prostáčik, chudáčik), sa tak stal niekým ako prvým ochranárom.

Jedného z najobľúbenejších a najznámejších svätcov netreba nikomu zvlášť predstavovať, rád by som však upozornil na jeho lásku k zvieratám. Miloval ich a oni milovali jeho. Poznáme veľa legiend a príbehov, ktoré sa odohrávali nielen okolo pohoria Abruzzi, kde sa narodil, ale aj počas jeho putovania po Európe a Blízkom východe. V oblasti talianskej Umbrie, v blízkosti mesta Gubbio, je známy stret Františka s vlkom, z ktorého sa stala legenda. Príbeh si veľmi ľahko dohľadáte, prezradím len, že obyvatelia mesta nechceli veriť vlastným očiam, keď zbadali, ako k mestskej bráne kráča František v spoločnosti vlka, ktorý popri ňom kráčal ako pes.

Svätcov s kladným vzťahom k šelmám, teda s iným pohľadom, ako bol dovtedy bežný, nájdeme v kresťanskej tradícii viacero. Spomeňme ešte aspoň prvého biskupa Freisingu svätého Korbiniána, ktorému na púti do Ríma roztrhal medveď koňa. Korbinián, ako vraví príbeh, na medveďa naložil batožinu, ktorú pôvodne niesol zabitý kôň a odniesol mu ju až do Večného mesta. Tajomný mních Gall je ďalší svätec, ktorého životný príbeh sa spája s medveďom. Legenda hovorí, že raz chcel medveď ukradnúť tomuto mníchovi jedlo. Gall mu to vyčítal a medveď, aby svoje konanie odčinil, mu priniesol kus dreva na oheň. A svätec sa s ním podelil o svoje skromné jedlo.

Pápež František je tiež človekom chápajúcim ekologické témy. Svedčí o tom encyklika Laudato si’ o starostlivosti o spoločný dom. František v nej hovorí, že je našou zodpovednosťou, ako dobrých správcov (nie pánov, ale správcov) stvorenstva, starať sa o náš svet a „nekradnúť” zdroje budúcim generáciám. Jeho encyklika zdôrazňuje súvis medzi degradáciou životného prostredia a chudobou, súvis medzi láskou k stvoreniu a znižovaním chudoby a vzájomné prepojenie ľudskej dôstojnosti, ľudského rozvoja a ekológie. A kladie nám otázku, aký svet chceme odovzdať tým, ktorí prídu po nás. Už v roku 1992 si Jorge Mario Bergoglio za svoje biskupské heslo zvolil: Miserando atque eligendo. Ide o narážku na povolanie hriešnika Matúša za apoštola a v slovenčine sa dá pochopiť v zmysle: Hoci hodný ľútostivej lásky, predsa povolaný na veľké veci.

Vráťme sa však domov, do Medvedistanu, ako to volá Vladimír Palko.

O premnožení a regulácii

Údaje o počte medveďov hnedých na Slovensku, ktorými disponuje rezort pôdohospodárstva (teda aj poľovníci), sú získané metódou nevhodnou na zber údajov pre cicavce s tak veľkými domovskými okrskami. Ide o súčet počtov jedincov, uvedených užívateľmi jednotlivých poľovných revírov, so subjektívnou tendenciou uvádzať vyššie počty. Preto ich nemožno považovať za relevantné.

Poľovnícka štatistika, vedená Národným lesníckym centrom vo Zvolene, uvádzala k 31. marcu 2020 počet medveďov hnedých u nás na úrovni 2 760 kusov. Ide o prehnane vysoké čísla, čo je spôsobené aj tým, že pri vizuálnom pozorovaní dochádzalo k častému prekrývaniu a duplicitnému započítavaniu pozorovaných jedincov. Národné lesnícke centrum vo Zvolene vedie štatistiku počtu jedincov medveďa hnedého na základe údajov, ktoré im každoročne nahlasujú jednotlivé poľovnícke združenia. Tie vykonávajú zisťovanie stavov zveri v poľovných revíroch spôsobom, ktorý nerešpektuje etológiu zveri.

Medvede ale nepoznajú hranice jednotlivých združení, migrujú za potravou. Potvrdilo sa, že táto metóda nefunguje a jedinou spoľahlivou cestou k zisteniu početnosti populácie je práve neinvazívna metóda rozboru DNA zo vzoriek trusu. Posledná taká odborne akceptovaná štúdia, bola realizovaná v rokoch 2013 – 2014. V rámci nej bolo na Slovensku zistených 1 256 jedincov (s toleranciou od 1 020  do 1 490 jedincov). Aktuálne Štátna ochrana prírody SR realizuje projekt analýzy DNA pre účely zistenia aktuálneho stavu veľkosti populácie medveďa hnedého, na jeseň by sme mali poznať výsledok.

Koľko nám teda tých medveďov po Slovensku behá? Otočím otázku: potrebujeme vôbec poznať to číslo? Či by ich bolo 100, 1 000 alebo 1 500, vždy ostanú oblasti s veľmi vysokou hustotou ich výskytu. A vždy tu budú rizikové oblasti, kde budú nezodpovední ľudia „vyrábať” problémové medvede. Myslím, že dôležitejšie je poznať početnosť  medveďa v konkrétnej lokalite a počty problémových jedincov, ktoré svojím správaním môžu spôsobovať škody.

Mnohí dnes hystericky volajú po regulácii medveďov v presvedčení, že čím viac medveďov sa odstráni, tým bezpečnejšie budeme žiť. Ale nie je to tak. Regulačný lov tento problém nevyrieši, lebo by bol odstránením náhodne vybraných jedincov, teda takých, ktoré nebezpečné nie sú a nemajú tendenciu zmeniť svoje správanie. Takéto opatrenie by teda potenciálne riziko konfliktných stretov človeka s medveďom nemuselo znížiť vôbec.

V ekosystémoch fungujú autoregulačné mechanizmy. V prípade medveďa vyzerajú niektoré z nich nasledovne: nižší počet mláďat pri nedostatku potravy, infanticída – teda zámerné usmrcovanie mláďat dospelým samcom, vzájomné súboje, pri ktorých dochádza k zabitiu slabšieho jedinca silnejším a následný kanibalizmus. Počty medveďov regulujú aj kolízie s dopravnými prostriedkami a nelegálny lov. Predpokladáme, že ročne sa na Slovensku nelegálne usmrtí viac ako sto medveďov.

Keď sa stretnem s názorom o premnožení, pýtam sa: Koľko medveďov si tento rok videl? Odpoveď je žiadneho. Koľkých si stretol za svoj život? Častokrát sa dozviem, že tu je to číslo nula. Spôsobil ti medveď škody na majetku, ohrozil ťa niekedy? Ani to nie. Tak prečo tie ostré slová a reči o premnožení? Odpoveď je jednoduchá, ísť s davom býva v takýchto chvíľach príliš lákavé. Vášne sú vybičované, kamene v rukách omínajú. Našťastie, poznám aj takých, ktorí si povedali: „Nie, nehodím si. Nepridám sa.” Patrí im za to vďaka.

Pomoc, medveď!

Zdanlivo vysoké množstvo medveďov, presnejšie našich stretnutí s medveďom, je spôsobené rýchlym prenosom informácií. Keď pred 20 rokmi stretol horár na Ihráči medveďa, večer sa to dozvedela krčma a na druhý deň susedná Jastrabá. Do mesta sa informácia ani nedostala. Dnes trávi v prírode veľa ľudí omnoho viac času, chodíme mimo turistických chodníkov, každý má mobilný telefón s fotoaparátom, každý má email, prípadne konto na sociálnej sieti.

Zvlášť sociálne siete sa stali obrovským fenoménom, ktorý zasiahol a aj výrazne ovplyvňuje celú slovenskú spoločnosť. Prieskum z marca 2021 ukázal, že na Slovensku využíva nejakú sociálnu sieť na dennej báze 61 percent obyvateľov. Po „zavesení” fotky medveďa vyrušeného vo svojom prirodzenom prostredí na sociálnu sieť, táto do 10 minút „obehne” okolo Slovenska a „vyrobí” mnoho zdieľaní a obdobný počet komentárov o tom, koľko je tých medveďov veľa a ako ich treba regulovať. A šíri sa strach, neznášanlivosť voči tomuto zvieraťu, panika.

Olej do ohňa takmer vždy prilejú „poľovnícke” médiá, ktoré laickú verejnosť masírujú a presviedčajú o rizikách vysokého počtu medveďov. Vrátim sa ešte k sociálnym sieťam. Sú priestorom, kde je dovolené všetko. Mnohí si z verejného diskurzu spravia osobný ventil, debatnú súťaž, v ktorej víťazstvo berie ten, ktorý je tvrdší vo vyjadreniach. Online kritikov nachádzam na mnohých fórach. Myslia za druhých, analyzujú a syntetizujú, vo všetkom vidia nedostatky, ale riešenia nepoznajú a neponúkajú. Je „in” byť názorovo i vizuálne nápadný, viditeľný, nezabudnuteľný, neprehliadnuteľný a vševediaci. A niektorí sú v tom naozaj majstri. A pritom zabúdajú, že dôležité je aj počúvať a nechať sa poučiť. Pretože počúvanie je prostriedkom, ako zo seba nerobiť hlupáka.

Medvedie komando

„Medvedie komando” alebo „Tím medveď”, ako nás častokrát nazývajú, vznikol ako spoločenská objednávka na riešenie problémov, ktoré medvede spôsobujú. Ale tiež na zistenie príčin, ktorými ľudia spôsobujú medveďom zmenu správania. Pretože medveď s prirodzeným správaním sa človeku vždy vyhne, nevyhľadáva kontakt ani blízkosť ľudí, je prirodzene plachý a pred človekom má strach.

Prvým krokom v prípade medveďov nahlásených Zásahovému tímu pre medveďa hnedého je monitoring. Ten predstavuje zber dát od miestnych obyvateľov, sumarizácia informácií, hlásení, pozorovaní a stretov. Tieto údaje nám poskytnú obraz o správaní a časopriestorovej aktivite konkrétneho jedinca. Následne vykoná zásahový tím výjazd na danú lokalitu za účelom preverenia situácie, skompletizovania a upresnenia informácií. Popri tom je dôležité zistiť príčinu výskytu daného jedinca, ktorou môžu byť nezabezpečené odpadové nádoby, vnadenie poľovníkmi v blízkosti intravilánu, pestovanie niektorých poľnohospodárskych plodín v obci alebo jej blízkosti.

Nasledujú hliadky zásahového tímu, ktoré majú za úlohu plašenie medveďa v jeho neprirodzenom prostredí a zabráneniu škôd, ktoré by mohol spôsobiť. Každá situácia je špecifická. Členovia tímu ju vyhodnocujú priamo na mieste, určia ďalší postup a navrhnú vhodné riešenie pre vzniknutú situáciu.

Treba zdôrazniť, že nie každý medveď, ktorého nám nahlásia, je problémový, teda taký, u ktorého nastala zmena správania a návykov. Častokrát sa stretávame s ojedinelými výskytmi, napríklad v meste Žiar nad Hronom či Nová Baňa. Do nich medveď prenikne nedobrovoľne, vytlačený dopravnými prostriedkami. A nevie sa v tej spleti pachov a pre neho neznámych vecí zorientovať. On tam nie je kvôli potrave, ocitol sa tam náhodne.

Advocatus ursorum

Vladimír Palko nazval mňa a Juraja Smatanu advokátmi medveďov. Po celý čas diskusie na TA3 v relácii Pozrime sa na to bolo naším spoločným zámerom „zatiahnuť na hlbinu”, neskončiť pri tom, že medveďov je veľa a ideme polovicu vystrieľať, neskĺznuť k lacnému populizmu. Po celý čas sme sa snažili pomenovať príčiny, predstaviť riešenia.

Určite sa zhodneme na tom, že ľudský život je viac ako život akéhokoľvek zvieraťa a že ľudia sú teda dôležitejší ako medvede. Opak som nikdy netvrdil. V hierarchii hodnôt mám jasno. Zdá sa mi však kruté, aby na našu nezodpovednosť doplácal akýkoľvek živý tvor. Kontajnery na smeti nemusia byť opancierované ako vežičky obrnených vojenských vozidiel, stačí elektrický ohradník za pár eur. Na včelín tiež. Je normálne, že ovce strážia čuvače, nevidím na tom nič neprirodzené. Kto z vás nezamyká auto a pri odchode z domu nechá dvere otvorené, ako pozvánku pre zlodejov? Všetko bude v poriadku, keď zabezpečíme to, čo zabezpečiť treba. Zabezpečiť byt bezpečnostnými dverami za tisíce eur vieme, rovnako zaobstarať alarm či drahé mechanické zabezpečenie do vozidiel proti krádeži, elektrický ohradník za pár eur nám už robí problém?

Pritom riešenia na zabezpečenie bývajú jednoduché a častokrát finančne nenáročné, ale sme takí leniví, že sa nám ich nechce aplikovať do praxe. V prírode nehľadajme matematiku, neplatí v nej násobilka ani rovnice. Príroda sa riadi svojimi zákonmi a zákonitosťami. Ak do nich nezasiahne človek, sú nemenné. Fungovali včera, fungujú dnes, budú aj zajtra.

Medveď na Slovensku nežije sto, ani tisíc rokov. Koľko tu mohlo žiť medveďov pred tým, ako ich človek lovením priviedol na pokraj vyhynutia? Menej ako dnes? Určite nie.

Pozrime sa, ako sme zmenili ich prostredie, preťali migračné trasy, zabránili im migrovať za potravou či partnerom. Vytvorili sme hranice, cez ktoré nemôžu prejsť. Diaľnica, železničná trať, cestná komunikácia. Izolovali sme ich. Koľko ekoduktov máme na Slovensku, ktorými by zver bezpečne prešla bez toho, aby neohrozila seba a nás? Prezradím: „až” tri.

Okrádame zvieratá o všetko. O priestor, o potravu, o šancu žiť a prežiť. Vo svojej pýche a chamtivosti máme pocit pánov tvorstva, ale my nemáme nikým a ničím udelené právo rozhodovať o živote a smrti, o regulácii a o počtoch. Koľko je to správne číslo? Prezraďte mi, lebo ja ho nepoznám. Koľko medveďov by u nás malo žiť? Kto má tú odvahu či skôr drzosť povedať, koľko živých tvorov na akom veľkom území môže, či nemôže žiť? Pýtam sa, kde človek berie odvahu vysloviť číslo, ktoré znamená nejaký únosný počet živých tvorov na nejakú plochu? Koľko je veľa a koľko je málo? O tom má rozhodovať príroda, ktorá má na redukovanie mechanizmy a nie laboratórium, počítač alebo parlament. Človek o tom nemôže rozhodovať. Jeho názory môžu byť – a mnohokrát aj sú – nepresné a pomýlené.

Nesúhlasím tiež s názorom Vladimíra Palka, že sa vieme poučiť. O prírode, jej mechanizmoch a zákonitostiach nevieme takmer nič. Len nedávno sme dokázali pochopiť, že rastliny komunikujú, majú stres a cítia bolesť. Palko píše, že sme (ľudia) jediní, ktorí si ju (prírodu) uvedomujú ako veľký dar. Príkladov, ktorými by som mohol oponovať, je neúrekom. Sme to práve my ľudia, kto narušil ekosystémy na celom svete do tej miery, že v dôsledku toho vyhynulo a denne sa nenávratne stráca mnoho druhov rastlín a živočíchov. Človek zašiel už priďaleko. Dokonca tak ďaleko, že tým ohrozuje aj vlastnú existenciu.

Aby som sa vrátil k otázke z úvodu. Naučil som sa, že medvedí problém sme spôsobili my, pretože práve my výrazne ovplyvňujeme správanie medveďov. A tiež to, že nemôže mať úctu k človeku ten, ktorý ju nemá voči zvieratám. Voči rastlinám. Voči prírode ako celku.

Pán Palko, toto je môj svet, takto to teda vidím ja.

Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu pre medveďa hnedého Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky