Mečiar: Čas nás tlačí. Buď bude nasledovať akcia, alebo budeme musieť čakať na novú generáciu a niekoho, kto sa národu znovu postaví na čelo

Bratislava 29. apríla 2019 (HSP/Foto:HSP)

Vo štvrtok sa v bratislavskom hoteli Bratislava konalo diskusné stretnutie s Vladimírom Mečiarom. Jeho cieľom bolo hľadanie možnosti zjednotiť národné sily pred budúcoročnými parlamentnými voľbami a prekonať prekliatie Svätoplukových prútov

Diskusné stretnutie občanov s dôležitou postavou novodobej slovenskej histórie, Vladimírom Mečiarom nebolo avizované v informačnom servise TASR – zdá sa, že organizátori akcií z národne orientovanej pologule glóbusu Slovenska akosi vždy pozabudnú informovať verejnosť o konaní svojich podujatí. Druhá možnosť by bola, že médiá a tlačové agentúúry tie podujatia zámerne ignorujú.

Keď sa pred časom na parlamentnom výbore poslanci pýtali, prečo TASR, ale aj RTVS, SITA či iné médiá nechodievajú na podujatia národne orientovaných síl, generálny riaditeľ Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR) Vladimír Puchala odpovedal: „My sa usilujeme zaznamenávať všetko, čo má nejakú spravodajskú hodnotu, bez ohľadu na nejaké politické kontexty. My sme v tomto neutrálni, ale pravda je taká, že do agentúry, ako do mnohých iných médií prichádza denne celý rad rôznych vyhlásení, informácií, statusov, postojov a v tomto všetkom našou kvalifikovanou pracovnou silou, našimi editormi, redaktormi vyhodnocujeme to, čo je spravodajská hodnota, ktorú máme zaznamenať a na čo máme kapacity, lebo niekedy, ak sa koná päť akcií súčasne, tak je to problém. Ale určite sa usilujeme o to, aby nič, čo je spoločensky relevantné, nebolo mimo záberu. Ak máte taký pocit, tak mi to dajte potom vedieť, že kedy to bude a budeme sa usilovať, aby sme zabezpečili primerané informácie o udalostiach, ktoré majú spravodajskú hodnotu.“

Odpusťte tú odbočku na úvod, ktorá bola potrebná, aby čitateľ lepšie chápal, že stretnutie s akýmsi zakladateľom štátu a bývalým predsedom vlády za účelom predvolebného spojenia národných síl na záchranu štátu bolo informačne prehliadnuté preto, lebo bolo zrejme „spoločensky málo relevantné“. Nuž áno, zjavne išlo o marginálnu akciu v porovnaní s podujatiami (nič proti nim) ako napríklad Maľovanie hámorského vláčika v Zemplínskych Hámroch, Beh oslobodenia Chtelnice v Chtelnici, či oznámenie, že obec Kokošovce je svetoznámou lokalitou výskytu kokošovského duba, o ktorých TASR nezabudla informovať.

Akcie sa napriek dobrému utajeniu zúčastnili zo dve stovky ľudí, väčšinou v pokročilom dôchodkovom veku. Prítomní si na úvod zaspievali pieseň Kto za pravdu horí a potom moderátorka večera Eva Zelenayová dala slovo hlavnému hosťovi podujatia. Vladimír Mečiar, tak ako vždy, vyše hodinu hovoril z hlavy, bez papiera. A tak ako vždy, hovoril k veci, presvedčivo a dotkol sa množstva tém. Ako celok jeho prejav vyznel ako monumentálna obžaloba systému, v ktorom sa nachádzame, a ktorý sa tvári, že presne takto sme ho chceli a celým radom demokratických volieb si ho vyžiadali.

Nosným motívom večera bol zápas medzi silami liberalistickými a konzervatívnymi, ktorý prebieha aj v ostatných krajinách Európy: „Tento zápas je legitímny, zodpovedá súčasnému vývoju civilizačných trendov. Ak hovoríme o slovenských národných záujmoch, musíme hľadať cestu, ako vrátiť slovenskej verejnosti slovenského intelektuála. To bola vždy obrovská sila: boli tam spisovatelia, umelci, vedci, teoretici, profesori, ktorí poslanie intelektuálov zdôvodňovali a dokázali ho v rozhodujúcej chvíli naplniť,“ uviedol Mečiar.

Spomenul brexit, ktorý je naschvál taký ubolený, na odstrašenie, aby nebodaj už nikoho ďalšieho nenapadlo z EÚ odísť. Spomenul americký nátlak na vybudovanie základní na Slovensku, nezabudol na zúbožené poľnohospodárstvo a jednostranne orientovaný priemysel, neobišiel ani témy sociálne, Kisku a kriminalitu, dotkol sa tiež fungovania a vízie štátu.

Zastavil sa pri úlohe mimovládok a zdôraznil nevyhnutnosť ich kontroly: „Je treba, aby sa vedelo odkiaľ peniaze idú, na čo idú, kto je prijímateľ a čo za ne robí. Tieto procesy musia mať spoločenskú kontrolu, ak máme vôbec hovoriť o nejakej zvrchovanosti a vôli ľudu. Každý hovorí, že tá vôľa sa vyjadruje vo voľbách, ale pred pár dňami v prezidentských voľbách tri štvrtiny ľudí chceli niečo iné, než sa stalo. Tu je však dôležité kto z volieb vzišiel, a nie či to ľudia chceli. Ak ten človek vyhovuje, voľby sú demokratické – ak nevyhovuje, potom nie sú demokratické. Ale tak to nemôže byť. Tu sa do celej Európy dostáva niečo, čo je v rozpore s tým, čomu hovoríme vláda ľudu, vláda demokracie.“

Poukázal na to, že každý extrém je zlý: „Mnohí hovoria, že treba túto moju staršiu generáciu nahradiť druhou a musia prísť mladí ľudia. Je to samozrejme správne, ale môžem uviesť aj opačný príklad ešte z Československa, keď vzniklo v rámci ČS zväzu mládeže hnutie ,Mladí vedú Brno‘. Všetky funkcie v Brne vtedy obsadili mladí. Po polroku ich museli vymeniť a ďalších päť rokov sa Brno spamätávalo.“

Vladimír Mečiar sa prihlásil aj k princípu priamej demokracie: „Sú okresy, z ktorých tu roky nebol žiadny poslanec. Veď tí ľudia ako keby ani neboli riadni občania, keďže nemajú žiadne zastúpenie. Zastupiteľský systém sa bude musieť zmeniť na priamu demokraciu, vrátane priameho schvaľovania, prijímania, prerokovávania vecí.“

Mečiar hovoril aj o totalite jednofarebných médií, o ukrajinskej demokracii, o kosovskej genocíde. O Kuciakovej vražde povedal, že sa zvrhla na politickú propagandu, ale záver jeho vystúpenia patril hlavnej téme večera: o nevyhnutnosti spojiť národné a konzervatívne sily, ktoré musia tvoriť protiváhu silám liberalistickým a protinárodným. Upozornil, že nadchádzajúce obdobie bude z mnohých dôvodov dôležité, pretože sa bude rozhodovať o budúcnosti Slovenska na veľmi dlhý čas, a ak liberáli ovládnu celú politickú scénu, ak národné sily neprekonajú nesvornosť, potom sa nebudeme môcť čudovať.

„Nemám odpovede, mám iba otázky,“ povedal Mečiar na záver, „ale čas nás tlačí. Tlačí nás do odpovedí, za ktorými bude buď musieť nasledovať akcia, alebo si povieme: nie sme schopní vytvoriť takúto silu a nechať to tak a čakať, že príde nová generácia a nájde sa niekto, kto sa tomu znovu postaví na čelo.“ Prítomní sa však pýtali: nebude potom už neskoro?

Nebol to veselý pohľad na tie smutné, vekom postriebrené hlavy, keď si človek predstavil „slušné“ mítingy s množstvom krásnej mládeže… Ibaže tu sa na rozdiel od slniečkových akcií nepritakávalo, ale diskutovalo. Vladimír Mečiar trpezlivo počúval aj naozaj siahodlhé príspevky z pléna, na ktoré potom reagoval – možno aj tu niekde je jedno z tajomstiev jeho niekdajšieho úspechu u ľudí: schopnosť naozaj počúvať a rozmýšľať nad tým, čo hovorila druhá strana.

Pred rečnícky pult umiestnili usporiadatelia tri symboly slovenskej štátnosti: sadrové plakety svätého Gorazda a Andreja Hlinku a klietku s bielou holubicou mieru. Išlo o poctu živému symbolu, otcovi zakladateľovi novodobého slovenského štátu, ktorým Vladimír Mečiar, nech už ho ktokoľvek vníma akokoľvek, nesporne je. Tak ako žiadna z veľkých historických postáv tohto národa, ani on nie je čiernobielou osobnosťou a hoci zostarol, roky mu neubrali nič z niekdajšej komunikačnej zdatnosti a schopnosti veci jasne vnímať a formulovať. Čo je však pri pohľade na neho najsmutnejšie: človek si až vtedy jasne uvedomí, že hoci jeho éra je už dávno preč, od tých čias sa v slovenskej politike nezjavilo nič také, čo by znamenalo skutočný krok vpred – ba niekedy sa dokonca zdá, že je to skôr naopak.

Ivan Lehotský