Martin Lacko: Za mojím prepustením stojí šéf židovských náboženských obcí Igor Rintel

Bratislava 8. septembra 2016 (HSP/PriestorNet.com/Foto: Jana Birošová)

Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor história – filozofia. V rokoch 2001–2009 pôsobil ako odborný asistent slovenských dejín 20. storočia na Katedre histórie UCM v Trnave. Od roku 2007 pracoval ako vedecko-výskumný pracovník v Ústave pamäti národa. 

Venuje sa dejinám Slovenska v 20. storočí, predovšetkým výskumu obdobia prvej SR a tradícii novodobej slovenskej štátnosti. Zozbieral niekoľko stoviek výpovedí pamätníkov, najmä o období 2. svetovej vojny. Je autorom viacerých monografií, edícií dokumentov a zborníkov, asi päťdesiatich štúdií a množstva odborných článkov. Historika PhDr. Martina Lacka, PhD. sme požiadali o rozhovor bezprostredne po jeho prepustení z Ústavu pamäti národa.

V ÚPN ste pôsobili dlhé roky. Dostali ste výpoveď pre údajné porušenie pracovnej disciplíny, no vidno za tým politickú motiváciu. Môžete sa k tomu vyjadriť?

V ÚPN som pracoval takmer desať rokov a nikdy som sa nedopustil porušenia pracovnej disciplíny, úlohy som si nielen plnil, ale ich vysoko prevyšoval. Zlom nastal v októbri 2014. ÚPN vtedy navštívil šéf židovských náboženských obcí Igor Rintel, ktorý predsedovi Správnej rady Ondrejovi Krajňákovi vyslovil požiadavku prepustiť mňa i Jána Bobáka, bývalého šéfa Historického odboru Matice slovenskej, pričom nás mal označiť za „fašistov“. Odvtedy Krajňák hľadal len zámienku na naše prepustenie, verejne na nás útočil a osočoval nás, neuverejňoval, prípadne cenzuroval naše vedecké výstupy. Stále však nebol reálny dôvod na prepustenie, hľadala sa preto zámienka. V mojom prípade to bol článok, ktorým som sa bránil proti osočovaniu zo strany denníka SME a Ondreja Krajňáka v článku zo 6. júna 2016. „Demokrati“ zo SME mi vtedy nedali nijaký priestor na reakciu, tak som bol nútený brániť sa na svojej webovej stránke. No a práve za tento článok som dostal od Krajňáka neobvyklý pozdrav, oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru, ľudovo povedané hodinovú výpoveď. Vraj som ho znevážil v očiach podriadených. Nenávisť k mojej osobe a tlak na moje vyhodenie museli byť ohromné. Krajňák nečakal na poštové doručenie či odovzdanie na pracovisku, ale vyslal tri sekretárky s autom, aby ma naháňali na služobnej ceste. Najprv prepadli dom mojich rodičov, kde ma hľadali, potom chceli prenasledovať vlak, v ktorom som sedel. Nakoniec mi výpoveď priniesli až do Starej Ľubovne, kde som prednášal na odbornom seminári k výročiu SNP. Jeden zo zamestnancov ÚPN povedal, že by sa o tom dal nakrútiť akčný dokument, tzv. „road movie“.

Viackrát ste sa vyslovili v tom zmysle, že najvyššia miera slobody bádania a diskusie bola u nás začiatkom deväťdesiatych rokov, teda krátko po páde komunistického režimu. Znamená to, že sa situácia mení k horšiemu? Ak áno, nemajú na tom veľký podiel masmédiá? Nestali sa médiá hlavného prúdu nástrojom skrytej propagandy a manipulácie?

Odpovedali ste si sám. Len začiatkom 90. rokov tu bola sloboda, potom už nie. Veď si len zoberte, koľko politicky protichodných periodík vtedy vychádzalo a aké rozmanité názory sa šírili. To postupne upadalo a dnes sa už pluralita skončila. Dnes sú tu už znova päťdesiate roky, len v  rafinovanejšom vydaní. Boľševici sa transformovali na liberálov. Vládne tvrdá cenzúra, strach. Práve médiá, a tí, čo stoja za nimi, majú na tomto alarmujúcom stave hlavný podiel. Médiá už dnes nie sú zdrojom informácií, ale nástrojom kádrovania, šírenia lži až nenávisti. A mám dojem, že im už ani to nestačí, potrebujú nepohodlných ľudí ponížiť, izolovať, ba fyzicky zlikvidovať. Presne ako boľševici – oponentov by najradšej pozatvárali do gulagov, prípadne rovno postrieľali.

Niektorí Slováci akoby sa hanbili za svoj štát. Zároveň sa zdá, že ktosi v našom národe rozsieva pocit viny za činy predchádzajúcich generácií. Ako to vnímate?

No presne, to je tá hlavná tendencia dnešnej doby, presnejšie médií vrátane RTVS, ktorú si platíme z našich daní. Ide tu o to, vštepiť národu pocit viny za svoju históriu, za skutky svojich rodičov, starých i prastarých rodičov. Osobitne za obdobie, keď mal svoj štát. Ponížený národ s pocitom viny sa poľahky ovládne, bez odporu sa vzdá svojho štátu, jazyka, pôdy, vody. Ba i svojich detí, ak mu to prikážu. Tlaku médií, žiaľ, podľahli už aj naši politickí a cirkevní predstavitelia.

Pamätáme si vaše slová z istej verejnej diskusie: „Úlohou historika je skúmať respektíve hľadať pravdu.“ Na druhej strane, každý človek vychádza z nejakého svetonázorového základu. Ako možno podľa vás skĺbiť tieto dva faktory?

Prvoradou úlohou historika je skúmať historické fakty, dávať ich do súvislostí, vytvárať komplexný obraz o dejinách. Samozrejme, že uhol pohľadu je u každého autora – nielen historika – iný, podmienený vekom, náboženstvom, výchovou a podobne. No historické fakty by mali byť záväzné pre všetkých, bez ohľadu na mienku jednotlivca. Fakty však nestačí len skúmať kdesi v archíve, v kancelárii, treba ich aj zverejňovať, posúvať k ľudom. A to je dnes problém, že vedci začínajú byť prenasledovaní za zverejňovanie faktov.

Zhováral sa Ján Maršálek

Rozhovor vyšiel na portáli PriestorNet.com