Priatelia, dobre si zapamätajte, ako sa v celej kauze odvolaného ministra Šimka správajú médiá. Pretože z tejto absolútne jasnej a čistej záležitosti je možné vyvodiť, čo budú robiť v budúcnosti. Médiá vás neinformujú nestranne, ale bez akýchkoľvek dôkazov sa rozhodli postaviť jednoznačne na stranu policajného prezidenta Hamrana. Neberú pritom do úvahy ani základné fakty.

Ak ste dnes na poludnie počúvali na TA3 redaktorku Aktualít.sk, nevyhnutne ste museli nadobudnúť pocit, že to nie je novinárka, ale hovorkyňa polície. Buď ignorovala známe fakty a tvrdenia Ivana Šimka alebo absurdným spôsobom obhajovala ničím nepodložené tvrdenia prezidenta Policajného zboru. Neveril som vlastným ušiam, keď som z úst redaktorky počul bezmyšlienkovite papagájovať Hamranovu obhajobu trestne stíhaného vyšetrovateľa vo vedení policajnej inšpekcie, že vraj obvinenie ešte neznamená, že je vinný. Ako prosím? A to hovoria po tých mesiacoch a rokoch honu na nominantov bývalej vládnej koalície, po ktorých vykrikovali, že by sa mali vzdať funkcií už pri prvom podozrení?

Nikto nespochybňuje prezumpciu neviny. Ale každý idiot musí chápať, že dôveryhodnosť polície nezvýši, keď do vedenia orgánu, ktorý má kontrolovať vyšetrovanie policajtov, posadíte vyšetrovaného policajta. Tým skôr, ak novinári obhajujú zvrhnutie ministra údajnou potrebou dôveryhodnosti polície. No týmto ju už len zvýšili… Nehovoriac o tom, že keď redaktorka verklíkuje Hamranove a Čaputovej frázy o potrebe stability polície v tomto období „kvôli kontrole volieb“, tak buď nehanebne zavádza alebo nevie, o čom hovorí. Voľby zabezpečujú predovšetkým orgány štátnej správy, volebné komisie a obce. Z tohto hľadiska je pre istotu a dôveryhodnosť celého procesu oveľa dôležitejšia osoba ministra vnútra, nie policajní úradníci.

Šimka sa zastali aj bývalý minister vnútra Vladimír Palko a dokonca aj expremiér Mikuláš Dzurinda. Hovoria o hystérii v najvyšších poschodiach slovenskej politiky a o tom, že prezidentka a premiér sa zľakli vydierania polície. Nemyslím si, že sme svedkami nejakého emotívneho skratu. Som presvedčený, že pointu celého príbehu nám odkryjú najbližšie týždne, že to, prečo sa Zuzana Čaputová postavila za svojich trestne stíhaných chlapcov (čurillovcov) a ich „nedokončenú robotu“ má svoj politický dôvod. Ivan Šimko po pár týždňoch na čele rezortu niečo pochopil. Videl, ako funguje polícia, aké nekalé praktiky sa tam dejú a jeho pohár trpezlivosti pretiekol, keď zistil, ako chránia „svojich“ ľudí a ako sa bežní ľudia (zavraždená žena v Dubnici alebo postrelená kadetka) nemôžu dovolať spravodlivosti. A rozhodol sa na to upozorniť veľmi jemným metaforickým spôsobom. Chyba. Pretože ak proti vám stojí zákerná banda, musíte byť ľstivý a nesmiete ísť s bubnom na zajace.

Rovnako som presvedčený, že premiér Ódor i policajný prezident Hamran nehanebne klamú, keď obviňujú Ivana Šimka zo zasahovania do živých káuz. Nakoľko ho dlhodobo poznám, k niečomu takému by sa nikdy neznížil. Veď sa na neho pozrite – je taký mäkký, že ani po tom, čo ho prezidentka podrazila, sa nedokázal voči nej vymedziť a pokorne sa jej poďakoval za príležitosť. Naopak, oproti tomuto bezdôvodnému tvrdeniu OĽaNO a ich politického nominanta Hamrana stoja priame dôkazy, že to bol ich komplic exminister Mikulec, ktorého esemesky s nebohým generálom Lučanským usvedčujú, že sa pokúšal zasahovať do živých káuz. Vtedy sa však novinári Mikulca zastali.

Kým nedôjde v slovenskej žurnalistike k zásadným zmenám smerom k vyššej profesionalite a sebareflexii, nemali by sme takýchto novinárov brať vážne. Nie sú to strážcovia demokracie, sú to politickí aktivisti, žoldnieri jednej strany mocenského súboja a presne tak sa k nim treba správať. Netreba sa dať vydierať osudom Jána Kuciaka, ktorému skáču na hrobe, oni mu nesiahajú ani po členky, nesledujú verejný záujem a svojimi dennodennými intrigami dokazujú, že im nejde o pravdu. Novinár nesmie ignorovať fakty. Ak to robí, nie je žurnalista, ale najatý propagandista v službách súkromných záujmov.