19. januára tohto roku sa štátu Mississippi podarilo zmierniť potratový zákon. Doteraz zákon stanovoval hranicu zabitia nenarodeného dieťaťa na 20. týždeň tehotenstva, nový zákon (ktorý sa stáva zároveň najprísnejším v USA) túto hranicu stanovuje na 15. týždeň. Po tomto termíne bude interrupcia prípustná v dvoch prípadoch – keď je dieťa v stave, v ktorom podľa lekárov nedokáže prežiť, alebo keď je život alebo “základné telesné funkcie ženy” v nebezpečenstve. Incest alebo znásilnenie taktiež nebudú dôvodom na potrat po termíne 15. týždňa tehotenstva.

Potratová klinika v Mississippi však odmieta takýto “zásah” do potratového biznisu. Jej majiteľ sa teraz snaží domôcť verdiktu, že do doby, kedy je plod schopný života mimo maternice, štát nemá právo interupcie zakazovať. Žaloba potratovej kliniky má žiaľ veľkú nádej na úspech, keďže doteraz Najvyšší súd takéto stanovisko zastával.

V tejto súvislosti vyšiel na povrch príbeh lekárky Kathi Aultmanovej, bývalej potratárky, ktorá sa pre stanicu CBN News rozhodla priniesť na svetlo lži a manipulácie systému, ktorý len v USA viedol k zabitiu približne 60 miliónov detí.

Aultmanovú nik nemôže spochybňovať, nakoľko ona sama bola riaditeľkou jednej potratovej kliniky najväčšej potratovej siete Planned Parenthood a o svojom boji v súčasnosti ako pro-life hovorila aj v parlamente a s politikmi. Po vyštudovaní medicíny bola od samého začiatku presvedčená, že “žena musí mať právo, či bude tehotná alebo nie,” pričom plodu nedávala žiadnu rovnosť pred zákonom.

Na otázku, ako je vôbec možné, že sa lekár dostane do kolobehu doslova sériového vraždenia detí, Aultmanová povedala: “Na všetko som hľadela z vedeckého uhla, dala som bokom všetky emócie. Bolo to ohromujúce, rôzne pozostatky (potratených detí, pozn.red.) som posielala dole na oddelenie patológie, prezerali sme si ich a fascinovalo ma to.” Doslova akoby hovoril nejaký agent SS, ktorý počas súdneho procesu po skončení Druhej svetovej vojny nepreukazoval žiadne duševné rozrušenie a čo zároveň vysvetľuje, prečo je vôbec niekto dnes schopný úmyselne vykonať potrat: “Nemala som žiaden problém s tým, čo som robila,” dokonca ani vtedy, keď ona sama bola tehotná. Odôvodňovala si to takto: “Moje dieťa je chcené, ich dieťa nie.” Pre ňu existovala iba žena: “Nezdal sa to byť problém pre ženu, ktorej som vykonávala potrat. Nevidela som žiaden problém, žiadnu rozporuplnosť.”

Prvý impulz však pocítila, keď začala pôsobiť na jednotke intenzívnej starostlivosti na neonatologickom oddelení, kde pomáhala prežiť deťom rovnako starým, aké ona zabíjala. Ten rozpor, keď týmto deťom pomáhala a na druhom oddelení tie ďalšie zabíjala, ju ohromil. No, ako sa stáva pri hľadaní pravdy, ona sa snažila okamžite umlčať hlas svojho svedomia.

Po tom, ako porodila svoje prvé dieťa, prišli ďalšie skutočnosti, ktoré ju vyrušovali z pokoja. Prvá sa týkala mladej dievčiny, ktorá k Aultmanovej prišla potratiť už svoje tretie dieťa: “Šla som za vedením kliniky a povedala som jej, že tejto dievčine už potrat nespravím, pretože využíva potrat ako antikoncepciu. No oni mi povedali, že ja nemám právo o tom rozhodovať.” Ďalšiu udalosť Aultmanová popisuje takto: “Iná žena prišla spolu so svojou lesbickou priateľkou a povedala jej: “Chceš vidieť aj časti (orgány a tkanivá dieťaťa, pozn. red.)?”, a ona jej nahnevane odvrkla “Nechcem sa na to pozerať, chcem to len zabiť!”. Vtedy som si pomyslela: Čo ti to dieťa urobilo?”.

Ďalším impulzom bolo, keď na potrat prišla žena, ktorá už mala štyri deti. Jej manžel si piate dieťa neželal a hnal ju na potrat. “Jej manžel si myslel, že si piate dieťa nemôžu dovoliť a ona celý čas plakala. Myslím si, že ľahostajnosť a nevraživosť prvých dvoch žien v porovnaní so žiaľom a zničením tej tretej ženy, myslím, že tým porovnaním som si uvedomila, že samotná skutočnosť, že dieťa je nechcené, už nemôže byť pre mňa dôvodom na to, aby som ten potrat vykonala.”

Holokaust versus potraty

Aultmanová neskôr konvertovala na kresťanstvo, no ešte stále verila tomu, že žena by mala mať “možnosť voľby” zabiť svoje dieťa. Až po pár rokoch, keď čítala článok, ktorý poukazoval na podobnosť medzi nacistickým holokaustom, kapitulovala a uvedomila si všetko zlo, ktoré vykonala: “Pravdepodobne som zabila viac ľudí než Ted Bundy alebo akýkoľvek iný masový vrah”, priznáva Aultmanová poukazujúc ešte raz na banalitu zla, ktoré popisovala vo svojom diele sekularizovaná židovka a popredná politologička Hannah Arendtová a ktoré priviedlo aj paramilitantnú zložku SS nacistického Nemecka ku zločinom bez toho, že by si to uvedomili, pretože, ako mnohí z nich neskôr svedčili “poslúchali sme len rozkazy” alebo “robili tak všetci”.

Dnes nie je pre Aultmanovú jednoduché žiť s touto jej minulosťou aj preto, lebo “jednou z najkrajších vecí pre gynekológa a pôrodníka je to, že stretáva deti, ktorým pomohol na svet, či dokonca deti týchto detí. Pre mňa má trpkú príchuť, pretože myslím na všetky tie osoby, ktoré nikdy nestretnem, keďže som praktizovala potraty”.

Táto bývalá potratárka sa minulý rok objavila aj v Kongrese, kde hájila návrhy zákona, ktorý zakazuje potrat dieťaťa od momentu, kedy je možné zachytiť jeho bijúce srdce a vyjadrila tiež “vďaku” za to, že môže byť “použitá” na záchranu detí, hoci ona sama ich pred časom zabíjala. Ako sama uvádza, trvalo to roky, kým si uvedomila, aký humanitárny zločin páchala a tiež roky, kým si sama odpustila.