Vatikán 14. februára (HSP/Foto:JJ)

Odstúpenie Benedikta XVI. sa po roku začína meniť na detektívku. Na svetlo totiž vyšli “detaily”, ktoré nás nútia vážne sa zamyslieť aj nad kanonickou platnosťou samotného tohto rozhodnutia.

Začnem tým, čomu som bol sám svedkom. V lete roku 2011 som z istého zdroja dostal správu, že Benedikt XVI sa rozhodol odstúpiť z Petrovho stolca, a že tak urobí po 85. narodeninách, teda niekedy po apríli 2012.

Keď som o tom písal 25. septembra 2011, bol som zaplavený lavínou opovrhujúcich reakcií či už z prostredia Vatikánu alebo aj od samotných vatikanistov. Keď nadišla jar 2012, ktosi z vatikanistov opakovane pripomínal, že moje predpovede sa nerealizovali, na čo som odpovedal, že práve prebiehala búrka v súvislosti s Vatileaks, kvôli čomu pápež vtedy ešte neodstúpil. Práve 11.februára 2013, hneď po ukončení prípadu Vatileaks, Benedikt XVI. vyhlásil svoj ohromujúci odchod (ešte stále vo veku 85 rokov).

Bertone a jeho dosvedčenie

Kardinál Bertone len pred pár dňami pre istý taliansky denník povedal: “Pápež dospel k tomuto rozhodnutiu už dávnejšie, mne o tom povedal už v polovici roka 2012”. Napokon sa rozhodol trochu oddialiť svoj odchod kvôli mnohým škandálom, ktoré práve prebiehali. Ako je však možné, že zdroje, od ktorých som mal informácie, vedeli o tom s istotou už v lete v roku 2011, teda dva roky predtým? Kto a prečo vôbec o takejto veci vedel? Pravdou tiež je, že osoby blízke pápežovi, o tom vtedy netušili. Kto teda chcel a mal moc tomuto rozhodnutiu “zmeniť dátum”? 

Komplot?

Okrem mimoriadne tvrdých útokov zvonku, ktoré poznačili jeho pontifikát, zakúšal pápež Benedikt tvrdé prenasledovanie aj vo vnútri Cirkvi: je to zjavné z dokumentu, ktorým po konkláve v roku 2005 skupina anonymných kardinálov porušila prísahu a rozšírila domnelý zoznam hlasov, ktoré mali delegitimovať voľbu Ratzingera a naznačovali mu tak signály, aby odstúpil.

Táto verejná delegitimácia práve zvoleného pápeža zo strany krivoprísažných kardinálov skrytých za anonymitu nemá v moderných dejinách Cirkvi obdobu. Je možné, že práve tam sa začala rozvíjať nevraživá stratégia, ktorá zjavne mala za cieľ práve Benediktovu rezignáciu. V knihe Útok na Ratzingera z roku 2010 autori prinášajú slová jedného z dôležitých kardinálov, ktorý sa po konkláve v roku 2005 o Benediktovom pontifikáte vyjadril takto: “dva až tri roky, nebude to trvať dlhšie”.

Znepokojujúce slová

Je treba si tiež pripomenúť znepokojujúcu poznámku, ktorú venoval 30. decembra 2011 Benediktovi XVI. kardinál Dario Castrillón Hoyos. Týkala sa slov iného kardinála, Paola Romeo, ktoré povedal istým osobám na stretnutí v Pekingu.

Kardinál Romeo podľa Hoyosa “ostro kritizoval Benedikta XVI.” a “sebaisto povedal, že pápežovi Benediktovi ostáva len 12 mesiacov života. Počas stretnutia v Číne totiž predpovedal Benediktovi XVI. smrť v priebehu nasledujúcich 12 mesiacov.”

Dokument o tom vyšiel v tlači vo februári 2012 a narobil hrmot, no vzápätí bol deklasovaný na obyčajnú klebetu, resp. nepochopenú interpretáciu. A tak sa na to zabudlo aj zo strany médií. Hoci táto správa bola zvláštna z viacerých hľadísk, dá sa povedať, že vo svetle toho, čo sa skutočne udialo v nasledujúcich 12 mesiacoch, bola len náhodnou predpoveďou odchodu Ratzingera zo scény?

Detektívka

Odstúpenie pápeža Benedikta je čoraz tajomnejšie, ale aj zahanbujúce. Nie náhodou k výročiu jeho odstúpenia sme mali možnosť čítať viacero “surrealistických” prehlásení, ako napríklad prehlásenie kardinála Cottier, ktorý pre taliansky denník Avvenire povedal: “S veľkou jasnosťou zhodnotil svoje sily a prácu, ktorú je treba vykonať. A rozhodol sa, že na Prozreteľnosť nemožno tlačiť.”

Zotrvať na svojom poste by znamenalo “tlačiť na Prozreteľnosť”? Sú to trúfalé a útočné slová ako na Benedikta tak aj na samotnú Prozreteľnosť. Alebo dokonca konkláve z roku 2005 bolo “proti Božej prozreteľnosti”?

Dostávame sa ku kľúčovej otázke: rezignácii Benedikta XVI. Slávnostne ju vyhlásil 11. februára 2013 “dobre si vedomý vážnosti tohto kroku a v plnej slobode”. Je neprípustné pochybovať o jeho slovách, a o tom, že z jeho strany šlo o slobodné gesto. Avšak, aby niekto dospel k takémuto rozhodnutiu, je možné naň tlačiť viacerými spôsobmi. Nie nevyhnutne priamo a príkazom.

Niektorí rozvinuli hypotézu, že pápež vytušil katastrofické udalosti v Cirkvi, ktoré chcel odvrátiť tým, že sa stiahne. Vtedy by toto rozhodnutie bolo slobodné, no nakoľko by bola jeho rezignácia platná? Problém kanonickej platnosti jeho demisie je enormný. Neplatnosť sa podľa niektorých kanonistov netýka len prípadu donútenia, ale aj iných okolností. 

Dôležité znaky

Mohli by sme sa napríklad pýtať, či pápež vo svojom vnútri zapojil do tohto rozhodnutia aj svoju vôľu, teda či odstúpil nielen navonok ale aj vo vnútri. Možno sa zdá táto otázka náhodná, no vo veciach Božích je srdce, ktoré len on vidí, rozhodujúce.

Veď aj čo sa týka sviatostí, je táto náležitosť nevyhnutná. Pri konsekrácii eucharistie je potrebná matéria, forma a úmysel: ak jedno z nich chýba, sviatosť je neplatná. Ak napríklad kňazovi chýba vnútorný úmysel konsekrovať, tak hoci formuluje slová, no nemá úmysel, konsekrácia je neplatná. 

Odstúpil Benedikt aj “vnútorne”?

Okrem reči slov je tu aj reč gest. To, čo vidíme, je, že i naďalej zotrváva v “Petrovom opevnení”, že chodí i naďalej v bielom, že sa definuje ako “emeritný pápež” a že i naďalej používa meno Benedikt XVI. (ktorým sa aj podpisuje).

Okrem toho ponechal si svoj erb, na ktorom sú znázornené Petrove kľúče. Vatikán oznámil, že Benedikt “si neželá nový heraldický emblém, ktorý by znázorňoval novú situáciu spôsobenú jeho zrieknutím sa Petrovho úradu”.

Možno sme svedkami tzv. “skrytého magistéria” Benedikta XVI. prostredníctvom Františka. Je to veľké tajomstvo. 

Antonio Socci, Libero