KDH – kresťania? Demokrati? Ani jedno, ani druhé!

V KDH je nepochybne množstvo statočných a poctivých kresťanov. Z pohľadu voliča je však dôležité, kam toto politické hnutie posúva jeho vedenie. Podstatné nie sú pekné reči, ale činy.

Ak sa z tohto hľadiska bez predsudkov pozrieme na KDH ako celok, tak sa len ťažko ubránime dojmu, že KDH je podvod na konzervatívnych občanoch, že je to spoločnosť pod nadvládou farizejov, ktorí si ukradli značku kresťanstva, aby s ňou kšeftovali na úkor kresťanských konzervatívnych voličov, ktorí si želajú pre Slovensko len to najlepšie, a ktorí v princípe nesúhlasia s agendou antikresťanských a protinárodných strán, teda rôznych liberálov, progresívcov, či iných úchylákov. Sú to tvrdé slová, lenže treba toto konečne povedať otvorene, na plné ústa, tak ako to je.

Iba beznádejne naivná voličská ovečka môže veriť, že ak by sa KDH po voľbách dostalo do parlamentu a skladala by sa nejaká progresívno-liberálno-pseudosocialistická koalícia, KDH by v nej chýbalo. Skúsenosti z minulosti a mnohé náznaky jasne hovoria, že je to stále to isté hnutie, ktoré spojí sa s každým, hlavne aby vznikla protislovenská, proamerická koalícia. Pred voľbami o tom politici nechcú otvorene hovoriť, ale je viac než isté, že ak sa bude skladať koalícia s účasťou tých najhorších progresívnych extrémistov, akí v slovenskej politike sú, tak KDH v tej koalícii bude.

Tak ako to bolo vždy v minulosti. Stačí sa pozrieť do histórie, s kým všetkým už boli ochotní ísť do partie. V roku 1998 KDH tvorilo päťkoalíciu so stranami DÚ, DS, SDSS a SZS, spolu vystupovali ako SDK a vládnu koalíciu tvorili aj so SDĽ, SMK a SOP. Teda popri Maďaroch tam boli liberáli, aj tí najextrémnejší, ďalej socdemáci (predchodcovia Smeru) a gorilí populisti zo SOP.

V roku 2002 bola vládna koalícia SDKÚ-DS, SMK, KDH, ANO. Teda opäť gorilie strany, liberáli v celom svojom spektre a Maďari.

A v roku 2010 tvorili vládnu koalíciu SDKÚ-DS, SaS, KDH a Most-Híd. Opäť gorily, liberáli a Maďari, pričom treba zdôrazniť, že vtedajší liberáli zahŕňali aj sily, aké sa dnes zvyknú nazývať progresívnymi, napríklad rôzni LGBT aktivisti a pod.

Podstatu toho, o čom je dnešné KDH, vyjadril nedávno bez obalu predseda KDH Milan Majerský: jeho hnutie „chce dať voličovi konzistentnú konzervatívnu ponuku, aby ten nemusel voliť Republiku“. Je to naozaj iba inakšie povedané, že KDH je kanál, ktorým majú odtiecť konzervatívne kresťanské hlasy do iného tábora. Akého? Povedzme to priamo: antikristovho a antislovenského. A dokonca aj antidemokratického – ak je pravdou to, čoho sa mnohí ľudia obávajú: že liberálni fašisti naprieč celou Európou nám všetkým chystajú fajnový nový svet s chutnými chrumkavými cvrčkami, zrušením hotovosti, obmedzením súkromného vlastníctva a digitálnym gulagom.

Tento politický projekt (zdôraznime, primárne je politický, a až potom môžeme hovoriť o nálepkách) vznikol spontánne hneď po revolúcii a ako sme spomenuli, stojí za ním stále aj veľa ľudí, ktorí to myslia s konzervatívnou politikou čestne. Je však záhadou, ako sa títo dokážu vyrovnať so skutočnosťou, že KDH, aby zahustilo proamerický, globalistický tábor, bude ochotné sa spojiť s každým, kto bude dostatočne protislovenský – vrátane subjektov ako Progresívne Slovensko, SaS či OĽaNO.

Samostatnou kapitolou potom je, ako hlasujú europoslanci za KDH Miriam Lexmann a Ivan Štefanec v Európskom parlamente. Tak napríklad sa zdržali pri hlasovaní o Istanbulskom dohovore, ktorý síce je na pohľad nevinnou deklaráciou o ochrane žien pred násilím, ale v skutočnosti je rafinovaným pokusom dostať do verejných textov a do zákonov signatárskych krajín rodovo definované formulácie ako základ pre budúcu expanziu tejto ideológie. Toto konzervatívni politici veľmi dobre vedia, a aj preto je alibistické hlasovanie europoslancov za KDH v skutočnosti jasnou zradou. Vedeli, že keby hlasovali za, bol by to škandál, ale neodvážili sa jasne povedať NIE. A takýchto príkladov je celý rad, nejde o žiadnu výnimku, ale pravidlo, že KDH bude vždy „držať basu“ so všetkými ostatnými lokajmi Washingtonu a Bruselu.

A keďže to s percentami nevyzerá až tak úplne ružovo, s ponukou na spoluprácu (ešte to vraj nie je doriešené) oslovili aj jedného z najznámejších bývalých členov KDH Františka Mikloška. Mal by pritiahnuť voličov tým, že bude akousi morálnou autoritou, garanciou kresťanských a konzervatívnych hodnôt. V skutočnosti však ani on nie je žiadnou zárukou, že by KDH dalo prednosť hodnotám pred kšeftovaním.

Na jeseň 2022 sa Mikloško vyjadril, že by bez problémov podporil zákon o partnerskom spolužití ľudí rovnakého pohlavia, ktorý do parlamentu vlani predložila SaS. Vtedy povedal: „Sexualita ktorýchkoľvek ľudí je ich intímna vec a ja sa do toho nemienim miešať. Pre mňa zákon, ktorý predložila SaS, nepredstavoval žiadny problém a zahlasoval by som zaň.“ (Viď tu). Mikloško by teda bez problému hlasoval za niečo, čo sa v Biblii nazýva sodomiou a je považované za ťažký hriech. Za hriech označil homosexualitu dokonca aj pápež František, ktorý inak už prekročil mnohé doterajšie cirkevné tabu. A to je Mikloško považovaný za jedného z autentických nositeľov kresťanských a konzervatívnych hodnôt. Čo potom tí ďalší kresťania, prípadne „kresťania“ v tomto hnutí?

V tejto súvislosti pripomeňme, že predsedom KDH bol štyri roky špekulant a provokatér, Matovičovo politické dvojča Alojz Hlina, ktorý z KDH odišiel do strany Dobrá voľba, ktorá nedávno splynula so stranou Hlas-sociálna demokracia, čo sú vlastne odídenci od nenávideného Fica. Spomínal tu niekto nejaké hodnoty? Kam vietor, tam plášť…

No dobre, to je minulosť. Lenže aká je súčasnosť a aká bude budúcnosť tohto politického subjektu? Zatiaľ nič nenaznačuje, že by súčasné KDH malo byť nejako iné, než to predošlé: spoľahlivý subjekt na kolaboráciu s protikresťanskými silami, a na odkanalizovanie hlasov kresťanských voličov. Politický subjekt, ktorý má vo svojej politike v skutočnosti pramálo spoločné s kresťanstvom, napriek tomu, že viaže veľa úprimných kresťanov. Ale tak to býva: diabol si vie nájsť miesto, odkiaľ najlepšie môže realizovať svoje zámery a pod lampou býva najväčšia tma…

Rozhodujú nie slová, ale činy. Na to by sa mali voliči pozerať, ak chcú voliť múdro.