Katechéza Leva XIV.: Cirkev má byť účinným znakom jednoty rozdeleného sveta

GENERÁLNA AUDIENCIA

(Streda, 18. februára 2026)

KATECHÉZA

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu

II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium

1. Tajomstvo Cirkvi, sviatosť zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia

Čítanie: Kol 1, 15. 18. 19 – 20
[Kristus] je obraz neviditeľného Boha. […] On je aj hlavou tela, Cirkvi. […] Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď jeho krvou na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.

Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!

Druhý vatikánsky koncil, ktorého dokumentom venujeme tieto katechézy, sa pri opise Cirkvi najprv usiloval vysvetliť, odkiaľ má svoj pôvod. Preto v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium, schválenej 21. novembra 1964, siahol po výraze „tajomstvo“ z Listov svätého Pavla. Výberom tohto slova nechcel povedať, že Cirkev je niečo temné alebo nezrozumiteľné, ako sa to niekedy bežne myslí, keď sa vysloví slovo „tajomstvo“. Práve naopak: keď svätý Pavol, najmä v Liste Efezanom, používa tento pojem, označuje ním skutočnosť, ktorá bola kedysi skrytá, no teraz bola zjavená.

Ide o Boží plán, ktorý má svoj cieľ: zjednotiť všetky stvorenia prostredníctvom zmierujúceho pôsobenia Ježiša Krista, uskutočneného v jeho smrti na kríži. Túto skúsenosť zakúšame predovšetkým v zhromaždení, ktoré sa stretáva na liturgickej slávnosti: tam sa rozdiely relativizujú a rozhodujúce je byť spolu, priťahovaní Kristovou láskou, ktorá zbúrala múr rozdelenia medzi ľuďmi a spoločenskými skupinami (porov. Ef 2, 14). Pre svätého Pavla je tajomstvo zjavením toho, čo Boh chcel uskutočniť pre celé ľudstvo, a sprítomňuje sa v miestnych skúsenostiach, ktoré sa postupne rozširujú, až zahŕňajú všetkých ľudí a dokonca celý kozmos.

Stav ľudstva je stavom roztrieštenosti, ktorú ľudia sami nedokážu napraviť, hoci túžba po jednote prebýva v ich srdci. Práve do tohto stavu vstupuje pôsobenie Ježiša Krista, ktorý skrze Ducha Svätého premáha sily rozdelenia i samotného Rozdeľovateľa. Byť spolu pri slávení, pretože sme uverili ohlasovaniu evanjelia, sa prežíva ako príťažlivosť Kristovho kríža, ktorý je najvyšším zjavením Božej lásky. Znamená to cítiť sa Bohom zhromaždení: preto sa používa výraz ekklesía, teda zhromaždenie ľudí, ktorí si uvedomujú, že boli povolaní dokopy. A tak existuje istá zhoda medzi týmto tajomstvom a Cirkvou: Cirkev je tajomstvo, ktoré sa stáva vnímateľným.

Toto zhromaždenie, práve preto, že ho uskutočňuje Boh, sa však nemôže obmedziť na jednu skupinu ľudí, ale je určené stať sa skúsenosťou všetkých ľudských bytostí. Preto Druhý vatikánsky koncil hneď na začiatku konštitúcie Lumen gentium vyhlasuje: „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“ (č. 1).

Použitím výrazu „sviatosť“ a jeho vysvetlením sa chce povedať, že Cirkev je v dejinách ľudstva vyjadrením toho, čo chce Boh uskutočniť. Pohľadom na ňu možno teda do istej miery zachytiť Boží plán, tajomstvo: v tomto zmysle je Cirkev znakom. K pojmu „sviatosť“ sa však pridáva aj výraz „nástroj“, aby sa zdôraznilo, že Cirkev je znakom činným. Keď totiž Boh pôsobí v dejinách, zapája do svojho diela ľudí, ktorí sú adresátmi jeho konania. Práve prostredníctvom Cirkvi Boh dosahuje cieľ zjednotiť ľudí so sebou a navzájom medzi sebou.Zjednotenie s Bohom sa odráža v zjednotení ľudí medzi sebou. To je skúsenosť spásy. Nie náhodou sa v konštitúcii Lumen gentium, v VII. kapitole venovanej eschatologickej povahe putujúcej Cirkvi, v bode 48 opäť používa opis Cirkvi ako sviatosti, tentoraz s upresnením „spásy“: „Kristus – hovorí Koncil –, vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahol k sebe (porov. Jn 12, 32). Po svojom zmŕtvychvstaní (porov. Rim 6, 9), zoslal na učeníkov svojho oživujúceho Ducha a skrze neho ustanovil Cirkev, svoje telo,  ako všeobecnú sviatosť spásy; sediac po pravici Otca neprestajne účinkuje vo svete, aby privádzal ľudí do Cirkvi a prostredníctvom nej ich užšie pričlenil k sebe a živí ich svojím telom a vlastnou krvou, aby ich urobil účastnými na svojom oslávenom živote.“

Tento text nám pomáha pochopiť vzťah medzi zjednocujúcim pôsobením Ježišovej Veľkej noci, ktorá je tajomstvom utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, a identitou Cirkvi. Zároveň nás vedie k vďačnosti za to, že patríme k Cirkvi, telu zmŕtvychvstalého Krista a jedinému Božiemu ľudu putujúcemu dejinami, ktorý žije ako posväcujúca prítomnosť uprostred ešte roztriešteného ľudstva, ako účinné znamenie jednoty a zmierenia medzi národmi.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk