Autor v tomto článku dospel k záveru, že ak by Súdna rada SR, podľa prijatej novely, nedala súhlas s trestným stíhaním sudcu pre trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Tr. zák., muselo by byť trestné stíhanie sudcu zastavené alebo by sa vec postúpila na disciplinárne konanie.

Musím priznať, že po prečítaní tohto článku som zostal prekvapený, nakoľko záver článku je v absolútnom rozpore s obsahom novely Trestného poriadku, ktorá bola schválená v NR SR dňa 08.02.2024. Novinár v článku teda tvrdí niečo, čo celkom zjavne nie je pravdivé.

Pripomeniem, že podľa § 9 ods. 2 Trestného poriadku v znení, ktoré by malo byť účinné od 15.03.2024 „v trestnom stíhaní sudcu pre trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Trestného zákona nemožno pokračovať, ak Súdna rada Slovenskej republiky vysloví nesúhlas s trestným stíhaním sudcu pre tento trestný čin. Trestné stíhanie sudcu musí byť zastavené alebo vec postúpená na prejednanie disciplinárneho previnenia len vtedy, ak skutok, ktorý sa sudcovi kladie za vinu nemožno posúdiť ako iný trestný čin“.

Ide o jednoznačné ustanovenie, z ktorého je zjavné, že v prípade ak súdna rada nedá súhlas na trestné stíhanie sudcu za trestný čin ohýbania práva, môže trestné stíhanie sudcu pokračovať ďalej, avšak s inou právnou kvalifikáciou (napríklad ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa) a zastaviť trestné stíhanie sudcu môžno len vtedy, ak by skutok, ktorý sa sudcovi kladie za vinu nenapĺňal znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu a ani disciplinárneho previnenia (tento záver vyplýva úplne nepochybne z druhej vety nového znenia ustanovenia § 9 ods. 2 Tr. por.).

Je preto absolútne nepochopiteľné ako mohol novinár vo svojom článku prísť k záveru, že ak súdna rada nedá súhlas s trestným stíhaním sudcu za trestný čin ohýbania práva nie je možné sudcu automaticky ďalej trestne stíhať, keď druhá veta ustanovenia § 9 ods. 2 Tr. por. hovorí niečo úplne iné.

Aby som to vysvetlil na príklade, použijem príklad absurdný.

Sudca úmysle usmrtí inú osobu. Dopustí sa teda trestného činu vraždy. Pri vznesení obvinenia je však skutok týkajúci sa úmyselného usmrtenia inej osoby právne kvalifikovaný ako trestný čin ohýbania práva a nie ako trestný čin vraždy. Sudca sa po vznesení obvinenia obráti na súdnu radu, pričom súdna rada zistí, že skutočne skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, neodráža znaky skutkovej podstaty trestného činu ohýbania práva a vysloví nesúhlas s trestným stíhaním sudcu pre tento trestný čin. Tým kompetencia súdnej rady končí. Súdna rada teda nemôže povedať orgánom činným v trestnom konaní, či súdu, o aký trestný čin by ísť mohlo. Následne, po vyslovení nesúhlasu s trestným stíhaním sudcu pre trestný čin ohýbania práva môžu orgány činné v trestnom konaní skutok prekvalifikovať na trestný čin vraždy a ďalej viesť trestné stíhanie sudcu za ten istý skutok, avšak už pre iný trestný čin. Sudca, ktorý sa obráti na súdnu radu teda musí počítať aj s tým, že rozhodnutie súdnej rady môže byť pre neho nepriaznivé v tom, že síce súdna rada nedá súhlas s jeho trestným stíhaním pre trestný čin ohýbania práva, ale v dôsledku následnej zmeny právnej kvalifikácie môže byť trestne stíhaný pre závažnejší trestný čin, než bol trestný čin ohýbania práva.

Práve toto umožnila novela Trestného poriadku, teda opak toho, čo novinár napísal vo svojom článku. Nesúhlas súdnej rady s trestným stíhaním sudcu by mal za následok úplný koniec trestného stíhania sudcu iba vtedy, ak by skutok už nebolo možné právne kvalifikovať ani ako iný trestný čin.

Ak by si novinár pozrel súčasné znenie ustanovenia § 9 ods. 2 Tr. por. tak by zistil, že jeho záver článku o nemožnosti trestne stíhať sudcu po vyslovení nesúhlasu zo strany súdnej rady platí bezvýhradne práve pri súčasnej právnej úprave, ktorá vyslovene hovorí o tom, že trestné stíhanie sudcu musí byť zastavené, ak súdna rada vysloví nesúhlas s trestným stíhaním sudcu pre trestný čin ohýbania práva. Súčasná práva úprava teda vôbec nepočíta s tým, že by skutok, ktorý sa kladie sudcovi za vinu, mohol byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, respektíve ako disciplinárne previnenie. Pokiaľ by sme aplikovali vyššie uvedený príklad s trestným činom vraždy na súčasné znenie ustanovenia § 9 ods. 2 Tr. por., muselo by byť trestné stíhanie sudcu vedené pre úmyselné usmrtenie iného zastavené, nakoľko by o trestný čin ohýbania práva nepochybne nešlo a zároveň súčasná právna úprava nepočíta s možnosťou prekvalifikovania skutku na iný trestný čin.

Nové znenie ustanovenia § 9 ods. 2 Tr. por., ktoré má byť účinné od 15.03.2024 teda logicky zužuje ochranu sudcov, nakoľko vyslovenie nesúhlasu súdnej rady s trestným stíhaním sudcu pre trestný čin ohýbania práva nemôže ísť až tak ďaleko, aby znemožňovalo trestné stíhanie sudcu za možný iný trestný čin, respektíve aby znemožňovalo jeho disciplinárne potrestanie.

Pre mňa je nepochopiteľné, že si tento rozdiel novinár nevšimol alebo nechcel všimnúť.

Inak vo vyššie uvedenom článku spomína jeho autor aj prípady sudkýň Jarmily Urbancovej a Otílii Dolákovej. Aj v ich prípade by teda podľa novej právnej úpravy platilo, že ak by súdna rada nadala súhlas s ich trestným stíhaním pre trestný čin ohýbania práva, nič by nebránilo prokurátorovi, respektíve súdu, aby skutky, ktoré sa im kladú za vinu právne kvalifikovali podľa iného trestného činu, ak by na to bol dôvod a to prípade aj podľa prísnejšieho trestného činu.

Novinár vo vyššie uvedenom článku spochybňoval aj prechodné ustanovenie, ktoré sa viaže na nové znenie ustanovenia § 207a ods. 3 Trestného poriadku. Aj toto si zaslúži vysvetlenie.

Ustanovenie § 207a ods. 3 Tr. por. má od 15.03.2024 znieť nasledovne:

Sudca, ktorému bolo vznesené obvinenie alebo zmenená právna kvalifikácia na trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Trestného zákona, má právo do 60 dní od doručenia uznesenia o vznesení obvinenia alebo od doručenia oznámenia o zmene právnej kvalifikácie písomne navrhnúť Súdnej rade SR vyslovenie nesúhlasu s trestným stíhaním pre tento trestný čin. O tom musí byť sudca poučený.

Táto zmena má veľmi jednoduché vysvetlenie. Súčasné znenie ustanovenia § 207a ods. 3 Tr. por. totiž vôbec nepočíta s možnosťou, že sudcovi nie je vznesené obvinenie pre trestný čin ohýbania práva, ale pre iný trestný čin a až následne, v priebehu trestného stíhania mu je zmenená právna kvalifikácia skutku na trestný čin ohýbania práva. Pokiaľ sa pozrieme na súčasnú aplikačnú prax, tak ani v jednom prípade nebolo doposiaľ sudcovi vznesené obvinenie pre trestný čin ohýbania práva, ale vo všetkých prípadoch išlo o zmenu právnej kvalifikácie v priebehu trestného konania. Zákonodarca tak v súčasnosti pozná, či zavádza dve nerovné skupiny sudcov a to tých, ktorým bolo vznesené obvinenie pre trestný čin ohýbania práva, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a môžu sa obrátiť na súdnu radu a tých, ktorým nebolo vznesené obvinenie pre tento trestný čin, ale následne im bola len zmenená právna kvalifikácia na trestný čin ohýbania práva a tí sa na súdnu radu obrátiť nemôžu, pretože možnosť obrátiť sa na súdnu radu sa podľa terajšej právnej úpravy viaže len na vznesenie obvinenia.

Nová právna úprava ustanovenia § 207a ods. 3 Tr. por. teda odstraňuje túto nerovnosť a precizuje toto ustanovenie. Nová právna úprava je aj poistka proti tomu, aby sa prostredníctvom zmeny právnej kvalifikácie neobchádzala právomoc súdnej rady, t. j. ak sa chce prokurátor vyhnúť za súčasnej právnej úpravy právomoci súdnej rady, môže vzniesť sudcovi obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a po určitom čase zmeniť právnu kvalifikáciu na trestný čin ohýbania práva s tým, že v takomto prípade by sa sudca na súdnu radu obrátiť nemohol. Podľa novej právnej úpravy už takýto prípadný postup prokurátora nie je na prekážku využitia kompetencie súdnej rady.

Taktiež nová právna úprava odstraňuje to, čo bolo opakovane kritizované a to, že sudca pri vznesení obvinenia musí čakať s možnosťou obrátiť sa na súdnu radu až kým uznesenie o vznesení obvinenia nenadobudne právoplatnosť, čo môže trvať aj mesiace. Praktickejším sa preto javí možnosť sudcu, ktorú zavádza nová právna úprava, obrátiť sa hneď na súdnu radu a to v určitej časovej lehote počítanej od momentu, keď sa preukázateľne sudca dozvedel, že sa voči nemu vedie trestné stíhanie pre trestný čin ohýbania práva. Táto lehota je aj v prospech orgánov činných v trestnom konaní, respektíve súdu, aby sudca účelovo nevyčkával s obrátením sa na súdnu radu až napríklad do odvolacieho konania, ale ak chce využiť túto možnosť, mal by tak urobiť hneď v stanovenej lehote (podľa terajšieho znenia Trestného poriadku tak môže sudca urobiť kedykoľvek a nemá žiadnu lehotu).

Vzhľadom k tomu, že jedna kategória sudcov a to tých, ktorým nebolo vznesené obvinenie pre trestný čin ohýbania práva, ale im bola len zmenená právna kvalifikácia skutku z iného trestného činu na trestný čin ohýbania práva, sa podľa súčasnej právnej úpravy nemôžu obrátiť na súdnu radu a vzniklo im tak nerovné postavenie, tak ako je to uvedené vyššie, je samozrejmým, že musí existovať prechodné ustanovenie, ktoré túto nerovnosť „zmaže“ a umožní všetkým sudcom rovnako a v rovnakej lehote sa obrátiť na súdnu radu.

Namiesto záveru možno len skonštatovať, že je poľutovania hodné, ak novinári podsúvajú verejnosti mylné, či dokonca evidentne nepravdivé závery, ktoré sú v rozpore prijatou novou právnou normou. Pokiaľ ide o trestný čin ohýbania práva, tak najlepším riešením by bolo, ak by bol úplne vypustený z Trestného zákona, nakoľko nie je vôbec potrebný a tým by zanikla aj právomoc súdnej rady v tomto smere.

JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave

Článok pôvodne vyšiel na portáli Pravnelisty.