Július Bodnár – farár, historik a kronikár slovenského evanjelictva

Detstvo a štúdiá

Narodil sa 8. októbra 1870 v Uderinej ako syn učiteľa a notára Samuela Bodnára a Zuzany, rodenej Bertanovej. V rodine získal pevný kresťanský aj národný základ. Sám neskôr spomínal, že prvou učiteľkou viery mu bola matka, ktorá ho naučila modliť sa, spievať nábožné piesne a myslieť kresťansky.

Študoval na gymnáziách v Lučenci a Banskej Štiavnici, kde v roku 1890 maturoval. Teológiu začal študovať v Bratislave, pokračoval vo Viedni a napokon v nemeckom Erlangene.

Začiatky duchovnej služby

Po štúdiách pôsobil najskôr ako vychovávateľ. V roku 1895 bol ordinovaný za evanjelického kňaza a nastúpil ako kaplán do Báčskeho Petrovca. Už tam sa ukázal ako horlivý kazateľ a človek so záujmom o náboženský, školský aj národný život Slovákov.

Neskôr pôsobil na Myjave, v Békešskej Čabe, Bukovci a napokon vo Vrbovom. Najdlhšie sa jeho meno spája práve s Bukovcom, kde pracoval takmer tri desaťročia. Venoval sa nielen duchovnej službe, ale aj obnove cirkevného života, školstva, osvete a hospodárskemu pozdvihnutiu obce.

Farár, ktorý budoval obec

Na Bukovci sa Bodnár prejavil ako praktický organizátor. Zriadil druhú učiteľskú stanicu, rozšíril cirkevnú školu a podieľal sa na kultúrnom aj hospodárskom rozvoji obce. Založil Potravný spolok, ktorý mal pomáhať miestnym ľuďom a zároveň podporovať cirkevné ciele.

Jeho práca ukazuje, že farárska služba pre neho nebola iba kazateľnicou a oltárom. Vnímal ju ako každodennú pomoc ľuďom, vzdelávanie, budovanie spoločenstva a posilňovanie mravných hodnôt.

Profesor a prvý dekan teologickej školy

Po vzniku Československa sa zapojil aj do budovania slovenského evanjelického školstva. V rokoch 1919 až 1920 pôsobil ako profesor cirkevných dejín a prvý dekan Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave.

Hoci na fakulte pôsobil krátko, patril k ľuďom, ktorí stáli pri jej formovaní v začiatkoch samostatného slovenského evanjelického teologického vzdelávania.

Historik a národopisec

Popri duchovnej službe sa venoval historickému a národopisnému bádaniu. Zbieral materiály z rodného kraja, z Myjavy a z oblastí, kde pôsobil ako farár.

Jeho najvýznamnejším dielom je historicko-etnografická monografia Myjava z roku 1911.

Spolu s kolektívom spolupracovníkov v nej zachytil život, kultúru, zvyky a spoločenské pomery kopaničiarskeho kraja na začiatku 20. storočia.

Venoval sa aj dejinám evanjelickej cirkvi a životopisom významných slovenských národných a cirkevných osobností, napríklad Jozefa Miloslava Hurbana, Juraja Papánka či Milana Rastislava Štefánika.

Redaktor a publicista

Július Bodnár bol aktívny aj ako novinár a redaktor. V rokoch 1908 až 1918 redigoval časopis Stráž na Sione, neskôr noviny Slobodný Slovák a Noviny spod Bradla.

Do tlače prispieval článkami s náboženským, pedagogickým, historickým aj národno-politickým obsahom. Písal a prekladal náboženskú literatúru, no venoval sa aj tvorbe pre deti. V časopise Knižnica školákov vydával rozprávky a ľudové povesti.

Posledné roky a odkaz

V roku 1926 odišiel z Bukovca a stal sa farárom vo Vrbovom. Pre zdravotné ťažkosti napokon odišiel na odpočinok do Nového Mesta nad Váhom, kde 4. júla 1935 zomrel.

Július Bodnár zostal v dejinách slovenského evanjelictva ako duchovný, ktorý spájal vieru s kultúrou, vzdelanosťou a službou národu. Bol človekom, ktorý dokázal kázať, organizovať, písať, bádať aj budovať. Jeho život ukazuje, akú významnú úlohu zohrávali evanjelickí farári pri formovaní duchovného, kultúrneho a národného života Slovákov.