Svet slávi veľké sviatky: narodenie nášho Pána Ježiša Krista. V tichom očakávaní dvíhame naše oči, oslobodzujeme sa od každodenných starostí a horizont našich duší sa otvára. V tejto špeciálnej atmosfére môžeme zosumarizovať uplynulý rok a pouvažovať viac nad podstatou našej úlohy vo svete počas nasledujúceho roka.

Či už si to priznáme alebo nie, alebo či si to uvedomujeme alebo nie, my, Európania, žijeme v kultúre, ktorá je usporiadaná v línii s učením Krista. Tu by som mohol zacitovať známe slová skoršieho maďarského premiéra Józsefa Angalla: „V Európe je aj ateista kresťanom.“ My, Maďari, sa hrdo označujeme ako kresťanský národ. Náš materinský jazyk, prostredníctvom ktorého sme poňali realitu, nie je spojený so žiadnym európskym národom. To má tiež isté hodnotné dôsledky.

Od Babitsa vieme, že maďarský duch sa zrodil vtedy, keď sa náš východný charakter stretol so západnou kresťanskou kultúrou. A môžeme dodať, že práve to bolo zdrojom maďarského pohľadu na svet a mentality. Zároveň to tiež spôsobilo veľa ťažkostí, nepochopenia, osamotenia a občas aj pocit, že sme cudzincami pre tých, čo sú okolo nás.

Napriek tomu, tisícka rokov našej kresťanskej podstaty a nášho života viery nás udržali v srdci Európy. A to je dôvod, prečo ostávame pravdiví voči kultúre nášho materinského jazyka a sme hrdí, ako sme prispeli k rastu Európy.

Podľa evanjelia sv. Marka je Kristovým druhým prikázaním: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“ Dnes sa v Európe spomína často toto Kristovo prikázanie. Zneužíva sa ako pokarhanie proti nám, že sa údajne deklarujeme ako kresťania a zároveň deklarujeme, že nechceme milióny ľudí z iných kontinentov, aby sa tu usídľovali a že ich tu ani nevpúšťame.

Avšak toto prikázanie Krista pozostáva z dvoch častí a naši žalobcovia na tú druhú zabudli: musíme milovať svojho blížneho ale musíme milovať aj seba samých. Milovať seba samých znamená teiž prijať a ochraňovať všetko, čo nás stelesňuje, čím sme a kým sme. Milovať seba samých znamená, že milujeme našu krajinu, náš národ, našu rodinu, maďarskú kultúru a Európsku civilizáciu. V takomto kontexte naša sloboda – maďarská sloboda – sa postupne rozvíjala a môže rozvíjať.

Po stáročia boli naše životy tvarované poznaním, že maďarská sloboda bola garanciou aj európskej slobody. Práve vďaka tomuto zmyslu pre poslanie sme pevne stáli počas Ottomanského dobýjania, práve tento zmysel ostril meče Petőfiho a jeho nasledovníkov a práve toto vzbudilo ducha u „Mladíkov Pešti“. Náša ústava hovorí, že „Sme hrdí, že náš kráľ svätý Štefan vybudoval maďarský štát na pevných základoch a z našej krajiny urobil súčasť kresťanskej Európy pred tisíc rokmi“ a „uznávame úlohu kresťanstva pri zachovávaní národovosti.“

Keď si vykresľujeme hranice našej identity, označujeme kresťanskú kultúru ako zdroj našej hrdosti a udržiavajúcej sily. Kresťanstvo je kultúrou a civilizáciou. Je to to, v rámci čoho žijeme. Podstatou nie je otázka, koľko ľudí chodí do kostola, alebo koľko ľudí sa modlí s úprimným srdcom. Kultúra je realitou každodenného života: to, ako rozprávame, ako sa správame k iným; vzdialenosť, akú dodržiavame od iných a ako sa k iným približujeme; ako sa rodíme do tohto sveta a ako z neho odchádzame. Pre Európanov kresťanská kultúra určuje morálku v našich každodenných životoch. V hraničných situáciách je zasa naším orientačným bodom a kompasom. V mori rôznych životných udalostí a rozporov nám kresťanská kultúra ukazuje cestu. Určuje naše chápanie spravodlivosti a nespravodlivosti, vzťahu medzi mužom a ženou, chápanie rodiny, úspechu, práce a cti.

Naša kultúra je kultúrou života. Náš východzí bod – alfa a omega našej filozofie života – je hodnota života, dôstojnosť, ktorú každá osoba dostala od Boha. Bez toho by sme ani nemohli uvažovať o „ľudských právach“ či iných moderných koncepciách. A práve preto máme vážne pochybnosti o tom, či to môžeme exportovať do života civlizácie, ktorá bola postavená na iných základoch.

Základné elementy európskeho života v súčasnosti čelia útoku. V ohrození je samotná jasná podstata európskeho života: veci, o ktorých človek väčšinou nemusí do hĺbky premýšľať a pritom na základe nich koná. Podstata našej kultúry je taká samozrejmá a kľúčová, že keď už pre nás prestáva byť zjavnou, my ľudia strácame náš východiskový bod. Nemáme oporu v nohách a nemáme sa o čo oprieť. Bez ohľadu na to, či chodíme do kostola alebo nie, nechceme byť nútení sláviť Vianoce za zatiahnutými závesmi, aby sme náhodou neurazili pocity iných.

Nechceme, aby sa naše vianočné trhy premenovali, a určite nechceme na nich oddychovať za betónovými zátarasami. Nechceme ochudobniť naše deti o radosti zo svätého Mikuláša, Santa Klausa a vianočných anjelov. Nechceme byť okradnutí o sviatok Vzkriesenia. Nechceme, aby naše náboženské sviatky a ceremónie boli plné úzkosti a strachu. Nechceme, aby naše ženy a dcéry boli zneužívané davmi novoročných hýrivcov.

My, Európania, sme kresťania. Toto všetko je naše, takto žijeme. Doteraz nám bolo prirodzené vidieť Ježiša ako toho, ktorý sa narodil a zomrel za nás na kríži. Pre nás sú náboženské sviatky samozrejmé a vidíme v nich zmysel pre náš každodený život. Kultúra je podobná imunitnému systému ľudského tela: Kým pracuje správne, tak si ho ani nevšímame. Všimneme si ho a stáva sa pre nás dôležitým až vtedy, keď je oslabený. Keď kríže sú vymazávané z fotografií, keď sa ľudia snažia odstrániť kríž zo sochy Jána Pavla II., keď sa snažia zmeniť oslavy našich sviatkov, vtedy každý správne zmýšľajúci Európan vybuchne hnevom. A to platí aj pre tých, pre ktorých je kresťanstvo – ako poznamenáva Gyula Juhász – „len pohanstvom so svätenou vodou“. A platí to dokonca aj pre takých ako Oriana Fallaci, ktorí sa báli o Európu  ako „ateistickí kresťania“.

Dnes útočia na základy nášho života a nášho sveta. Imunitný systém Európy je úmyselne oslabovaný. Nechcú, aby sme boli tým, kým sme. Chcú, aby sme boli niekým, kým nechceme byť. Chcú nás zmiešať s ľuďmi z iného sveta a aby bol proces hladký, chcú, aby sme sa zmenili. Vo svetle vianočných sviec však môžeme jasne vidieť, že keď útočia na kresťanskú kultúru, snažia sa tiež eliminovať Európu. Chcú nám vziať náš život a zameniť ho za niečo, čo nie je náš život. Na oplátku za život, ktorý sme žili doteraz, nám sľubujú taký, ktorý bude nový a viac „osvietený“. Taký, ktorý  je utópiou: nie podstata skutočného života ale len jeho abstrakt, teoretická rafinovanosť. Utópie sú snami – potencionálne úžasnými a zvádzajúcimi. Ale sú len tak inkoherentné, nepreniknuteľné, obskúrne a nezmyselné, ako aj sny. Nemôžeme v nich skutočne žiť, či dokonca sa nimi riadiť.

Nemôžeme prehlásiť, že kresťanská kultúra je vrchol dokonalosti. Takýto je kľúč ku kresťanskej kultúre: sme si vedomí nedokonalosti, aj svojich vlastných nedokonalostí; ale naučili sme sa s tým žiť, čerpať z toho inšpiráciu a impulzy. Práve preto sa už po stáročia my, Európania, snažíme vylepšovať svet. Tí, ktorí sľubujú nádherný, nový, zmiešaný svet, nám chcú túto príležitosť vziať. Oni chcú zničiť všetko, čo my musíme uchovať pre budúce generácie; naša povinnosť tak urobiť pochádza z vedomosti o tom, že naši predkovia vylievali krv, aby nám kultúru zachovali.

Hoci na chvíľu ostala skutočnosť zabudnutá, častokrát dnes počuť, že pred 60 rokmi zakladatelia Európskej únie vytýčili cestu: Európa, ako Robert Schuman povedal, bude buď kresťanskou, alebo nebude. Rok 2017 postavil európske krajiny pred historickú úlohu. Slobodné národy Európy a národné vlády volené slobodnými občanmi dostali novú úlohu: musíme chrániť kresťanskú kultúru. Musíme to robiť nie preto, aby sme iným oponovali, ale aby sme chránili nás, naše rodiny, náš národ, naše krajiny a Európu, „domov domovov“.

V roku 2017 sme tiež videli, že lídri európskych krajín sa k tejto úlohe stavajú rôzne: niektorí tvrdia, že tento problém neexistuje; iní veria, že to prejde nejak samo; a ďalší sa vybrali na cestu kapitulácie a vzdali sa. Tiež sú tu takí, ktorí sedia so založenými rukami a čakajú, že niekto iný to za nich vyrieši. Maďarská tisícročná história dokazuje, že my takí nie sme. My vytyčujeme inú cestu. Náš východiskový bod bol vždy ten, že máme právo na náš vlastný život. A toto právo sme bránili, kedykoľvek sme mali silu tak urobiť. A preto sme roky pracovali na posilňovaní Maďarska, aby konečne zas mohlo stáť na vlastných nohách.

Čo sa týka roka 2018, môžeme povedať, že ako vláda, ktorá teraz vedie krajinu, budeme pracovať inteligentne, pokojne ale nekompromisne, aby sme zaistili, že náš domoov zostane kresťanskou kultúrou a maďarskou krajinou. A urobíme tiež všetko pre to, aby Európa zostala európskou.

Prajem všetkým šťastné Vianočné sviatky.

Viktor Orbán