Zvykli sme si, že neustále hašterenie a útoky v médiách asi neodmysliteľne patria k tejto vládnej garnitúre. Aj preto mnohí vnímajú vládnu krízu, na vznik ktorej bol ako zámienka použitý Matovičov nákup vakcíny Sputnik V, iba ako jedno z mnohých cirkusantských dejstiev divadielka pre verejnosť, aby bolo čím zakrývať neradostnú ekonomickú či pandemickú realitu. Lenže zdá sa, že tentoraz to môže byť trochu inak.

Z dobre informovaných koaličných kruhov totiž prišla informácia, ktorá vrhá na situáciu v koalícii trochu iné svetlo, a ktorá je pre niektorých zúčastnených naozaj nepríjemným prekvapením.

Podľa informácií, ktoré presiakli, mal premiér Matovič osloviť skupinku niekoľkých nezávislých opozičných poslancov (možno odídencov z ĽSNS okolo Tarabu?), či by ho podržali, keby z koalície vykopol strany SaS a Za ľudí.

Títo poslanci sa hodnotovo profilujú ako konzervatívci. Matovičova vláda bola spočiatku považovaná za najkonzervatívnejšiu vládu, akú sme tu dosiaľ mali. Ale Sulíkovo veto a vlažný až odmietavý postoj strany Za ľudí nakoniec neumožnil schválenie žiadnych konzervatívnych zákonov.

Ľudia okolo Tarabu, ak by mali podržať vládu, vymenili by to určite za odhlasovanie dôležitých konzervatívnych reforiem, a to nielen v oblasti potratov. Pristúpil by na to Matovič? Určite je pre neho prijateľnejšie urobiť zmeny v tejto oblasti a mať funkčnú menšinovú vládu, ako skončiť ako premiér, čo požadujú jeho momentálni ešte koaliční partneri.

Dá sa teda predpokladať, že k dohode došlo. Matovič totiž nerieši žiadne vyjednávanie so svojimi koaličnými partnermi ako to oni predpokladali a očakávali. Práve naopak. Mal ich požiadať, aby koalíciu opustili.

Liberáli sa prerátali?

Zdá sa, že tak ako už veľakrát predtým, Matovič čítal hru lepšie než jeho partneri. A zrátal si, že pre neho bude skrátka výhodnejšie mať síce menšiu, ale stále väčšinu v parlamente a fungujúcu vládu, než síce komfortnú ústavnú väčšinu s 95 poslancami, ale tvorenú hašterivou štvorkoalíciou s partnermi ako Richard Sulík a Veronika Remišová.

Trpasličí koaliční partneri SaS a Za ľudí (a s nimi aj systémové médiá a mimovládky) si to zrejme predstavovali tak, že Matoviča donútia prijať demisiu, a že zrekonštruovaná vláda, to bude najmä o Sulíkovi, Remišovej a Naďovi alebo Hegerovi. Namiesto toho teraz majú na výber z dvoch možností, ktoré obe sú pre nich trpkým sklamaním: buď ostane všetko tak ako je (prípadne bude prinajhoršom obetovaný minister zdravotníctva Krajčí, ktorý však je aj tak asi „na odpis“) – alebo pôjdu z kola von.

Superdemokratickej partičke, ktorá si myslela, že pravda a láska v ich ponímaní už definitívne ovládla Slovensko a nastane už iba veľký festival bezuzdne otvorenej spoločnosti so všetkými radosťami liberalizmu ako imigrácia, LGBT, odnárodňovanie či boj proti slobode slova „dezinformáciám“ v štýle 50. rokov, sa neprijíma ľahko predstava, že si Matovič vytvoril plán B, ktorý berie vydieračom z trpasličích koaličných strán vietor z plachiet, obracia kartu a umožňuje Matovičovi si klásť podmienky.

Netreba mať príliš veľkú fantáziu, aby si človek predstavil, ako sú Sulík s Remišovou z takéhoto vývoja situácie „na prášky“ (nehovoriac už o liberálnych médiách). Čakali vyjednávania, tešili sa, že si budú klásť podmienky – a nič také sa nekoná, namiesto toho dostali ultimátum „ber alebo nechaj tak“.

O čo sa vlastne hrá?

Dajme si trochu parlamentnej matematiky: v 150-člennej Národnej rade SR treba na vládnutie väčšinu 76 hlasov, ale aby mohla bezpečne fungovať, malo by to byť aspoň o niekoľko viac: teda povedzme, že cca 80. Najsilnejšie vládne hnutie OĽaNO má zatiaľ 53 poslancov (napodiv, za ten rok ešte nikto neodišiel). Sme rodina má 17 poslancov, teda spolu majú tieto dva subjekty 70 poslancov. To znamená, že na zloženie väčšinovej vlády potrebujú zohnať ešte okolo desať ľudí, v krajnom prípade prinajmenšom šiestich takých, ktorí by ani nemuseli byť úplne „skalnými“ členmi koalície, ale ktorí by ju podržali pri hlasovaní o dôvere vláde, podobne ako v prípade nejakých ďalších dôležitých hlasovaní.

Šesť, resp. desať poslaneckých hlasov – to je cena, za ktorú sa môže Matovič vykúpiť z dnešnej sado-maso koaličnej tortúry a ostať vládnuť iba s osvedčeným bezproblémovým univerzálnym koaličným partnerom zo Sme rodina.

Ktorí sú nezaradení poslanci v Národnej rade? Z ĽSNS odišli dve skupiny: najprv tzv. Tarabovci (vrátane poslanca Podmanického, ten prišiel zo Smeru, spolu sú teraz štyria) a neskôr tzv. Mazurekovci/Uhríkovci (to je päť poslancov). Zo Smeru odišlo jedenásť poslancov Hlasu. A pre úplnosť, dvaja poslanci odišli aj zo strany Za ľudí.

Skupinka, ktorá sa rozhodla hardcore slniečkarom vypáliť rybník a dohodla sa s Matovičom na takomto pomerne zmysluplnom a pragmatickom obchode, urobila odvážny krok: je totiž veľmi otázne, čo to môže urobiť s ich politickou budúcnosťou a preferenciami v najbližších voľbách. Je to však krok jednoznačne v záujme Slovenska: v novej koalícii by mohli byť prijaté vlastenecké a konzervatívne návrhy, ktoré teraz nemajú šancu prejsť cez liberálov.

Lenže je tu ešte niečo…

Tým sa však príbeh nekončí. Je tu ešte pikantnejšia pointa.

Viacerých prekvapili štvrtkové tvrdé vyjadrenia ministra Naďa o tom, že OĽaNO je pripravené aj na vytvorenie menšinovej vlády. Remišová na to zareagovala vyhlásením, že to by znamenalo, že Matovič bude vládnuť aj „s fašistami“ a opozíciou – a Naď jej na to cez médiá odpovedal, že nebudú potrebovať ani fašistov ani opozíciu.

Prečo takáto čudná výmena odkazov cez médiá? Tajomstvo pravdepodobne spočíva v tom, že Remišová asi ešte nemala informáciu, ktorá sa medzitým tiež dostala von z kruhov blízkych vláde: že Matovič už teraz je dohodnutý s niektorými poslancami z rozpadajúceho sa klubu Za ľudí.

Najslabšie ohnivko reťaze: Za ľudí

Remišovej sa nepodaril splniť jej megalomanský sen o veľkej politickej kariére po boku Igora Matoviča, a preto ho pred časom podrazila a utiekla ku Kiskovi, ktorý jej sľúbil predsednícku stoličku. Zdá sa však, že tento jej sen o vládnutí sa opäť skončí neúspechom: poslanci v strane Za ľudí veľmi dobre vedia, že sú v strane na jedno použitie, druhýkrát sa už do parlamentu nedostanú. Dvaja už stranu opustili, tretí (Benčík) je už takmer na odchode. Za týchto okolností sú aj ostatní pomerne ľahkou obeťou pre starého parlamentného manipulátora, ktorý ešte k tomu štrngá mešcom plným dukátov z Bruselu. Do dnešného dňa je takýchto skrytých budúcich prebehlíkov údajne pripravených už päť.

Toto však Remišová nevedela. Rátala s tým, že Matovič je pod tlakom a nechápala, prečo sa nesnaží vyjednávať, keď predsa tromfy má v rukách ona so Sulíkom. Predpokladala, že na záchranu pred ich vydieraním by Matovič potreboval zohnať desať poslancov, a myslela si, že to sa mu nemôže podariť bez spojenectva s tou či onou opozíciou. Netušila že v tej chvíli už jej stihol potenciálne „skanibalizovať“ polovicu poslaneckého klubu. Pomsta je sladká…

Zdá sa, že alternatívny scenár stále nechce brať do úvahy ani Sulík. On vidí nádej v Matovičovom odchode a v tom, že by ho v premiérskom kresle mohol nahradiť minister financií Eduard Heger, s ktorým si Sulík celkom dobre rozumie. Otvorene hovorí o jeho šanci na premiérske kreslo a možno si myslí, že tým Hegerove šance zvyšuje, lenže v skutočnosti mu tým spôsobuje iba nepríjemnosť: Matovičovi totiž napadnúť, že tí dvaja sa už o možnosti Matoviča odsunúť nabok rozprávali a to nie je pre Hegera dobrá situácia.

Možnosť s ktorou nikto nerátal

Čo povedať na záver? Takýto scenár málokto predpokladal – pozorovatelia skôr očakávali, že sa ako prvý začne rozpadať poslanecký klub OĽaNO zložený z politicky neskúsených ľudí pozbieraných napochytre „na ulici“. Lenže je vlastne logické, že najslabším ohnivkom koalície, ktoré praskne prvé, je strana Za ľudí: opustená loď bez kapitána, riadená bábkoherečkou, bez koreňov a vízie.

Možno sa nič z toho, čo je tu napísané, nezrealizuje: možno sa situácia v koalícii upokojí a tento plán B ostane Matovičovi iba v zálohe ako poistka. Pre prípad, že by sa nespratní trpasličí koaliční partneri nezmestili do kože. Možno by ich predsa len mohla trochu držať pri zemi desivá predstava, že namiesto nich môže Matovič vládnuť s podporou vlasteneckých a konzervatívnych politikov, ktorým by za lojalitu mohol odsúhlasiť napríklad zákaz potratov, migrantov či cudzích vojenských základní…

Matovičovmu konaniu sa logika nedá uprieť: toľko do neho kopali, až sa rozhodol situáciu efektívne riešiť. Kúzelné na tom je, že ho k takémuto riešeniu vlastne dohnali sami. A vlastne je prekvapivé, že situáciu až tak nezmyselne vyhrotili (Kto ich k tomu dotlačil? To je otázka…) Veď pri takom pomere síl, keď OĽaNO má väčší výtlak než všetky tri ostatné koaličné strany spolu, museli rátať s tým, že s nimi Matovič „pozametá podlahu“…

Keď už pre nič iné, tak sa dalo čakať, že lídri trpasličích koaličných strán, ak sú rozumní, tak sa budú správať trochu skromnejšie pri pomyslení na to, že čoskoro prídu miliardy z Bruselu, a pri pomyslení na starú parlamentnú tradíciu, ktorá hovorí, že poslancom peniaze nesmrdia. A tiež na známu záverečnú hlášku filmu Dědictví aneb kurvahošigutntág: „A teď si vás kúpím všecky!“

Ivan Lehotský