V Nemecku je situácia podobná. Merz sa takisto stal – a to iba pár mesiacov po svojom menovaní – najmenej populárnym spolkovým kancelárom v histórii.

V Česku sa nedávno – o chvíľu už bývalý – premiér Fiala dokonca umiestnil na úplne poslednom mieste v rebríčku obľúbenosti politických lídrov v celosvetovom meradle. V tamojších médiách to rozoberal a zabával sa na tom aj niekdajší prezident Zeman.

Macron vo Francúzsku sa tiež nemá čím chváliť. Rovnako tak Tusk v Poľsku, je na tom každým týždňom – čo sa podpory obyvateľstva týka – horšie a horšie… Von den Layenová? Škoda reči. A v podobnom duchu by sa dalo pokračovať v podstate pri takmer každom európskom politickom „lídrovi“.

Je prirodzené, že každá vláda, ktorá musí robiť aj nepopulárne kroky, podporu medzi obyvateľstvom stráca. A Európa má momentálne problémov vyše hlavy, za čo môžu naši skvelí a uvedomelí, progresívno-liberálny vodcovia a ich utopické vízie. Ale keď sa prepisujú dekády staré historické rekordy popularity, dôvodov musí byť rozhodne viac a sú rozhodne vážne.

Minimálne jeden z nich je však zrejmý na prvý pohľad. S Ukrajinou na večné časy a nikdy inak… Mantra, ktorú opakujú už viac, ako tri roky. Spolu s tým nás kŕmia rozprávkami o tom, ako nás zlé Rusko chce napadnúť a ovládnuť, ako sa masový vrah Putin nezastaví pred ničím. A ako nás vlastne všetkých hrdinská a demokratická Ukrajina chráni.

A že preto treba zbrojiť v stovkách miliárd eur, ktoré by samozrejme v súčasnej ekonomickej situácii každý štát vedel využiť oveľa lepšie. Preto odrazu netreba riešiť ochranu klímy a emisné kvóty, ktorými nás „buzerovali“ uplynulé roky a začať sem dovážať energetické nosiče z USA. Samozrejme tankermi, ktoré sú dnes oveľa väčšou environmentálnou záťažou, ako napríklad letecká, či nákladná doprava…

Pritom sú to práve obyčajní ľudia, ktorí platia cenu za tieto zvrátené „veľké rozhodnutia“. Zvýšené náklady život, na energie, vyššie ceny potravín aj služieb, to je problém už nielen na Slovensku, ale naprieč celou Európou. U nás je samozrejme nápor väčší, ako v západných štátoch, ktoré si svoj blahobyt budovali dlhodobo, na úkor menej rozvinutých, avšak na zdroje bohatých štátov nielen v Afrike. Tam ešte stále majú z čoho platiť, ale obeživo v kase začína ubúdať v podstate všade. A už aj tam sa čoraz viac objavujú tendencie, ktoré aktuálnu politiku svojich predstaviteľov – mierne povedané – odsudzujú a nesúhlasia s ňou.

Otázka znie – čo s tým? Kto konečne tým – prepáčte mi výraz – šašom odtrhnutým od reality konečne povie, že toto nechceme? Môžeme si povedať, že demokracia má mechanizmy na korekciu — voľby, médiá, verejnú kontrolu. Lenže tie isté mechanizmy dnes často fungujú ako ilúzia.

Voliči, ktorí vyjadria pochybnosti, sú označovaní za „dezorientovaných“ alebo „proruských“, legitímna diskusia sa štiepi na moralizujúce tabu a jednostranné rozprávky. Mediálny priestor uprednostňuje senzácie a krik, namiesto toho, aby dával priestor racionálnej debate. Dohody sa uzatvárajú potichu, za zatvorenými dverami, a keď príde na lámanie chleba, realita preferencií voličov zväčša prehrá s parlamentnými kalkuláciami a geopolitickým tlakom.

Výsledok? Politici, ktorí sú slabí a v rebríčkoch podpory neobľúbení, zostávajú pri živej politike vďaka dvom veciam – mediálnej búrke, ktorá prikrýva ich skutočnú váhu, a diplomaticko-bezpečnostnému naratívu, ktorý ospravedlňuje mnoho nepopulárnych krokov. A zatiaľ čo sa v Bruseli či iných centrách moci sa debatuje o ďalších miliardách na zbrojenie a sankciách, bežný občan si musí utiahnuť opasok a držať ústa…

Nepotrebujeme dramatizovať — potrebujeme otázky a riešenia. Kto kontroluje náklady týchto rozhodnutí? Ako sa meria ich efektívnosť? Kde je spätná väzba, keď sa ukáže, že opatrenie viac škodí ekonomike krajiny než prináša bezpečnosť? A prečo sa v diskusii vyhadzujú všetky alternatívy do rohu „nesolidárnosti“ alebo „nepatriotizmu“ namiesto toho, aby sa im vážne venovalo?

Ak chceme zabrániť tomu, aby sa politika stala divadlom hlasných minorít a tichých väčšín, treba obnoviť pravidlá hry – viac transparentnosti pri rozhodovaní, povinné hodnotenia dopadov pred prijatím veľkých výdavkov, skutočné verejné konzultácie a demokratické nástroje, ktoré nebudú len symbolické. Potrebujeme otvorenú diskusiu, potrebujeme sa naučiť počúvať každý jeden názor a automaticky jeho nositeľov neostrakizovať, keď je ich pohľad na vec iný, ako ten náš. A najmä – potrebujeme návrat k zdravému rozumu.

Zatiaľ sa však zdá, že európski lídri radšej hrajú hru na istotu – udržať naratív, ktorý ospravedlňuje veľké výdavky a ostré kroky, aj keby to malo znamenať rastúcu nepopularitu, dokonca aj reálny vojenský konflikt. Lenže politika, ktorá prestane počúvať tých, ktorých má chrániť, sa nakoniec sama zmení na tichú frázu. A fráza nikdy nepriniesla riešenie.

Ako to zmeniť je veľká otázka týchto dní. A riešenie treba nájsť rýchlo, lebo už o pár mesiacov môže byť neskoro. Veď to počúvame stále – veľká vojna s Ruskom je nevyhnutná…