Európou obchádza strašidlo komunizmu. Všetky mocnosti starej Európy – pápež a cár, Metternich a Guizot, francúzski radikáli a nemeckí policajti – sa spojili v svätom prenasledovaní tohto strašidla.

Keď si prečítate článok Financial Times „Nová tvár európskeho neliberalizmu“, ovládne vás neodolateľný pocit, že história sa opakuje. Lenže tentoraz v úlohe strašidla vystupuje neliberalizmus a jeho „nová tvár“ slovenský premiér Robert Fico.

Neliberalizmus (angl. illiberalizmus) ako termín prvý raz použitý v roku 1995 (Towards Illiberal Democracy in Pacific Asia)  označuje politický systém alebo smer, ktorý kombinuje autoritatívne praktiky s prvkami demokracie, pričom obmedzuje niektoré základné práva a slobody. Podľa definície v takýchto systémoch síce existujú voľby, ale sú často manipulované alebo nespravodlivé, a vláda obmedzuje nezávislosť médií, súdnictva a občianskej spoločnosti. Neliberalizmus sa často vyznačuje dôrazom na národné hodnoty, väčšinovú moc nad menšinami a potláčaním kritikov, pričom menej dbá na univerzálne ľudské práva a právny štát. Ak si však zoberieme pod drobnohľad mnohé praktiky vlád krajín tzv. liberálnej demokracie v týchto oblastiach, žiaľ nachádzame mnohé závažné pochybenia, ktoré sa výrazne vymykajú zásadám liberálnej demokracie.  

Siahodlhý článok vypočítava históriu všetkých „smrteľných hriechov“ Roberta Fica a jeho vlád a pri jeho čítaní sa nemôžete zbaviť  dojmu, že ho pre Financial Times napísala kultúrna úderka redakcie Denníka N. Nasvedčujú tomu aj jej nadšené komentáre k článku Financial Times. Pochopiteľne, že vlády Roberta Fica neboli bez chyby, na ktoré treba poukazovať, ale korektný novinársky prístup vyžaduje dať možnosť vyjadriť sa aj druhej strane a aspoň sa snažiť informovať objektívne.

Článok obviňuje premiéra Fica, že upevnil svoju moc na Slovensku a inšpiroval sa pritom príručkou maďarského lídra Viktora Orbána. Uvádza, že ani stret so smrťou po atentáte nezmenil jeho bojovnú náladu a hneď po zotavení sa obul do opozičných strán, „protivládnych médií“ a kritikov občianskej spoločnosti na čele s miliardárom a filantropom maďarského pôvodu Georgeom Sorosom. Zabudol dodať že Soros k svojmu majetku prišiel finančnými špekuláciami a práve jeho „ľudomilné“ nadácie sa popri filantropii zaoberali aj organizovaním „farebných“ revolúcií.

Atentátnika podľa článku premiér označil za „aktivistu slovenskej opozície“ pričom terč na chrbát mu podľa neho dali jeho politické názory, najmä jeho nesúhlas s uvalením západných sankcií na Rusko za napadnutie Ukrajiny. Ak sa však pozrieme na to, čo je doteraz známe o oboch atentátoch, žiaľ to tak vyzerá, že boli politicky motivované, hoci si samozrejme musíme počkať na výsledky vyšetrovania.  

Článok sa tiež s nevôľou vyjadruje o tom, že vláda v reakcii na atentát zaviedla bezpečnostné pravidlá, ktoré obmedzujú právo protestovať v okolí úradných budov s argumentom, že politici potrebujú väčšiu ochranu, a že v rámci reformy polície vláda rozpustila elitnú policajnú agentúru, ktorá vyšetrovala terorizmus a korupciu, a jej šéfa obvinila zo zneužitia právomocí. Autor si však rozhodne nedal námahu vypočuť a zverejniť názor druhej strany, čo vyžaduje elementárna novinárska etika.

Cituje bývalú premiérku Ivetu Radičovú, ktorá tvrdí, že Fico vedie Slovensko k tomu, čo nazýva „postupnou autokratizáciou“. Obviňuje ho, že používa neliberálnu a polarizujúcu príručku premiéra Viktora Orbána v susednom Maďarsku.

Chovanec: S Ficom išla do Číny asi najväčšia delegácia podnikateľov v histórii

Článok s ľútosťou a prekvapivo objektívne konštatuje, že Ficov návrat k moci podčiarkuje fakt, ako sa prekresľuje politická mapa strednej Európy. V rakúskych parlamentných voľbách sa na vrchol dostala krajne pravicová strana Sloboda (FPÖ). V Prahe euroskeptický expremiér Andrej Babiš dúfa, že pôjde vo Ficových šľapajach a na budúci rok sa vráti do úradu po tom, ako minulý mesiac vyhral české komunálne voľby. Autor ešte zabudol spomenúť úspechy nemeckej opozičnej strany AfD, francúzskej opozície či posuny v preferenciách ľudí po voľbách v Holandsku, Litve či Bulharsku.   

Naznačuje to podľa autora aj vznik nového neliberálneho „bloku“ v rámci EÚ, ktorý sa pripojí k Orbánovi a bude vystupovať proti nadnárodnej legislatíve, a pokúsi sa zablokovať podporu NATO Ukrajine. Tento mesiac sa Fico zaviazal, že Kyjev nikdy nevstúpi do vojenskej aliancie, kým bude premiérom.  Fico podľa autora ešte nie je úplne v maďarskom tábore v otázke Ukrajiny. Urobil niekoľko prokremeľských gest a kritizoval západné sankcie voči Rusku, ale nepridal sa k Orbánovi, ktorý v januári minulého roka pohrozil vetovaním balíka pomoci EÚ pre Ukrajinu vo výške 50 miliárd eur. Vlani viedol kampaň proti vojenskej podpore Kyjeva, ale od svojho nástupu do funkcie povolil súkromným slovenským spoločnostiam poslať na Ukrajinu zbrane za viac ako 100 mil. eur.

Zostáva sa však spýtať, či si autor uvedomuje, že práve ponuka členstva Ukrajiny, ktorá podľa ústavy mala neutrálny štatút, zo strany NATO v roku 2008 bola hlavnou príčinou vzniku prebiehajúceho konfliktu ktorý krajinu už stál státisíce životov, milióny emigrantov a zdevastovanú ekonomiku. Navyše všetci akosi zabúdajú, že EÚ vznikla ako mierový projekt a súčasné európske elity sa slovu mier urputne vyhýbajú.  

Článok nekriticky tvrdí, že pre niektorých je pozornosť sveta venovaná Slovensku v tejto citlivej chvíli pripomienkou temných dní z konca 90. rokov, keď korupcia a autokratické sklony v novom nezávislom štáte prinútili vtedajšiu ministerku zahraničných vecí USA Madeleine Albrightovú nazvať krajinu „čiernou dierou Európy“. Akosi však zabúda na úbohý morálny profil samotnej ministerky, ktorá sa v rozhovore vyjadrila, že aj napriek smrti pol milióna irackých detí vďaka americkým sankciám, to stálo za to. Nehovoriac už o jej „obchodných“ aktivitách v srbskom Kosove.  

Ivan Korčok, bývalý minister zahraničných vecí sa podľa článku vyjadril: „Buď rýchlo zmeníme kurz, alebo sa budeme čoraz viac vzďaľovať od liberálnej demokracie.“ Je sa však treba spýtať, kam speje tzv. liberálna demokracia v prevedení súčasných európskych elít? Pozrime sa napríklad na stav hospodárstva ťahúňov EÚ, neriadenú situáciu v oblasti migrácie, obmedzovanie slobody slova a démonizáciu opozičných názorov a predovšetkým vojnové štvanie a odmietanie mierových iniciatív…

Článok tiež tvrdí, že západné spoločenstvo bolo po víťazstve Fica v ostatných voľbách zhrozené. Konkrétne uvádza, že Fico v kampani sľuboval, že stiahne podporu Slovenska Ukrajine a namiesto toho bude presadzovať mierovú zmluvu s Ruskom. Zaujímavé by bolo vedieť, aký názor má autor na ukončenie tohto konfliktu? Vyľudnenie Ukrajiny a totálne zdevastovanie jej ekonomiky? Rozpredaj toho zvyšku bohatstva krajiny, ktoré ešte nestihli za babku skúpiť zahraničné spoločnosti?

Jeden z vedúcich predstaviteľov EÚ však túto správu privítal, ironicky uvádza autor. „Vždy je dobré spolupracovať s vlastencom,“ napísal Orbán na X. „Teším sa na to!“

Orbán v Tbilisi: “Keď víťazia konzervatívci, demokracia je spochybnená“

Článok cituje tiež komisárku EÚ Věru Jourovú, ktorá zodpovedá za presadzovanie právneho štátu, a tento rok opakovane varovala, že Brusel by mohol zasiahnuť na obranu nezávislosti súdnictva a práv slovenských médií a mimovládnych organizácií.  Mechanizmus podmienenosti EÚ umožňuje Bruselu zmraziť vyplácanie finančných prostriedkov, ak existuje riziko, že by mohli byť nesprávne použité, čo by mohlo mať vplyv na miliardové prostriedky Slovenska z kohéznych fondov EÚ, ako aj na časť grantov na obnovu po pandémii. Brusel však zatiaľ upustil od uloženia takých vysokých finančných sankcií Slovensku, aké dostali Maďarsko a Poľsko, aby prinútili svoje vlády obnoviť právny štát. Výmenou za vyplatenie 800 mil. eur tento mesiac Brusel prinútil Ficových zákonodarcov, aby zmenili svoj revidovaný trestný zákonník, ale len tresty za konkrétne trestné činy týkajúce sa fondov EÚ, uvádza autor.

Celkovo článok len potvrdzuje slová premiéra, že právo na iný názor prestalo v EÚ existovať. A potvrdzujú to aj slová Eduarda Chmelára v jeho nedávnom zamyslení pod titulom „Falošná hra na demokraciu“:

Áno, demokracia je dnes ohrozená. Ale silami, ktoré pochodujú pod jej zástavou. Vlastne už dávno neexistuje. V momente, ako títo ľudia dobrovoľne odovzdali moc do rúk nevolených aktérov, obchodných korporácií, finančných skupín, zbrojárskych koncernov a podriadili verejný záujem vládnucej oligarchii, už nemôže byť o demokracii ani reči. Tak na čo sa tu hráme?