Erdogan je odhodlaný skoncovať s americkými chránencami v Sýrii

Ankara 11. januára 2018 (HSP/ria.ru/Foto:TASR/AP/Burhan Ozbilici)

Turecký prezident Recep Erdogan už dlhšiu dobu prízvukuje, že nedovolí vznik „teroristického kurdského štátu“ v tesnom susedstve juhovýchodnej tureckej hranice. Ankara je pevne rozhodnutá vyriešiť „kurdskú otázku“ v Sýrii vojenskou cestou. Možné implikácie potenciálnej tureckej vojenskej intervencie voči sýrskym Kurdom analyzoval docent odboru politológie Finančnej univerzity pri vláde Ruskej federácie Gevorg Mirzajan.

Ankara sa netají tým, že má v úmysle vojensky zasiahnuť voči kurdským enklávam Afrin a Manbidž, ktoré bezprostredne susedia s tureckým Kurdistanom. V prejave pred poslancami tureckého parlamentu Erdogan nedvojzmyselne deklaroval: „Nastal čas definitívne skoncovať so separatistickým projektom teroristického koridoru v Sýrii.“ Pod tzv. „teroristickým koridorom“ mal na mysli „kurdský koridor“, ktorý sa tiahne pozdĺž línie tureckej juhovýchodnej hranice. Ankara nepripustí ďalšie prerastanie „kurdských metastáz“ zo Sýrie do susedného tureckého Kurdistanu, tobôž zásobovanie a vyzbrojovanie tureckých Kurdov pomocou ich sýrskych súkmeňovcov. Definitívne zničenie kurdského separatistického projektu v Sýrii je podľa Erdogana kľúčovou otázkou tureckej národnej bezpečnosti.

Zásadným problémom je okolnosť, že tútorom sýrskych Kurdov sú USA, pričom Washington ich považuje za svoj nástroj budúceho ovplyvňovania vnútropolitickej situácie v povojnovej Sýrii, ale aj efektívnu nátlakovú páku voči susednému Turecku a Iraku. Američania dávajú najavo, že sýrsky Kurdistan je ich záujmovou zónou, o čom svedčí prítomnosť viacerých amerických vojenských základní na území ovládanom sýrskymi Kurdmi. Vzhľadom na strategický význam sýrskeho Kurdistanu nemá Washington v úmysle obetovať sýrskych Kurdov Erdoganovi, s ktorým sa čoraz viac rozchádza nielen pri posudzovaní budúceho usporiadania povojnovej Sýrie, ale aj v ďalších zásadných otázkach súvisiacich s Izraelom, či problematickou spoluprácou v rámci NATO.

Ambiciózne „neo-osmanské“ Turecko si zvolilo vlastnú cestu nezávislej politiky tak voči Európe, ako aj v blízkovýchodnych záležitostiach. Túto politiku charakterizuje príklon k islamskému svetu a razantná proti-izraelská pozícia. Z amerického spojenca sa Turecko transformovalo na serióznu hrozbu americkým záujmom. Rozhodnutie Donalda Trumpa uznať Izrael za nedeliteľné hlavné mesto Izraela bolo poslednou kvapkou, ktorá sa preliala cez okraj tureckej čaše trpezlivosti. Ankara už nemá dôvod váhať s tým, aby si definitívne osvojila rolu regionálneho lídra proti-izraelského a proti-amerického odporu. Vzhľadom na všeobecne známu horkokrvnosť Erdogana je viac než reálne, že Turecko svojim vojenským zásahom v Sýrii čoskoro postaví USA pred hotovú vec a dá im na výber z dvoch možností. Buď bojovať s tureckou armádou, alebo sa zabarikádovať na svojich základniach a ticho sledovať systematickú silovú neutralizáciu sýrskych Kurdov. Ankara nebude v žiadnom prípade namietať ani voči eventuálnej evakuácii amerických vojenských základní, čím by sa eliminovalo riziko potenciálnej vzájomnej konfrontácie, ktorá nie je v záujme Turecka ani USA.

Od spustenia akcie zatiaľ Turkov odrádza ruská vojenská prítomnosť, ktorá je pre Erdogana dilemou. Kým voči Američanom majú Turci pomerne silné karty v podobe hrozby vystúpenia z NATO, voči Rusku Ankara nemá podobné tromfy v rukáve. Riziko konfrontácie s Ruskom je pre Ankaru o to nebezpečnejšie, že Moskva by mohla prestať brať ohľad na turecké záujmy v Sýrii a úplne odstaviť Turkov od riešenia sýrskych záležitostí. Jedinou silnejšou kartou Erdogana voči Moskve je odmietavý postoj voči uznaniu legitimity sýrskeho prezidenta Bašára Asada. Z diplomatických signálov Ankary adresovaných Moskve sa však dá dešifrovať, že Erdogan si vie predstaviť situáciu, kedy by sa zriekol tejto karty. Prirodzene výmenou za niečo, čo je dôležité pre neho. O tom, že prijateľnou protihodnotou by pre neho bol turecký vojenský zásah voči sýrskym Kurdom, nemusí nikto pochybovať.

Moskva by teoreticky mohla bez výčitiek svedomia ponechať sýrskych Kurdov svojmu osudu. Koniec koncov oni sami od počiatku vsadili na spoluprácu s Američanmi a netajili sa svojou ochotou hrať úlohu „druhého Izraela“ na Blízkom východe. Ak by ich teraz Turci za to vytrestali, zaplatili by primeranú cenu za svoje chyby, pričom Rusko na rozdiel od Američanov nemá voči nim prakticky žiadne záväzky. Tým viac, že Kurdi stále kontrolujú významnú časť sýrskeho územia a zatiaľ nejavia ochotu odovzdať miestnu správu do rúk Bašára Asada, čím fakticky bránia obnoveniu teritoriálnej celistvosti Sýrie. Ak by ich teda nezištne poriešila turecká armáda a následne sa po dohode s Ruskom stiahla späť do Turecka, o to ľahšia by bola nádväzná misia sýrskej armády pri obnove ústavného poriadku na území obývanom kurdským etnikom.

Ako tomu však obvykle býva vo svetovej politike, existuje niekoľko „ale“. Moskva totiž poskytla Kurdom určité garancie. A na rozdiel od USA, Rusko si za svojim slovom stojí. Za druhé, sýrski Kurdi sa už aj sami snažia iniciatívne nadviazať intenzívnejšiu komunikáciu a spoluprácu s Rusmi. Okrem iného sa snažia získať štatút priameho účastníka dialógu o usporiadaní pomerov v Sýrii pod patronátom Ruska. V tomto kontexte naznačujú aj možnosť, že by sa nebránili požiadavke odovzdať svoje územia Bašárovi Asadovi a integrovať svoju pešmergu ako regulárnu zložku sýrskych ozbrojených síl výmenou za umiernenú autonómiu.

Za tretie, aj pre Moskvu je výhodné ponechať si v zálohe „kurdskú poistku“ voči nevyspytateľnému Erdoganovi. Za štvrté, kurdská otázka by naďalej zostala pálčivým bremenom americko-tureckých vzťahov, čo je pre Rusko objektívne osožné. Nezanedbateľným faktorom je tiež konečný cieľ ruskej blízkovýchodnej doktríny, ktorým je potvrdenie nenahraditeľnej roly ruskej diplomacie v riešení blízkovýchodných záležitostí. A to je presne to, čím sa Rusko momentálne zaoberá, uzavrel svoju analýzu Gevorg Mirzajan.

Gabriel Gačko