Voľby sa nezadržateľne blížia a réžia diaľkového riadenia sa pustila do intenzívnej práce. Na scéne sa objavili dva subjekty, ktoré majú osloviť podobné publikum, ale ich úlohy sú trochu iné.

Kým Jablko Lucie Nicholsonovej je skôr kuriozita, ktorá mieri zrejme len na nejaký nižšie položený cieľ, Modrá koalícia Mikuláša Dzurindu je asi plnoformátový pokus o zmenu politických pomerov.

Na piatkovej tlačovej konferencii vystúpil 67-ročný Dzurinda v dobrej rétorickej forme. V polhodinovom vystúpení sebaisto, až trochu samoľúbo porozprával o tom, ako dospel k tomu, že veru sa musí vrátiť do politiky, aby spolu s kolegami Slovensku pomohli „zastaviť úpadok a začať pozitívny obrat“.

Dzurinda vysvetlil, že chceli založiť stranu tak, ako sa to má, zbieraním podpisov, ale keď hrozilo, že voľby budú v máji alebo júni, tak by to nestihli, a preto sa spojili so stranou Spolu. Oni vraj úprimne chceli poctivo si to na chodníkoch odšliapať a zbierať podpisy (teda pochopiteľne nie Dzurinda osobne), ale žiaľ, nedalo sa. My tomuto vysvetleniu veríme a tiež si myslíme, že keby sa postavili na chodník a zbierali podpisy, paradajky a vajíčka podpisy by sa len tak sypali.

Rokujú stále aj s KDH, kde však vraj zatiaľ časť členov má problém s liberalizmom Miroslava Kollára, predsedu strany Spolu. To sú práve tie tančeky, ako robiť pred svadbou drahoty. V skutočnosti tam totiž nejde o žiadne hodnotové veci, ale o obyčajnú špekuláciu: je totiž otázka, či by to spojenie prinieslo nejaký pozitívny efekt v podobe navýšenia percent.

Ako liberálno-konzervatívna strana Modrá koalícia chce obsadiť priestor od liberalizmu až po konzervativizmus. Najviac voličov by si podľa tohto mohli zobrať asi z pozostalosti OĽaNO, ale či to tak bude, to sa ukáže.

Dzurinda vysvetlil, že Modrá koalícia sleduje dve línie: stranícku, to jest budovanie štandardnej strany so silnými štruktúrami (v podstate akési znovuoživenie SDKÚ), a volebnú, teda spájanie príbuzných politických síl na spoločnej voľnejšej platforme. Čiže Modrá koalícia môže byť aj pes aj mačka, podľa toho, či sa ukáže, že treba strážiť dom alebo skôr chytať myši.

Žiadnym prekvapením nebolo ani deklarovanie troch pilierov, na ktorých má strana stáť. Je to príslušnosť k západnej civilizácii (teda jasná a jednoznačná orientácia na Brusel a Washington), demokracia a právny štát (prihlásenie sa k štandardnému biču, ktorým Západ bičuje tých, ktorí neposlúchajú) a udržateľná ekonomika a reformy (čiže Miklošizmus, totálna komparadorská oddanosť neokoloniálnemu centru Ríše).

To všetko Dzurinda odprezentoval zabalené do tých klasických prázdnych reči, ktoré politici tak pekne vedia viesť o tom, ako je teraz všetko zlé, lebo to tí doterajší pobabrali, ale ako by sa to malo všetko zlepšiť a práve oni, modrí kméri, majú na to recept.

Na koniec svojho vystúpenia Dzurinda povedal: „Zažil som roky, keď som bol na svoju vlasť hrdý, a nielen ja, ale aj moji spoluobčania, keď naši mladí sa s hrdosťou hlásili v Amerike, Bruseli, Berlíne, Paríži, Oxforde na univerzitách a všetci boli hrdí na Slovensko. Boli sme hrdí na to, čo sme dokázali. Aj keď Klaus povedal, že iba Slováci dokážu vydržať takú brutalitu, akú sme reformami dokázali presadiť. Ale sme to vydržali a začlenili sme sa do vyspelého sveta. Doháňali sme Nemecko životnou úrovňou najrýchlejšie z krajín V4.“ Kritériá na to, čo je v očiach týchto ľudí úspechom, tu máte zhrnuté na pár riadkoch. Viac ani netreba dodávať.

Za pozornosť stojí ešte moment, keď sa Dzurinda začal hádať s novinármi, konkrétne s novinárom TV Markíza Viktorom Serebryakovom, keď na jeho v podstate obyčajnú otázku zareagoval úplne nepochopiteľne konfliktne. Zdá sa, že Dzurinda, ktorý strávil posledných desať rokov v bruselskej bubline odtrhnutý od slovenských pomerov, posunutý do trochu iných sfér, nie je zvyknutý na to, že mu niekto bude oponovať. To bude zrejme jeho nevýhoda, ak sa bude častejšie objavovať v diskusiách na obrazovke.

Kto bude tomuto subjektu predsedať? Na priamu otázku sa Dzurinda vyhol odpovedi. Na predstavovacej tlačovej konferencii za ním stala pomerne veľká skupina ľudí, lenže okrem Miroslava Kollára to boli všetko neznáme osoby, takže je otázka, kto iný by mohol byť lídrom, ak nie Dzurinda alebo Kollár. Možno ešte táto otázka nie je uzavretá a ráta sa s tým, že by sa mohol objaviť nejaký vhodnejší kandidát, možno je predsedníctvo súčasťou ponuky na rokovaniach o tom, kto sa ešte k Modrej koalícii pridá. Skôr je však možné, že oni zatiaľ testujú reakciu ľudí, či by Dzurinda vôbec bol prijateľný, či by jeho zvolenie do čela strany nevzbudilo príliš veľké pobúrenie.

Mnohí občania si totiž ťukajú na čelo, že človek, ktorý by mal podľa veľkej časti národa byť za mrežami, si dovolil liezť do politiky. Dzurinda aj so svojím spolupáchateľom Ivanom Miklošom majú leví podiel na jednej z najväčších ekonomických tragédií v histórii Slovenska, lacnom výpredaji podstatnej časti strategických podnikov do zahraničia.

Bol to Dzurinda, koho vláda na utajenom zasadnutí 24. marca 1999 odsúhlasila prelet lietadiel NATO ponad naše územie, aby mohli bez mandátu OSN „humanitárne“ bombardovať Juhosláviu, čím spáchali jednoznačný vojenský zločin. Páchatelia, ale ani spolupáchatelia, ktorými sú aj vtedajší slovenskí vládni predstavitelia, neboli dodnes potrestaní.

Poslanec Ľuboš Blaha Dzurindovo objavenie sa v politike prirovnal k tomu, ako keby v Hollywoode natočili film Titanic 2. Podľa neho „v normálnej krajine by bol súdený ako vojnový zločinec, ale tu na Slovensku sa táto vykopávka postaví pred kamery, že ide zachraňovať slovenskú pravicu. Americká ambasáda už musí byť fakt zúfalá, že vyťahuje takéto múmie.“

Faktom je, že Dzurindov a Kollárov pokus je snahou o záchranu globalistického tábora, ktorý je momentálne v ťažkom rozpade. Toto je jasné každému a otvorene to priznal aj Dzurinda. Na tlačovke Dzurinda aj Kollár bedákali nad tým, že je takmer nezvratné, že po voľbách sa k moci dostanú Hlas, Smer a Republika. Potom, ako OĽaNO, SaS, Sme rodina a Za ľudí predviedli ako vedia vládnuť, sa aktuálna koalícia zaslúžene s preferenciami dostala tam, kde je (a to ešte stále letí, ešte nedopadla) a pre globalistov to je nanajvýš alarmujúci signál, že treba prepriahnuť kone.

No a keď spomíname politických stroskotancov, ešte je tu dočasný premiér Eduard Heger. Teda on ešte nestroskotal, ešte nezosadol z vlny, ktorá ho vyniesla na vrchol, politickým stroskotancom bude až po voľbách. Aj o Hegerovi sa špekuluje, že by sa k modrej čeliadke pridal.

Čo k tomuto modrému pokusu dodať? Je to z pohľadu globalistov rozumný pokus pozbierať a spojiť hlasy, ktoré by inak boli spláchnuté do kanála. Takéto snahy však môžu vypáliť aj presne opačne, než bolo zamýšľané: to vtedy, ak sa im nepodarí dosiahnuť hranica potrebná pre vstup do parlamentu. Uvidíme, či modrým dzurindovcom vyjde to, o čo sa národné sily márne pokúšajú už dve desaťročia. Zaželajme Modrej koalícii to, čo im želá aj väčšina občanov a vo voľbách pekných 4,9 percenta.