Kto boli traja Košickí mučeníci?

Sv. Štefan Pongrác SJ

Sv. Štefan Pongrác (Pongrácz) pochádzal zo šľachtického rodu Pongrácovcov, ktorý bol českého pôvodu (Pankrác). Pankrácovci prišli do Uhorska v 13. storočí a za zásluhy boli v r. 1286 povýšení medzi krajinskú šľachtu. V neskorších storo­čiach zohrali význam­nú úlohu v Uhorsku, najmä na terajšom Slovensku. Počet­né potomstvo tohto rodu sa usadilo v rozličných častiach krajiny a jednotlivé vetvy sa nazývali podľa žúp, kde mali sídla a majetky. Tak boli liptovskí, abovskí, trenčianski, novo­hrad­skí, hontnianski a užsko-satmárski Pongrácovci. Štefan patril k rodine, ktorá síd­lila v Sedmohradsku a rečou i kultúrou sa priraďovala k maďarskej šľachte. Narodil sa pravdepodobne v r. 1582 v Alvinc-Vintule v Sedmohradsku, terajšie Rumunsko.

Po získaní základného vzdelania rodičia dali študovať syna Štefana na jezuit­ské kolégium v Kluži (ter. Rumunsko). Škola mala európsku úroveň a rodičia predpokladali, že umožní ich synovi dosiahnuť významnú kariéru. No Štefan ok­rem vedy a dobrých mravov získal v kolégiu aj náklonnosť k reholi svojich učiteľov. Rodičov to znepokojilo. Tými najtmavšími farbami vykreslili synovi ťažkosti rehoľného života, ako aj nenávisť a prenasledovanie, ktorému boli vte­dy vystavení jezuiti v Uhorsku. Keď to Štefana neodradilo, odvolávali sa na česť rodu a pohrozili mu násilím, ak sa nezriekne úmyslu vstúpiť do jezuitskej reho­le. Synov postoj v tejto veci zreteľne prezrádza jeden jeho list, v ktorom okrem iného písal:

„Nebol by som pravdovravný, keby som Vám nepovedal, že by som bol i voči sebe nanajvýš nespravodlivý, keby som nepočúvol hlas svojho svedomia. Preto Vás prosím, nevyhrážajte sa mi, lebo verte, aj tak sa nad tým len usmejem. A hoc by ste ma chceli uvrhnúť do väzenia len preto, aby som zmenil svoje rozhod­nutie stať sa kňazom-jezuitom, neodradilo by ma to. Väzenie by sa mi stalo no­viciátom, kde by som sa utužoval v kresťanskej viere a v láske k vyššiemu cieľu – ku kňazskému povolaniu. A keby ste mi dali aj reťaze a chceli by ste ma nimi pripútať k tomuto svetu a tým odvrátiť od môjho cieľa, ešte lepšie by ste ma spú­tali s Ježišom Kristom, po ktorom tak veľmi túžim…

Teda čo? Azda hrozbami, hladovaním, smädom a zimou ma chcete odstrašiť a odviesť od môjho rozhodnutia a presvedčenia? Všetko vďačne prijmem, len aby som sa mohol stať Kristovým kňazom. Ubezpečujem Vás, že nebude blažený ten, kto netrpel. Nedávajte mi za príklad mojich predkov. Či oni žili šťastne? Či nie sú najväčším šťastím nebesia, po ktorých tak túžim?…

A nech by bola rehoľa akokoľvek prísna, ako mi to ustavične pripomínate, vždy ostane mojím cieľom a mojou veľkou láskou. Veď skôr či neskôr tak ako Vy aj ja musím zomrieť. Aby však Vaša i moja smrť bola šťastlivá, obraciam svo­je myšlienky na tento cieľ a modlím sa. Myslite aj Vy na seba, drahí rodičia…”

Nakoniec rodičia ustúpili a Štefan 8. júla 1602 vstúpil do noviciátu rakúskej jezuitskej provincie, ktorý bol vtedy v Brne. O dva roky skladal svoje prvé rehoľ­né sľuby.

Nasledovali tri roky štúdia filozofie v Prahe. Na doplnenie študijnej formácie ho predstavení r. 1607 poslali do kolégia v slovinskej Ľubľane, kde podľa potreby aj vyučoval. Tam dosiahol titul magistra filozofie. V rokoch 1608­–1611 vyučoval v klagenfurtskom kolégiu latinčinu a humanitné vedy. Okrem toho bol biblio­tekárom. O jeho rehoľnej disciplíne svedčí skutočnosť, že ho predstavení viacej rokov poverovali kontrolou nad dodržiavaním rehoľného poriadku; v kataló­goch toho obdobia vystupuje okrem iného ako „visitator examinis, orationis, vi­si­tator nocturnus”.

Napokon v rokoch 1611–1615 mohol magister Štefan Pongrác dokončiť študij­ný program absolvovaním teológie v Štajerskom Hradci. Rozsah štúdií naznaču­je, že predstavení ho pripravovali nielen na zodpovedné pedagogické úlohy, ale aj na profesiu štyroch sľubov, ktorá by mu umožňovala zastávať najvyššie funk­cie v reholi. V roku 1615 bol vysvätený za kňaza.

V tom istom roku bolo v Humennom založené jezuitské kolégium. Kňazi ko­légia okrem vyučovania vykonávali aj duchovnú službu a misionársku činnosť v meste a v širokom okolí. Vo vtedajšom období tvrdých náboženských zápasov medzi katolíkmi a novými protestantskými prúdmi to bolo veľmi náročné povo­lanie. A práve tam poslali predstavení novokňaza Štefana Pongráca. Rehoľné katalógy tých čias ho zakaždým uvádzajú ako maďarského kazateľa. Okrem toho od druhého roku pôsobenia (1616) vystupuje aj ako riaditeľ školy.

Zmena nastala v r. 1618. Situácia Cirkvi v Košiciach vyžadovala stálu jezuitskú misiu. Katolíci v meste boli opustení, bez riadnej duchovnej starostli­vosti. Okrem toho cisársky veliteľ košickej posádky Ondrej Dóci (Dóczy) žiadal du­chovnú službu pre svojich vojakov. Provinciálny predstavený určil pre košic­kú misiu pátrov Štefana Pongráca a Leonarda Priesola (pochádzal z Troch Slia­čov) z humenského kolégia. Cisárky miestodržiteľ im poskytol ubytovanie v tzv. Kráľovskom dome. Tam bola aj kaplnka, kde sa mohli zúčastňovať na boho­službách katolícki veriaci, lebo dóm sv. Alžbety a ostatné svätyne mali v rukách inoverci.

Páter Pongrác prišiel do Košíc pravdepodobne v lete 1618 po ukončení škol­ského roku, keď funkciu riaditeľa školy a všetko, čo s tým súviselo, odovzdal svojmu nástupcovi P. Jurajovi Moysesovi (pochádzal z Turca). V Košiciach mal uplatniť svoju materinskú reč, kazateľské schopnosti a teologické vedomosti, ktoré získal dôkladným štúdiom na viacerých jezuitských školách. Katolíkov po­vzbudilo pôsobenie tohto vynikajúceho kňaza, kým vedúcim protestantom bolo tŕňom v oku. Chýrny kalvínsky kazateľ Peter Alvinci (Alvinczi) vyhlásil, že kým tento jezuita bude žiť, ani on ani nová viera (t. j. protestantizmus) nemôžu mať veľa nádejí. V tomto vyhlásení bola už akási skrytá hrozba a prezvesť budúcich udalostí.

Druhý člen košickej misie páter Priesol sa venoval slovenským veriacim a ci­sárskym vojakom, kým ho na konci roku 1618 alebo začiatkom 1619 nevymenil páter Melichar Grodecký, ktorý prišiel z povstaleckých Čiech.
Pri duchovnej službe kňazi nezanedbávali svoju duchovnú formáciu. K nej patrili každoročné duchovné cvičenia. Košickí misionári si ich robili v humen­skom materskom dome tak, aby v tom čase vždy jeden ostal v Košiciach. Pravde­podobne začiatkom júna si urobil duchovné cvičenia páter Grodecký, ktorý potom 16. júna spolu s ďalšími piatimi jezuitskými kňazmi skladal posledné re­hoľné sľuby. Po návrate pátra Grodeckého do Košíc si šiel robiť do Humenného duchovné cvičenia páter Pongrác, a to aj s kanonikom Markom Križinom, ktorý bol správcom bývalého benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom. Bolo to v júli 1619.

Po duchovných cvičeniach páter Pongrác odišiel do Šariša ku kráľovskému rad­covi Žigmundovi Péčimu (Péchy), aby ho potešil v ťažkej chorobe. Keď sa však dozvedel o Rákociho (Rákóczi) pochode na Košice, ponáhľal sa na svoje ohrozené pôsobisko. Tam v Kráľovskom dome spolu s pátrom Melicharom Gro­deckým a kanonikom Križinom očakávali vývoj udalostí.

Betlenovi vojaci pod vedením Juraja Rákociho pritiahli ku Košiciam začiat­kom septembra. Po kratšom vyjednávaní im mestská rada otvorila brány proti vô­li cisárskeho miestodržiteľa. Povstalci odviedli miestodržiteľa do väzenia v Sá­rospataku, kde nežil dlho. Rákociho vojaci obkľúčili aj košický Kráľovský dom, kde sa zdržiavali traja kňazi a nedovolili im nijaké spojenie s okolitým svetom. Kňazi ostali bez jedla, vody a kúrenia, hoci bolo chladno. Páter Pongrác ako ve­dúci misie vyjednával s väzniteľmi. Odkázal Rákocimu, aby dal súdne prešetriť ich prípad, či sa niečím previnili. A ak sa neprevinili, o čom sú presvedčení, nech im dovolí vykonávať kňazskú službu. Rákoci im odkázal, že čoskoro sa dozve­dia, čo ich čaká.

Najprv prišiel Rákociho zmocnenec, údajne sprevádzaný kalvínskym kazate­ľom Alvincim. Zmocnenec nabádal kňazov k odpadu od katolíckej viery. Keď kňazi neprijali zmocnencove ponuky, ten s vyhrážaním odišiel. Väzni vedeli, že môžu očakávať to najhoršie. Navzájom sa jeden druhému vyspovedali a dlhé hodiny sa nahlas pokľačiačky modlili. Ich izoláciu prerušila skupina hajdúchov, ktorá ich obrala o drobné veci, ktoré mali pri sebe. Okrem toho vyrabovala ka­pln­ku a porozbíjala jej zariadenie. Darmo P. Pongrác protestoval proti znesvä­teniu kaplnky.

V noci zo 6. na 7. septembra vtrhla do miestnosti, kde boli kňazi, skupina oz­brojencov s horiacimi fakľami a s rozličnými nástrojmi mučenia. Ešte raz nútili kňazov, aby sa zriekli katolíckej viery. Keď duchovní ostali pevní, museli pod­stúpiť kruté mučenie rezaním, sekaním, lámaním prstov, pálením. Najviac sa vŕšili na Pongrácovi, ktorý sa viackrát slovami postavil proti mučiteľom a po­vzbudzoval svojich druhov. Mučili ho na najcitlivejších miestach a hlavu mu sťahovali povrazmi tak, že mu lebka praskala a oči mu vystupovali z jamôk. Keď už nejavil známky života, hodili ho do žumpy za domom, kam hodili aj jeho spoločníkov, keď im po mučení poodtínali hlavy.

Páter Pongrác však ešte nebol mŕtvy a v páchnucom kale sa prebral. Domov­ník Kráľovského domu Štefan Eperješi (Eperjessy) počul jeho stony a ráno si s ním ešte mohol vymeniť niekoľko slov. Kňaz žiadal domovníka, ktorý bol aj ich kostolníkom, aby varoval komorného radcu Hofmana. Keď však počul, že aj Hofmana zabili, odovzdal všetko do Božej vôle a povzbudil kostolníka k ver­nos­ti vo viere. Potom konečne zomrel.

Niektoré publikácie uvádzajú, že páter Pongrác žil ešte 20 hodín po smrti svo­jich spoločníkov. Fyzicky je to nepravdepodobné a nedá sa to odvodiť ani zo za­chovaných dokumentov. Podľa svedeckých výpovedí kostolník Eperješi si preve­roval situáciu ráno po odchode hajdúchov. Tak videl zakrvavené šaty kňazov, ako aj krvavú dlážku a steny v miestnosti, kde sa odohralo mučenie. Keď zisťo­val, kam sa podeli zmasakrované telá, objavil ich v žumpe a tam našiel aj umierajúceho pátra Pongráca. Ťažko predpokladať, že by bol nechal živého kňaza v žumpe bez pomoci celý deň. Suseda Kráľovského domu Žofia Gadóciová, ktorá mohla zo svojho obloka počuť a pozorovať, čo sa robilo s kňazmi, sa odvážila až neskôr pozrieť do odpadovej jamy. Vo svojej výpovedi hovorí, že zbadala len dve telá. Keby bol páter Pongrác vtedy ešte žil, neušlo by to jej pozornosti. Okrem toho práve táto vdova spolu s inými katolíckymi ženami záujmom o mŕtve telá vyvolala zákaz mestskej rady približovať sa k telám mučeníkov a ich bezod­klad­né pochovanie večer na neznámom mieste.

Je prakticky isté, že hoci silný a húževnatý páter Štefan Pongrác prežil svojich spoločníkov, bolo to iba o niekoľko hodín a zomrel v páchnucej stoke ráno v sobotu 7. septembra 1619.

Telesné pozostatky mučeníkov sa podarilo získať až o pol roka, v marci 1620, palatínovej manželke Kataríne Forgáčovej, ktorá ich uchovávala 15 rokov na svo­jom panstve v Nižnej Šebastovej a v Hertníku. V r. 1635 ich na žiadosť kardi­nála Pázmáňa previezli do Trnavy, kde boli najprv v kostole klarisiek, neskôr v uršulínskom kostole, odkiaľ sa veľká časť ostatkov jezuitských mučeníkov do­stala do trnavského jezuitského kostola Najsvätejšej Trojice. Jeden prst pátra Pon­gráca si ponechala ako vzácnu relikviu Katarína Forgáčová.

Hoci cirkevný proces za blahorečenie pátra Štefana Pongráca a jeho spoloční­kov sa začal krátko po ich smrti, pre rozličné prekážky sa zakončil až 15. januára 1905. Vtedy ich v Ríme vyhlásil za blahoslavených pápež sv. Pius X. Jeho ne­skorší nástupca pápež Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 vyhlásil za svätých, a to priamo v Košiciach.

Slovenská jezuitská provincia si ich uctieva ako svojich patrónov. Ich sviatok pripadá na výročitý deň ich mučeníckej smrti, t. j. na 7. septembra.

Sv. Melichar Grodecký SJ

Rodina Grodeckých (Grodziecki) pochádzala z poľského mesta Grodziec a dala Cirkvi viacerých významných mužov. Melicharov strýko Ján bol olomouckým biskupom a zakladateľom jezuitského kolégia v Brne. Biskupov mladší brat Ján bol brnenským prepoštom. Iný Melicharov príbuzný, P. Stanislaw Grodziecki, bol istý čas rektorom krakovského kolégia Spoločnosti Ježišovej. Melicharovým ujcom (matkiným bratom) bol sv. Ján Sarkander, umučený v Olomouci 17. 3. 1620.

Melichar sa narodil r. 1584 v Tešíne (Cieszyn) na poľsko-moravskom pohra­ničí. Detstvo prežil v rodnom meste, kde získal aj základné vzdelanie. Stredo­školské štúdiá si vykonal (pravdep. od roku 1595) na jezuitskom kolégiu vo Vied­ni. Tam sa rozhodol vstúpiť do jezuitskej rehole. Bol prijatý. Noviciát začal 22. mája 1603 v Brne.
Po dvoch rokoch noviciátu a po zložení prvých rehoľných sľubov vyučoval v nižších triedach brnenského kolégia. V r. 1607–1608 študoval rétoriku a vyučoval gramatiku v Jindřichovom Hradci. V r. 1609–1610 dokončil štúdium filozofie v Prahe. S titulom magister vyučoval v rokoch 1610–1612 gramatiku na kolégiu v Kladsku. Ďalších šesť rokov strávil v Prahe. Tam absolvoval dvojročný mravouč­no-pastoračný kurz teológie (auditor casuum). Predstavení chceli pravdepodobne využiť Melicharove mimoriadne pastoračné schopnosti v praktickej duchovnej službe, a preto ho (po vyštudovaní filozofie) nezaťažovali celým štvorročným teo­logickým štúdiom. Keďže Melichar vynikal aj v hudbe, počas štúdií i po nich bol dirigentom speváckeho súboru (a azda aj orchestra) v pražskom kolégiu. V r. 1614 bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz bol riaditeľom domova pre chudobných študentov a duchovným správcom na pražskom predmestí Kopanina, kde malo kolégium hospodárstvo. V r. 1618 bol tiež pomocným ekonómom v kolégiu.

Plodnú apoštolskú prácu prerušila 30-ročná vojna, ktorá sa začala defenestrá­ciou cisárskeho miestodržiteľa v Prahe v máji 1618. Vlády sa ujali protestanti, kto­rí vypovedali jezuitov z Čiech. Tak musel opustiť Čechy do 8. júna aj páter Me­lichar Grodecký. Keďže provinčný katalóg na rok 1619 ho neuvádza v nijakej komunite, možno predpokladať, že v čase vyhotovenia katalógu (30. novembra 1618) bol ešte na cestách a nemal určené pôsobisko.

Niektoré pramene uvádzajú, že páter Grodecký prišiel v decembri 1618 do Košíc, kam ho predstavení určili za spoločníka P. Štefana Pongráca. Nie je to vylúčené, ale spoľahlivý dátum, ktorý je doložený dostupnými písomnými do­kladmi, je 16. jún 1619, keď páter Melichar Grodecký spolu s piatimi spoločníkmi skladal v kolégiu v Humennom posledné rehoľné sľuby. Zmienky o charaktere sľubov nie sú v literatúre jednotné. Niektoré publikácie hovoria o slávnostných sľuboch rehoľných profesov. Avšak záznam v dokumentoch rehole a zachovaná vlastnoručne napísaná a podpísaná formula sľubov zreteľne svedčia o tom, že to boli tri konečné (posledné) jednoduché (nie slávnostné) sľuby tzv. duchovných koadjútorov. Keďže pred poslednými sľubmi sa vyžadovala vážnejšia duchovná príprava, do ktorej patrili duchovné cvičenia, najneskorší možný dátum jeho príchodu do Humenného je začiatok júna 1619.

Páter Grodecký však prišiel pravdepodobne na východné Slovensko oveľa skôr, aby v košickej misii vystriedal pátra Leonarda Priesola, ktorý bol uvedený v katalógu z 30. novembra 1618 ako spoločník pátra Štefana Pongráca. P. Grodecký mal byť predovšetkým kaplánom cisárskych vojakov, ktorí pochádzali z rozlič­ných krajín strednej Európy a mohli sa s kňazom dohovoriť svojou rodnou re­čou (poľsky, nemecky, česky). Krátko po zložení posledných sľubov páter Gro­decký odišiel na svoje pôsobisko do Košíc. Umožnil tak pátrovi Pongrácovi, aby si v júli vykonal v humenskom kolégiu svoje duchovné cvičenia.

V tom čase už sedmohradský vojvoda Gabriel Betlen (Bethlen) pripravoval povstanie proti cisárovi Ferdinandovi II. Chcel využiť ťažkosti, do ktorých sa dostal panovník po vzbure protestantských českých stavov. Počiatkom augusta prijal ich posolstvo, ktorým ho vyzývali, aby čím skôr podnikol výpravu proti cisárskemu hlavnému mestu Viedni od východu. České vojská chystali úder od západu. Betlen to sľúbil. Keďže vystupoval ako obranca protestantských práv, mo­hol sa spoliehať aj na pomoc protestantských šľachticov severného Uhorska, kto­ré nebolo obsadené Turkami. Začiatkom septembra predvoj jeho armády pod vedením Juraja Rákociho (Rákóczi) pritiahol ku Košiciam. V Košiciach bola síce cisárska vojenská posádka pod velením cisárskeho kapitána Ondreja Dóciho (Dó­czy), ale meštianstvo, ktoré bolo vo veľkej väčšine protestantské, sympatizovalo s Betlenom. Prispel k tomu výbojný kalvínsky kazateľ Alvinci (Alvinczi) a Betle­novi agitátori, ktorí vytvárali v meste proticisársku a protikatolícku náladu. Páter Grodecký sa tak dostal do proticirkevných nepokojov, akým sa rok predtým vy­hol núteným odchodom z Čiech.

Medzitým sa vrátil do Košíc páter Štefan Pongrác. K obidvom sa pripojil ostri­homský kanonik chorvátskeho pôvodu Marek Križin, ktorý bol správcom býva­lého benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach. Kňazi bývali v tzv. Kráľovskom dome, ktorý im dal k dispozícii cisársky miestodržiteľ. Tam bola aj kaplnka v ktorej sa konali bohoslužby pre katolíckych veriacich. Proti vôli cisárskeho veliteľa košický magistrát (pravdepodobne 4. septembra) otvoril Rákocimu brány mesta. Ten dal v putách odviesť miestodržiteľa Ondreja Dóciho. Kňazi ostali uväznení v Kráľovskom dome. Tam boli tri dni bez potravy a vody. Iba v piatok im ako na výsmech hodili kus mäsa do miestnosti, v ktorej boli zatvorení. Kňazi sa mäsa nedotkli.

Páter Pongrác ako vedúci misie žiadal, aby súdne vyšetrili ich prípad a aby im umožnili vykonávať kňazskú službu pre katolíckych veriacich. Odpoveďou bola návšteva Rákociho zmocnenca, ktorý navádzal kňazov na zrieknutie sa katolíc­kej viery. Keď kňazi osvedčovali svoju vernosť katolíckej cirkvi, zmocnenec s vyhrážkami odišiel. Onedlho prišla skupina hajdúchov, ktorí obrali kňazov o všetko, čo malo akú-takú cenu, vyrabovali kaplnku a zničili jej zariadenie. Kňazi sa navzájom vyspovedali a modlitbou sa pripravovali na smrť.

Vyvrcholenie prišlo v noci zo 6. na 7. septembra. Do miestnosti, kde boli zatvorení kňazi, sa vrútila skupina ozbrojencov s kyjakmi, horiacimi fakľami, po­vrazmi a inými nástrojmi mučenia. Z kňazov postŕhali šaty a rozličným týraním sa ich usilovali prinútiť k zrieknutiu sa katolíckej viery. Keď sa im to nepodarilo, všetkých troch pozabíjali a hodili ich do odpadovej žumpy za budovou. Ako po­sledného zabili pátra Grodeckého, ktorý predtým musel sledovať masakrovanie svojich druhov. Nakoniec mu odťali hlavu a hodili ho do stoky, kde už boli jeho dvaja spoločníci. Ako sa neskôr ukázalo, páter Pongrác pri páde do kalovej jamy nebol celkom mŕtvy a žil ešte niekoľko hodín.

Kruté mučenie vyvolalo v Košiciach pobúrenie. Preto sa mestskí páni usi­lo­vali dištancovať od tohto činu a v noci dali pochovať kňazov na neznámom mie­­ste. Až v marci 1620 sa podarilo palatínovej manželke Kataríne Forgáčovej (Forgách) dostať telesné pozostatky mučeníkov. Po prechodnom uložení v Niž­nej Šebastovej a Hertníku boli v r. 1635 prevezené do Trnavy, kde sa ich veľká časť uchováva v uršulínskom kostole sv. Anny a v jezuitskom kostole Naj­svä­tejšej Trojice. Menšie časti boli po blahorečení mučeníkov rozdelené do Ríma a na miesta ich pôvodu, prípadne pôsobenia.

Vyhlásenie pátra Melichara Grodeckého a jeho spoločníkov v mučeníckej smrti za blahoslavených sa uskutočnilo 15. januára 1905 v Ríme. Košické biskup­stvo zastupoval na tejto slávnosti svätiaci biskup Dr. Augustín Fischer-Colbrie. Veľké oslavy na počesť svojho rodáka Melichara Grodeckého usporiadali v poľ­skom Tešíne. Tamojší farár Mons. Sikora dal vo farskom kostole sv. Magdalény vybudovať kaplnku zasvätenú bl. Melicharovi. Na slávnostnej posviacke 15. októbra 1905 sa zúčastnili viacerí cirkevní hodnostári, vyše sto kňazov a množstvo veriacich z Poľska, Moravy, Čiech, Slovenska a Maďarska.

Bl. Melichara Grodeckého a jeho spoločníkov vyhlásil za svätých pápež Ján Pa­vol II. 2. júla 1995 v Košiciach. Všetci traja sú známi pod menom Košickí mu­čeníci. Slovenská provincia Spoločnosti Ježišovej ich uctieva ako svojich patró­nov. Ich sviatok sa slávi 7. septembra.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v ktaegórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.