Bratislava 2. októbra 2018 (HSP/Foto:Divadlo Nová scéna)

Bratislavské divadlo Nová scéna v spolupráci s Migračným úradom Ministerstva vnútra SR pripravuje divadelnú inscenáciu s názvom „Domov – kde je ten tvoj?“, ktorá má divákom od 11 rokov priblížiť pocity utečenca v cudzej krajine a umožniť im pochopiť ho. Po každom predstavení bude dvadsaťminútová beseda o téme s tvorcami hry a pracovníkmi Migračného úradu

V priestoroch divadla sa konala prvá čítacia skúška predstavenia a diskusia o problematike utečencov za účasti pracovníkov Migračného úradu SR, ktorý zastupovala Petra Achbergerová, riaditeľka odboru migrácie a integrácie Migračného úradu MV SR, a jej kolegovia. Prítomní boli aj zástupcovia médií.

Ako uviedol režisér predstavenia Svetozár Sprušanský, inscenácia vychádza z knižočky pre deti a mládež od dánskej spisovateľky Janne Tellerovej a bola už spracovaná formou divadelných predstavení pre žiakov v mnohých štátoch, napríklad v Maďarsku, Bulharsku, ale najmä v nemecky hovoriacich krajinách. Mnohé divadlá tam majú sekcie „junges theater“ – divadlá pre deti a mládež so špeciálnymi lektormi a psychológmi, ktorých využívajú na diskusie s mládežou o vybraných témach, aby tak formovali ich názory tým správnym smerom. Autorka sa zaoberá tvorbou pre mládež a v krajinách tretieho sveta je vyslankyňou UNESCO a podobných organizácií pre práva detí a mládeže, pričom si však dáva veľký pozor, aby nebola vnímaná politicky.

Hra je o migrantoch v cudzej krajine, avšak podaná opačnou optikou, kde úlohy krajín sú vymenené. „Predstav si, že európske demokracie skolabovali a nahradili ich diktatúry. Máš dvanásť rokov a každý deň bojuješ o prežitie. Jediné východisko je útek. Tvoj, aj celej tvojej rodiny. Chcete začať nový život a tak utečiete do Egypta, najbližšej oblasti, kde vládne mier. Ocitnete sa v tábore pre neželaných utečencov zo strednej Európy. Kým prebieha nekonečné azylové konanie, nesmiete opustiť tábor, pracovať, ani sa učiť jazyk. A úradná procedúra trvá… Už sa nikde a nikdy nebudeš cítiť doma. Vždy a všade budeš iba cudzincom. Kypí v tebe hnev. Niekto ti vzal tvoj život a totálne ho prevrátil naruby. Aj keď ti napokon udelia azyl, každý deň myslíš na to, kedy sa budeš môcť vrátiť domov,“ píše sa v informačnom texte na stránke divadla.

„Je to téma, ktorú vyprovokovala realita, v ktorej žijeme,“ uviedol režisér Sprušanský a tak ako autorka predlohy, aj on v mene divadla hovorí, že nechcú aby to dielo bolo prvoplánovo politické. Oni iba chcú, aby si človek, a najmä mladý človek od 11 rokov, kládol tie správne otázky. O spolupráci s Migračným úradom povedal: „Bolo by fajn, keby sme spojili sily. Ide o to, aby tie deti nad tým premýšľali, a aby sa tá téma ďalej šírila.“

„Vznikne metodický list v pdf formáte, ktorý bude na stiahnutie na našej webovej stránke, s ktorým budú môcť pedagógovia po zhliadnutí inscenácie ďalej pracovať. Teda nielen že bude beseda a diskusia po skončení predstavenia a pedagógovia budú môcť využiť aj službu, že odborní pracovníci môžu prísť na školu, ale ešte si budú môcť aj stiahnuť materiály. Aj Migračný úrad nám poslal veľmi zaujímavé materiály, napríklad o histórii migrácie od druhej svetovej vojny,“ vysvetlil Sprušanský a dodal: „Myslíme si, že ako divadlo, ktoré je financované z verejných zdrojov, máme tak trochu aj povinnosť pripravovať takéto projekty edukatívno-spoločenského charakteru a komunikovať s verejnosťou aj o témach, ktoré nie sú len úsmevné.“

„Prečo sme hre dali názov ,Domov – kde je ten tvoj?‘, keď originálna predloha sa volá ,Vojna – keby bola tu a teraz‘? Povieme otvorene, chceli by sme osloviť čím viac divákov a keď sme avizovali túto inscenáciu, zistili sme určitú obavu či predpojatosť učiteľov. Preto sme to chceli radšej komunikovať cez pozitívnu hodnotu a v okamihu, keď sme názov zmenili, komunikačný problém s učiteľmi zmizol,“ uviedol Sprušanský.

Zástupkyňa Migračného úradu Petra Achbergerová: „Nás veľmi potešilo, keď ste prišli s nápadom urobiť takúto inscenáciu. My sme odborný útvar Ministerstva vnútra, ktorý sa venuje problematike utečencov. Tohto roku sme do konca augusta mali zatiaľ 166 žiadostí o azyl a my skúmame, či tie osoby spĺňajú medzinárodné kritériá, keďže SR je viazaná Ženevskou konvenciou a máme medzinárodné záväzky pomáhať osobám, pri ktorých sa preukáže, že majú nárok na medzinárodnú ochranu.“

Achbergerová zdôraznila, že ide o neveľké počty ľudí, rádovo o stovku ľudí ročne. A že sa často stretávajú s iracionálnym strachom ľudí, ktorí sa boja migrantov, utečencov. „My sa snažíme vzdelávať verejnosť, chodíme do rôznych škôl, na hudobné festivaly, teraz sme napríklad boli na Uprisingu, snažíme sa kde sa to dá, diskutovať s verejnosťou.“

Tak si zhrňme podstatné fakty: inscenácia ,Domov – kde je ten tvoj?‘ bude mať premiéru 8. a 9. novembra 2018 v štúdiu Olympia divadla Nová scéna. Hrajú mladí herci Dávid Hartl, Vladislav Plevčík, Michal Candrák. Partnerom hry sú slovenskí daňoví poplatníci prostredníctvom Ministerstva vnútra a Ministerstva kultúry, a asi aj medzinárodný Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Uvedené orgány aj divadlo chcú predstavením, a tiež diskusiami po jeho skončení, vzdelávať dospelých, ale najmä deti, aby lepšie prijímali utečencov a nebáli sa nebezpečenstva spojeného s migráciou.

Kto však, a na základe čoho dal spomínaným verejným subjektom právo či úlohu meniť názor verejnosti na to, či je imigrácia žiaduca alebo nie? Je to politická otázka a verejnosť je v názoroch na to, či migrantov chceme alebo nie, rozdelená na dva protichodné tábory, pričom jedni aj druhí platia dane rovnako.

A áno, zatiaľ tu riešime iba desiatky imigrantov. Zatiaľ – to je práve to diabolské slovo, ktoré je podstatou celej veci. Keď je reč o utečencoch a migrantoch (čo nie je to isté), je vždy treba upresniť, čo vlastne konkrétne máme na mysli. Niečo iné je prijať každoročne pár desiatok ľudí, ktorí sa úprimne chcú stať Slovákmi, hoci s iným etnickým pôvodom, ale Slovákmi plne začlenenými do slovenskej spoločnosti – a niečo úplne iné je dokorán otvoriť dvere nekontrolovanej vlne cudzej kultúry a náboženstva, ktorá spôsobí v krajine vznik cudzích enkláv, rozvrat tradičného spôsobu fungovania spoločnosti, kriminalitu a vojnu medzi etnikami o životný priestor (pre zahraničné príklady netreba chodiť ďaleko). A keď zvažujeme tento rozdiel, treba dôsledne myslieť mnoho rokov dopredu a neakceptovať princíp salámovej metódy: ak dnes dvere pootvoríme, tak jedine s tým zámerom, aby rovnako pootvorené ostali aj o tridsať rokov – a nie preto, aby sa potom už bralo za samozrejmé, že vtedy už budú musieť byť otvorené dokorán.

V prípade migrácie sa často miešajú a prelínajú dve roviny, dva pohľady, ktoré však nejdú dohromady, medzi ktorými je principiálny nesúlad, logický rozpor. Na úrovni jednotlivca, kto z nás by rád nepomohol nešťastnému nevinnému človeku v núdzi? Dovolím si tvrdiť, že to platí dokonca aj pre bežného voliča tej najmenej vítačskej z parlamentných strán. A potom je tu pohľad z hľadiska celej krajiny: a tam je zrejmé, že ak by sem mali prísť všetci nešťastní nevinní ľudia v núdzi, tri miliardy duší, tak by to táto krajina nevydržala ani deň – všetkých by ich sem nepustil ani bežný volič tej najviac vítačskej z parlamentných strán. Paradox? Nie, iba dva rôzne, avšak rovnako legitímne uhly pohľadu na tú istú vec.

A tu je práve tá pasca: ak v divadelnej hre na príklade osudu jednotlivého človeka so všetkými jeho trápeniami ukazujeme len dimenziu jednotlivca, potom vlastne ukazujeme pokrivenú skutočnosť, pretože zatajujeme tú druhú časť obrazu, ten celostný pohľad, ktorý hovorí o tom, že niektorých nevinných ľudí v núdzi tak či onak musíme odmietnuť – jednoducho, niekde tú čiaru urobiť musíme, keďže tých zvyšných 2 999 999 nevinných trpiacich, ktorí by sem radi prišli, nemôžeme prijať všetkých. Ak v predstavení my divákovi ukážeme len jednu časť pravdy a druhú nie, potom ho manipulujeme nefér spôsobom, o to viac, ak má jedenásť rokov.

Celá táto téma migrácie vo verejnom diskurze je, žiaľ, plná pokrytectva. Deliť nešťastníkov na tých, čo utekajú pred smrťou hladom a tých, čo utekajú pred smrťou smrťou zabitím nepriateľom je podobne účelové, pokrytecké a falošné, ako povoľovať zabíjanie civilistov bombami, ale nepovoľovať ich zabíjanie chemickými látkami. A to všetko sú umelé finty vymyslené iba preto, aby sme nemuseli otvorene povedať, že v demokratickej krajine, ak teda takou krajinou sme, v zmysle princípu subsidiarity, ku ktorému sa Európska únia otvorene hlási vo svojich zakladajúcich dokumentoch, by ľudia mali mať právo si sami rozhodnúť, či vo svojej ulici, obci či regióne ešte chcú ďalších spoluobčanov, alebo nie. Človek totiž naozaj nepotrebuje nikoho „z vyšších miest“ na to, aby mu schválil, či niekoho cudzieho vo svojom životnom priestore chce alebo nechce prijať.

Ivan Lehotský