Ďalší poslanec KDH ukazuje, že strana zliberálnela. Pacienti by mali mať možnosť spísať závet, že nechcú byť oživovaní

Podľa neho treba rozlišovať dve veci. Ak pacient povie, že si neželá resuscitáciu, avšak lekár nevidí, že by sa nachádzal v procese umierania, bolo by to z jeho strany neposkytnutie prvej pomoci. „Ale ak by som vás poznal ako paliatívny lekár, poznal nejakú vašu životnú cestu a videl, že máte nevyliečiteľné ochorenie a prichádzate do štádiá umierania, tak ak by ste mi povedali, že Peter, prosím ťa, ak mi zastane prirodzene srdce, tak prosím ťa, nechaj ma odísť a neresuscituj ma, ja by som to rešpektoval. A práve o to ide,“ povedal. Poukázal na to, že existujú veľmi dobré príklady v zahraničí, kde to dobre funguje. Napríklad v susednom Rakúsku robia elektronický záznam. „Akonáhle si chce nejaká osoba urobiť takýto medicínsky závet, tak si ho vie spísať, notársky overiť a následne uložiť do elektronického registra a ten register je spárovaný s operačným strediskom. Čiže výjazdová posádka už vie, že daná osoba má platné vopred vyslovené prianie a možno tú resuscitáciu napríklad začať nemusí,“ hovorí Stachura.

Niektoré krajiny majú platnosť takéhoto priania limitovanú, napríklad na päť rokov. Podľa Stachuru je to z dôvodu, že situácia sa vyvíja a aj predstava pacienta o kvalitnom živote sa môže meniť. Pacient však zároveň môže počas svojho života toto vopred vyslovené prianie zmeniť. „Stačí ho odvolať – aj slovne a, samozrejme, bude to rešpektované. Ak ste pri vedomí. Ak prídete do stavu, že neviete sám rozhodnúť, tak samozrejme, ak je niečo takto notárske overené a vieme sa na to spoľahnúť, tak budeme vašu vôľu rešpektovať,“ uviedol lekár.

V praxi sa podľa neho často snažia o pacientovi rozhodnúť jeho príbuzní a tlačia ho, rovnako ako aj lekárov, do toho, aby sa pokračovalo v liečbe, aj keď už nedáva zmysel a neprináša efekt. Stachura zdôrazňuje, že príbuzní nemajú právo na to, aby zasahovali do kompetencie lekárov. Všetko je však vecou komunikácie. „Ak človek férovo, poctivo a otvorene rozpráva s príbuznými aj s pacientom, tak väčšinou sa tým konfliktom dá predchádzať,“ doplnil.

Zároveň poukazuje na to, že väčšinou to v praxi nie je tak, že niekto má konštantne túžbu zomrieť. Takých pacientov je podľa neho 1, 2 alebo 3 percentá. Potom sú pacienti, ktorí chcú zomrieť vtedy, keď im je ťažko, majú napríklad silnejšie bolesti, alebo nevidia žiadnu nádej a nemajú nikoho, kto by sa o nich staral. Prípadne sa cítia byť svojim blízkym na ťarchu. „Ale potom príde zase nejaký obrat, napríklad vnučka prinesie kvietok babke, ktorá zomiera a pre nich zrazu dáva ten život opäť zmysel. Čiže väčšinou je to na takejto hojdačke. Len malinké percento pacientov je skutočne trvalo a jednoznačne presvedčených, že chce zomrieť. To sú práve tí, ktorí v niektorých krajinách majú možnosť ísť na asistovanú samovraždu alebo na aktívnu eutanáziu,“ povedal Stachura. Keď pracoval v minulosti ako lekár v Nemecku, mali možnosť paliatívnej sedácie ako alternatívy. „Z môjho pohľadu to bolo plne postačujúce a rešpektujúce dôstojnosť človeka tak, aby sme vedeli pomôcť aj tým, ktorí sú v hlbokom utrpení a naozaj si želajú kontinuálne smrť,“ dodal.

Slovensku podľa neho chýba v tejto téme legislatíva. „Kto má oprávnenie takéto vopred vyslovené prianie urobiť? Kedy ho má možnosť urobiť, v akej situácii je ho možné podať a tak ďalej,“ upozornil s tým, že v praxi to spôsobuje problémy. Záchranári z rýchlej záchrannej služby na Slovensku sú podľa jeho slov často konfrontovaní s takýmito rozhodnutiami. Stretávajú sa s pacientmi, ktorí zomierajú, majú nevyliečiteľné ochorenie alebo sú už veľmi starí a príde k zástave srdca. „Potom si nie sú istí, či si môžu dovoliť napríklad nechať pacienta odísť, alebo majú začať s resuscitáciou. Pokiaľ by daný pacient mal dopredu spísaný nejaký závet, kde by bolo jasne zadefinované, že ak sa mu prirodzene zastaví srdce, majú ho nechať zomrieť, tak by to rešpektovali a boli by krytí aj právne,“ podčiarkol Stachura.

Dodal, že zo svojej skúsenosti paliatívneho lekára môže povedať, že je lepšie zomierať pripravený, ako zomierať nepripravený. „A k tej príprave z môjho pohľadu jednoznačne patrí aj napríklad možnosť mať takéto vopred vyslovené prianie, kde si viete zadefinovať, akým spôsobom chcete zomrieť, respektíve si už neželáte, aby tá víťazná medicína nad vami zvíťazila. A nezvíťazila hlavne nad ľudskosťou,“ uviedol. Podľa jeho slov je zároveň hlboko ľudské, aby tu boli ľudia, ktorí pomáhajú iným ľuďom dobre zomierať.