Blížia sa voľby, žabomyšlienkové politické šarvátky sú v plnom prúde, všetko je tak ako to býva mesiac pred voľbami. Takmer všetko. Čosi je však nové, čosi je inak.

Objavil sa nový fenomén. V tej krásnej a ušľachtilej politicko-mediálnej symfónii (toto je sarkazmus, keby niekto nevedel) bez varovania, celkom nečakane zaznel doposiaľ úplne neznámy tón z celkom inej stupnice. A otvoril novú kapitolu v príbehu boja medzi slovenskou opozíciou a globalistickými médiami.

Fáza 1

Spomeňme si ako to doteraz vyzeralo na komunikačnom fronte medzi zahraničnými prevádzkovateľmi (de iure vôbec nemusia byť priamo majiteľmi konkrétnych slovenských podnikateľských subjektov) neokoloniálneho imperiálneho propagandistického mlynčeka a domácim partizánskym mediálnym odbojom. Predstavitelia vlasteneckých a socialistických strán boli v absolútne jednofarebných „veľkých“ médiách otĺkančekmi.

Moderátori, reportéri, skrátka tí, čo sa nazývajú žurnalistami, s mikrofónom na nich vybafli predpripravenú mediálnu konštrukciu, politik začal vysvetľovať, že to je celkom inak, ale kým sa dostal k strednej časti úvodu, bolo mu slovo odobrané a najbližšie sa k nemu dostal až keď bol požiadaný o vyjadrenie k ďalšiemu obvineniu. A tak stále dokola.

Takto to bežalo dlhé roky a nebol spôsob ako sa z toho dostať. Pri strete dvoch principiálne rozdielnych naratívov, dvoch dokonca aj jazykovo odcudzených svetov je nesmierne ťažké v úzko vymedzenom časovom priestore jednej či niekoľkých málo minút vysvetliť odlišný pohľad, kde podstata je často ukrytá v rozdielnom vnímaní základných pojmov, ak verejný mediálny priestor je plne v pazúroch opačnej názorovej platformy.

Globalistickými médiami nemilovaní politici sa hnevali, protestovali, niektorí viedli akúsi vojnu proti mainstreamovým novinárom, ale nepomohli si.

Fáza 2, Slovenská národná strana

Že sa chystá zmena paradigmy, to naznačila už Slovenská národná strana pred niekoľkými dňami. Vo zverejnenom vyhlásení (písali sme o tom tu: SNS rozhodla: Nebudeme sa s nimi ani baviť! Taraba informuje ) je uvedené: „V SNS sme sa dohodli, že tieto voľby budeme ignorovať predvolebné diskusie organizované denníkmi Sme, Aktuality a Denníkom N. Sú to neobjektívne stranícke plátky Progresívneho Slovenska.“

A ďalej tiež toto: „Sadnúť si za stôl s ľuďmi, ktorí tolerovali Tódovej tajný vzťah so sudcom Záleskou a čítanosť si založili na nezákonnom vyťahovaní údajov zo spisov, by bola legitimizácia neetického žurnalizmu.

Zároveň tieto voľby budú prvé, kde význam mainstreamu sa stáva bezvýznamný. Klasické médiá sú tak skompromitované, s tak významnou mierou nedôvery, že my politici máme právo ignorovať všetky, ktoré povýšili robenie politiky nad spravodajstvo.“

Fáza 2, Smer – slovenská sociálna demokracia

A potom prišla s ešte zaujímavejším vyhlásením najväčšia opozičná strana. „Smer-SSD odmieta byť súčasťou manipulatívnych politických diskusií v TV Markíza. Posledné tri roky práce vybraných redaktorov a moderátorov TV Markíza vystihuje skôr robenie politiky a tendenčné dezinformovanie, ako objektívnosť a nestrannosť, ktorú od nich vyžaduje zákon o vysielaní a retransmisii,“ konštatuje Smer vo svojom vyhlásení.

Ďalej vymenúva celý rad prehreškov TV Markíza (píšeme o tom tu: Smer odmietol chodiť do Markízy. Médiá to nepochopili ) a napokon deklaruje, kedy by sa zástupcovia Smeru mohli diskusií v TV Markíza zúčastniť: „Kým sa TV Markíza nevráti k serióznej práci celoštátneho média, ktoré má zo zákona objektívne, nestranne a nezaujate informovať bez vlastných hodnotiacich úsudkov, Smer-SSD sa nebude zúčastňovať predvolebných politických diskusií TV Markíza.“

Tieto nenápadné vyhlásenia relevantných politických strán veľká časť verejnosti možno ani nezaznamenala. Lenže v tomto prípade nie je až tak dôležité čo konkrétne bolo povedané, ako skôr to, čo zostalo nevypovedané medzi riadkami.

Hra sa zmenila

Ak sa nič mimoriadne nestane, o mesiac budú voľby. Veľké médiá sú najsilnejším nástrojom vytvárania verejnej mienky a volebných preferencií – teda aspoň takto to vždy bolo. A predsa sa tu najsilnejšia opozičná strana vzdáva priestoru v jednej zo štyroch veľkých televízií. Ako je to možné?

Tí z opačného brehu v tom majú jasno, najmä potom, ako sa predseda Smeru odmieta stretnúť s predsedom progresívcov: kričia, že sa vraj Smer bojí konfrontácie s argumentáciou protistrany. Lenže je tu taký detail: Smer sa nevyhýba iným diskusiám v iných médiách – a to už táto ich „teória“ nevysvetľuje.

Vec môže mať len jedno logické vysvetlenie: Smer Markízu preto odmieta, lebo ju nepotrebuje. Lenže prečo? Treba si klásť otázky ďalej: čo sa stalo, že hlavná opozičná strana nepotrebuje veľkú televíziu, najmocnejšie médium?

Nepotrebuje ju preto, lebo tá televízia, ten mocný nástroj na ovplyvňovanie verejnosti, stratila svoju moc. Nemá ako už ľudí presvedčiť, pretože jej ľudia už neveria. Hra sa zmenila.

Nemôžete klamať všetkých stále

Nedôvera ľudí voči globalistickým médiám dosiahla taký stupeň, že si antiglobalistické strany uvedomili, že tie médiá vlastne nepotrebujú. Nech by sa tam dialo čokoľvek, ich voliči by jednoducho posolstvá vysielané globalistickými médiami púšťali jedným uchom dnu a druhým von.

„Väčšinu ľudí môžete nejaký čas klamať, niektorých dokonca dlhý čas, ale nemôžete klamať všetkých ľudí stále,“ hovorí citát Boba Marleyho. Globalisti dlho a úspešne zneužívali svoj monopol na masové médiá, nástroje propagandistického boja. Zaplavili éter svojou ideológiou, svojimi hodnotami, svojím výkladom udalostí, natlačili ľuďom do hláv svoj pojmový aparát.

Ale čosi sa zlomilo. Na príliš veľa ľudí ten mechanizmus prestáva účinkovať. Veľký podiel na tom má slobodný internet, výrazne k tomu prispela aj necitlivosť a tupá arogancia prevádzkovateľov tohto systému lží a manipulácií. Do okien starostlivo prelepených tmavými fóliami začína z rôznych strán škárami presvitať svetlo pravdy a ľudia začínajú vidieť obrysy reality vlastnými očami.

Jedného dňa sa vyvinie imunita

Podstata veci začína byť ľuďom čoraz jasnejšia: toto je boj obyvateľov krajiny ovládanej diaľkovým riadením proti mechanizmu diaľkového riadenia, proti neokoloniálnemu globalistickému panstvu a jeho posluhovačom, médiám, politickým panáčikom a všetkým tým ďalším živým i neživým rekvizitám. A ľudia tým, že začínajú veci chápať, začínajú mať nad týmto systémom navrch.

Pomerne rýchlo sme sa (väčšina z nás) naučili, že televízne reklamy na dokonalý superkrájač za bezkonkurenčnú cenu a podobné sú príležitosťou ísť na toaletu alebo vhodnou chvíľou na prepnutie programu. Reklama na globalizmus je oveľa sofistikovanejšia než reklama na superkrájač, má veľa podôb, od zmanipulovaného spravodajstva, cez diskusné relácie až po podprahové programovanie ukryté do filmov či náučných relácií, ale bolo jasné, že jedného dňa aj na ňu sa nadkritické množstvo ľudí naučí reagovať rovnako ako na reklamu na superkrájač: úplnou imunitou.

A tak sa napokon stalo, čo sa jedného dňa stať muselo. Z malej disidentskej menšiny postupne vyrástla obrovská masa, ktorá práve v týchto dňoch dala prostredníctvom svojich politických zástupcov majiteľovi systému diaľkového riadenia výpoveď.

Zatiaľ len takú menšiu, symbolickú. Ale je úplne jasné, že toto je iba začiatok. Nová kapitola v dejinách národnooslobodzovacieho a antiglobalistického boja na Slovensku sa práve začína.