Čo je zase toto za úradnícku gebuzinu? Čo komu spravili upratovačky?

Asi všetci poznáme to úradnícke perpetuum mobile (či skôr perpetuum debile?). Úradník, aby zdôvodnil svoju opodstatnenosť a ukázal iniciatívu, si vymýšľa úlohy. A aby bol za dôsledného a výkonného, tak tie úlohy rôzne nafukuje a komplikuje. Po čase sa zistí, že na túto komplikovanú a náročnú agendu nestačí iba jeden, ale treba zobrať ďalších úradníkov. Tí, aby zdôvodnili svoju opodstatnenosť a ukázali iniciatívu, si vymýšľajú ďalšie úlohy. A aby boli za dôsledných a výkonných… atď., počet úradníkov má tendenciu rásť geometrickým radom a jediné, čo môže tento rast zastaviť, je nedostatok financií a prípadne vo vzácnych prípadoch aj zdravý rozum, ak sa niekde vyskytne.

Toto je tradičná choroba úradníkov. Ale peklo je, keď sa to spojí so štandardizovanou bruselskou eurodebilitou, kovidiotizmom a na dôvažok ešte aj s absolútnou svojvôľou moci hegeromatovičovského režimu – to je ideálne prostredie na to, aby eldorádo úradníkov dosiahlo absurdné rozmery.

Tak napríklad upratovačky. Dozvedeli sme sa, že majú nariadené štyrikrát ročne umývať okná. Vraj kvôli kovidu!

Že je to absolútna hlúposť, to dnes už by dnes malo byť jasné každému, kto má v hlave viac ako jednu bunku – nielen kvôli tomu, že umývanie okien súvisí s nebezpečenstvom šírenia kovidovej nákazy približne rovnako ako notový zápis spevov amazonských indiánov s hrdzavením zemskej osi, ale tiež preto, že umývať okná na verejných budovách štyrikrát ročne je jednoducho zbytočné.

Je naozaj dosť dôležitejších vecí, ktoré by bolo treba v tomto štáte riešiť, než platiť za takto strávený čas upratovačiek – áno, nielen čas úradníkov, ale aj čas upratovačiek je vzácny tým, že je platený z daní poplatníkov. A len tak mimochodom a na okraj, možno by bolo zaujímavé zistiť, koľkí z týchto úradníkov/úradníčok sami umývajú okná u seba doma štyrikrát ročne.

Umývať okná na verejných budovách, často veľké, ťažké a staré, zoskrutkované strhanými hrdzavými skrutkami, to je náročná, nepríjemná a časovo náročná práca, niekedy dokonca nebezpečná. Keby to nebolo genderovo nekorektné, tak by sme napísali, že upratovačky často sú staršie, menšie, slabšie ženy, ktoré pri tejto činnosti nezriedka potrebujú chlapskú pomoc. Výsledkom takéhoto trápenia napríklad v neskorej jeseni môže byť, že už na druhý deň okná zvonku vyzerajú podobne ako pred umytím.

Pre úradníka však rozhodnúť o takejto hlúposti je ľahšie než pierko. On šmahom ruky vytvorí smernicu, ktorú potom iní úradníci rovnako ľahko a bezmyšlienkovito schvália – a byrokratický nezmysel je na svete.

Podobných prípadov je nespočet, kam sa len pozriete. No ale čo by ste chceli v krajine a v únii, kde sú pri moci ľudia, ktorí povýšili absurditu priam na hlavný princíp svojej politiky?

Že to tak nie je? Tak sa pozrime na najnovšie správy z Bruselu. Do Poľnohospodárskeho výboru Európskeho parlamentu bol na prerokovanie predložený návrh nariadenia o obaloch a odpadoch z obalov. Európska komisia sa v ňom pokúša presadiť, aby všetky obaly používané v EÚ boli opätovne použiteľné a zároveň stopercentne recyklovateľné.

Čo by to znamenalo v praxi? Koniec používania papierových obalov, keďže z hygienických dôvodov je ich opätovné použitie vylúčené a legislatívou EÚ zakázané. Inými slovami, potraviny v EÚ by po novom mali byť balené výlučne do iných ako papierových obalov – čiže do skla, plastom ošetreného plechu a – samozrejme, plastu, ktorý z prevažnej časti pochádza z ropy a v princípe nie je pre zdravie príliš priaznivý.

Pre novinárov je toto ťažká doba: je ťažké o takýchto veciach písať tak, aby to ešte niekoho zaujímalo, lebo veď kto sa tisícprvý krát ešte pozastaví pri nejakom úradníckom šialenstve, keď predtým ich už musel tisíc prežuť? Ale aby sme boli spravodliví, nie vždy ide len o čisto úradnícke zatmenie zdravého rozumu – v mnohých prípadoch to našťastie má aj úplne štandardné, bežné korupčné pozadie.

Konkrétne tento návrh Európskej komisie, ktorý by znamenal totálny ústup od papierových obalov na úkor rozšírenia plastových obalov, napríklad prichádza zvláštnou „náhodou“ práve v čase, keď EÚ schválila osobitnú daň na nerecyklovaný plastový odpad. Výrobcovia plastov budú platiť 800 eur z každej tony vyrobených plastových obalov do pokladne EÚ v Bruseli. V roku 2023 by mala Slovenská republika takto zaplatiť do rozpočtu EÚ viac ako 30 miliónov eur. A teda, čím viac plastov namiesto papierových krabíc, tým viac peňazí v centrálnej bruselskej kasičke na ďalšie korumpovanie vybraných subjektov dotáciami či na nevratné pôžičky Ukrajine. A to už zmysel dáva, no nie?