Funkcia štátneho tajomníka ministerstva zahraničia, to by mala byť jedna z veľmi dôležitých štátnych pozícií. Minister zahraničia je samozrejme dôležitý tiež, lenže to je politická funkcia – nie je nevyhnutné, aby ministrom bol kariérny diplomat, a často to tak aj býva. Na to, aby ministerstvo malo skutočnú odbornú hlavu, najlepšieho dostupného odborníka na pekelne citlivú a komplikovanú oblasť zahraničnej politiky, tam má byť ministrov kľúčový človek – štátny tajomník.

Býva to akási šedá eminencia schopná improvizovať a v prípade potreby okamžite riešiť tie najneočakávanejšie zahraničnopolitické rébusy a problémy, aké život nevyhnutne prináša. Do funkcie štátneho tajomníka preto bývajú nominovaní najskúsenejší a najschopnejší diplomati.

Zvlášť dôležitá je potom táto funkcia v prípade krajiny, ktorej štátnosť je iba čerstvá, kde medzinárodné vzťahy sú v mnohých ohľadoch neisté, nepodporené dlhoročnými osobnými väzbami, tradíciami a kontaktmi. Tu je obzvlášť dôležité, aby za ministrom stál zdatný vyjednávač, diplomat, ostrieľaná medzinárodná osobnosť s vybudovanou širokou sieťou osobných kontaktov. Prototypom takéhoto štátneho tajomníka bol v minulosti napríklad Jozef Šesták, človek, ktorý slúžil pod tromi ministrami, a ktorý bol dlhodobo skutočnou hlavou ministerstva, pričom na jeho pleciach ležala veľká časť ťarchy vyjednávaní o delení federácie, o vstupe Slovenska do medzinárodných štruktúr, o spore Gabčíkovo-Nagymaros atď.

Interview alebo zápočet z brusel- a nato-hujerizmu?

Časy sa zmenili. Dnes je štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí (MZVaEZ) 27-ročný doktorant medzinárodných vzťahov Andrej Stančík. Nič proti jeho veku, každý musí byť raz aj mladý; lenže čo on vie o medzinárodných vzťahoch a slovenskej zahraničnej politike okrem toho, čo ho naučili počas štúdia na brnenskej Masarykovej univerzite?

Svoje kvality v pozícii človeka, ktorý by mal byť vizionárom a tvorcom autentickej zahraničnej politiky Slovenskej republiky (oficiálne stále ešte zvrchovaného samostatného štátu, na to nezabúdajme!) zameranej na garantovanie bezpečného a stabilného prostredia pre život občanov Slovenska v neistom a búrlivom prostredí medzinárodnej politiky, nám teraz Stančík predviedol v rozhovore pre agentúru TASR.

Podľa Stančíka sa postavenie a obraz Slovenska v rámci EÚ vďaka vláde Eduarda Hegera (OĽaNO) zásadne zlepšili: „Slovensko má v zahraničí zásadne lepší imidž, ako kedy malo. Sme jasným a spoľahlivým partnerom.“ Podľa neho „dynamiku roka 2022 ovplyvnila ruská agresia na Ukrajine, ktorá úzko súvisí s infláciou a vysokými cenami energií.“ A ešte uviedol, že Slovensko sa podľa neho v tejto súvislosti zachovalo najlepšie, ako mohlo. „Od začiatku vojny sme sa jednoznačne postavili na stranu obete – Ukrajiny – a pomáhali sme nielen humanitárne, ale aj vojensky.“

Kľúčovým faktorom minulého roka sa podľa Stančíka stala jednota Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Spoluprácu Vyšehradskej štvorky (V4) je podľa neho potrebné obmedziť na konkrétne témy, z ktorých možno benefitovať. „Naša spolupráca je pre nás podstatná tam, kde máme rovnaké názory. Naopak, v otázkach vojny na Ukrajine či európskej integrácie vidíme vzďaľovanie sa a postupnú izoláciu Maďarska,“ povedal Stančík.

Trestuhodná bola podľa Stančíka aj slovenská viac ako 90-percentná závislosť od ruského plynu, zatiaľ čo iné krajiny svoje zdroje diverzifikovali. „Do budúcna sme sa z týchto chýb poučili. Za pol roka sa podarilo zásadne znížiť našu závislosť od nestabilných dodávok ruského plynu,“ uviedol.

K uvedeným Stančíkovým vyjadreniam by však bolo dobré pre úplnosť čosi dopovedať.

Na čo Stančík zabudol

Tak najprv k tomu, ako Stančík jasal nad tým, ako sa zlepšil imidž Slovenska v zahraničí: nuž, je otázka, čo sa zlepšilo a v čích očiach. Ak sa mal zlepšiť obraz Slovenska ako absolútne devótnej, lokajskej krajiny bez akejkoľvek vlastnej vôle, záujmov a suverénnej zahraničnej politiky, tak áno: v tomto smere sa náš imidž skutočne vylepšil. Už nás nepovažujú ani za medzinárodného trpaslíka, už sme úplne neviditeľní pritakávači, na čele s dvomi absolútnymi nulami.

Stančík sa tiež tešil z toho, ako vzorne sme sa zachovali, keď všetko, čo sme mohli, sme dali do vojny na Ukrajine. Lenže úlohou MZVaEZ nie je podporovať cudzie vojny, ale sledovať záujem občanov SR – a v tomto smere Slovensko robilo to najhoršie čo mohlo. Popretŕhalo dlhodobé väzby na spoľahlivých dodávateľov energií a vyhranilo sa ako extrémne protiruská a vojnychtivá krajina. Výsledky tejto politiky uvidíme v budúcich rokoch a pocítime ich aj v našich peňaženkách.

Stančík tiež naznačil, že za infláciu a vysoké ceny energií môže Rusko. Toto treba upresniť: za infláciu a vysoké ceny energií môžu naši koaliční a bruselskí politici, ktorí nás od lacných ruských energií odstrihli a zapojili nás do vojny, do ktorej nás nič nie je, pretože to je vojna medzi USA a Ruskom. A áno, trochu do nej majú čo hovoriť aj naši nešťastní ukrajinskí bratia, ak im to Washington dovolí.

Stančík sa tiež pohoršuje nad tým, že Slovensko predtým viac ako 90 percent plynu odoberalo z Ruska, ale teší sa, že za pol roka sme túto závislosť zásadne znížili. Že to pre občanov znamená zbytočnú stratu niekoľkých stoviek eur ročne, to nevadí – naopak, pre Stančíka to je úspech, lebo sme sa tak zbavili „závislosti od nestabilných dodávok ruského plynu“. Nuž, tie dodávky boli až tak veľmi nestabilné, že nám iba 56 rokov spoľahlivo dodávali plyn bez problémov a vážnejších porúch. Zato teraz budeme mať super stabilné dodávky – nevieme síce ešte presne odkiaľ, kade, v akej kvalite, v akom množstve a za aké sumy, ale nepochybne budú konečne stabilné. Opäť jedno zo Stančíkových navýsosť korektných a diplomaticky prezieravých tvrdení.

Vzťahy so susedmi? Nepodstatné

Spoluprácu Vyšehradskej štvorky (V4) je podľa Stančíka potrebné obmedziť iba na konkrétne témy, z ktorých možno benefitovať. Ak si takéto vyhlásenie preložíme do diplomatického jazyka, kde je medzi riadkami často povedané viac ako slovami, vidíme, že Stančík v podstate popiera význam jedného z mála možných efektívnych zahraničnopolitických nástrojov, ktorý Slovensko má. Spolupráca a spoločný postup so susedmi, ktorí sú na tom podobne ako my, je jednou z mála pák, ktorými by sme v EÚ mohli nejako presadzovať našu vôľu a naše záujmy proti presile hlasov západných veľmocí, ale pán Stančík s jeho zahraničnopolitickým rozhľadom a skúsenosťami nad tým len mávne rukou.

Stančík si tiež povinne kopol do Maďarska, zato, že nedrží jednotnú líniu. On si zrejme nikdy nepoložil otázku, že kto vlastne povedal, že línia v Európe musí byť jednotná, a to je tá bruselsko-washingtonská protiruská. A že zahraničná politika každého štátu má byť predovšetkým o presadzovaní záujmov vlastného štátu a národa? To Stančíka asi v škole zabudli naučiť.

S Bruselom a Washingtonom na večné časy a nikdy inak

Andrej Stančík je doktorant, a tak si zo školy ešte dobre pamätá to úplne najpodstatnejšie, čo tam teraz učia: že kľúčom k úspechu, funkciám a peniazom je pevný atlantický postoj. Preto jeho vyjadrenie pre TASR je ako opísané zo skrípt vedeckého bruselizmu-natohujerizmu.

Zhrňme si podstatu slovenskej zahraničnej politiky v Stančíkovom podaní: najhlavnejším, priam životným záujmom Slovenska je čím viac sa zapojiť do vojny medzi dedičmi bývalého Sovietskeho zväzu a USA. Jedinou ambíciou slovenskej zahraničnej politiky je do bodky plniť všetko, čo príde z Bruselu a Washingtonu – to je presne tým, čo od nej slovenský občan očakáva. Naše národno-štátne záujmy? Tie sú jasne dané: to je to, čo si želá Washington a Brusel. Kritérium úspechu? Predsa to, či nás v zahraničí pochvália – o to vlastne v zahraničnej politike Slovenskej republiky ide, o pochvalu zo zahraničia.

Čo tam po nejakých stabilných dlhodobých vzťahoch, o budovaní partnerstiev a vzťahov na všetky svetové strany, o uchovaní spoľahlivých dodávateľských kanálov, o nezávislom pohľade na zahraničnopolitické dianie, o vlastných slovenských záujmoch, o strategických vyjednávaniach podľa princípu niečo za niečo… to všetko sú nepodstatné veci. Podstatné je, akú známku nám za naše správanie dajú v Bruseli a Washingtone.

No ale čo iné by sme mohli čakať, ak je v pozícii štátneho tajomníka MZVaEZ junior OĽaNO? Je evidentné, že v Matovičovej politickej eseročke jednoducho nikoho vhodnejšieho nenašli, ich personálna bieda je do očí bijúca.

Ale na druhej strane: to totálne riťolezectvo, ktoré na MZVaEZ táto politická garnitúra predvádza, to ani nie je možné považovať za zahraničnú politiku, to je iba poslušné plnenie príkazov. Lenže keď nemáme zahraničnú politiku, tak načo by nám na MZVaEZ boli nejakí odborníci, fundovaní diplomati, vyjednávači? Na tú prácu, ktorú tam robia, nám tam úplne postačuje aj zahraničnopolitický elév made in OĽaNO. Takže vlastne je všetko v poriadku, Andrej Stančík je tam človekom na správnom mieste. Sláva Ukrajine!

Ivan Lehotský