Po nadšenej Matovičovej prezentácii dohody štátu s bankami o zrušení bankového odvodu sa objavilo dosť komentárov na túto tému. Žiaľ, máloktoré sa dokázali ponoriť pod povrch propagandistickej demagógie, s ktorou autori dohodu predali verejnosti. A pritom tam je vyše hlavy toho, čo by sa patrilo otvorene skritizovať, prípadne rovno škandalizovať, pretože silne nekorektného zavádzania až vysloveného klamania sa v tomto prípade objavilo naozaj neúrekom!

Aká je reálna podstata toho, čo sa vlastne stalo? Ako hovorí klasik, sleduj tok peňazí a dopátraš sa k pravde. Doteraz sa časť financií, ktoré by inak odtiekli do peňaženiek majiteľov bánk (zväčša do zahraničia), dostávala prostredníctvom bankového odvodu do štátneho rozpočtu. Odteraz to tak nebude: majitelia bánk budú každý rok o 300 miliónov eur bohatšie a štátna kasa o 300 miliónov chudobnejšia.

Túto holú skutočnosť financmajster ničím nezmení: márne sa snaží vytvárať fondy a sľubovať kompenzáciu vypadnutej časti príjmu. Nech by s rozpočtom akokoľvek čaroval, nech by v ňom založil akékoľvek nové rezervy s peknými názvami a čokoľvek nasľuboval, že odtiaľ ľudia dostanú, nech by si vzal akékoľvek pôžičky, aby ľudí obalamutil, stále bude platiť, že všetko to isté by mohol urobiť, aj keby bankový odvod zostal v platnosti a v kasičke by bolo o 300 miliónov viac.

A preto tu je celý regiment falošných argumentov, ktorými sa snaží vláda a banky tento fakt zahmliť a spochybniť. V prvom rade je tu pokus manipulovať verejnosť rétorikou naznačujúcou, že bankový odvod vlastne boli iba peniaze, ktoré si banky niekde uložili takmer ako určitú formu sporenia, a v podstate im patria. Lenže tak to nie je a nebolo: už zo samotnej definície slova „odvod“ vyplýva, že to nie je žiadna pôžička, investícia či sporenie – pod odvodom sa rozumie normálna nenávratná platba, je to všeobecný názov pre dane a iné poplatky a príspevky.

Odvody, ktoré banky zaplatili, to už boli štátne peniaze, napriek tomu, že štát zároveň garantoval bankám záchranu vo výške naakumulovaných odvodov. Že na oprávnenosť a adekvátnosť bankového odvodu majú bankári iný názor ako mnohí národohospodári a veľká časť obyvateľstva, to je ich vec: ale faktom je, že museli tie odvody platiť. Je to podobné ako s odvodmi, ktoré každý z nás platí, aby raz dostával dôchodok: sotva by sme ich mohli teraz pýtať a považovať za svoje. Dnes patria štátu, štát s nimi pracuje, pričom dôchodok človeku garantuje. Mimochodom, odteraz štát nebude mať fond na záchranu bánk, a teda ju možno ani garantovať nebude…

Bankový odvod vraj destabilizoval finančný trh, povedal minister Heger. Ako presne ho destabilizoval? Že rekordné zisky bánk neboli ešte rekordnejšie? Vraj kvôli nemu sa mali dostať do straty niektoré banky, uviedol výkonný riaditeľ spoločnosti Finančný kompas Maroš Ovčarik. Nuž, možno by bolo zaujímavé sa pozrieť na to, ako to je v iných odvetviach, či aj tam sú všetky firmy v pluse. A či by sa náhodou nemohli aj niektoré banky občas trochu uskromniť – napríklad na rôznych mechanizmoch optimalizácie daní a podobne. Alebo na platoch, ktoré sú v porovnaní s inými odvetviami viac než slušné…

Premiér o tých peniazoch hovoril, že sú to mŕtve peniaze. Ale veď minister financií nemá bankovky v kase poznačené, táto je na to a táto zase na to! Je len na ňom, ako pracuje s financiami, ktoré má…

Neuveriteľnou demagógiou je rétorika o tom, že tá miliarda nasporená za osem rokov platenia bankového odvodu, že to budú peniaze pre školy, nemocnice, nájomné byty, ale aj lacné úvery pre ľudí aj firmy. Čože? Prehajdákajú peniaze, ktoré sa vo fonde na záchranu bánk za tie roky nazbierali a ešte sa tým budú aj chváliť, že to je pre ľudí kompenzácia za ten zrušený odvod? Toto chce naozaj silný žalúdok. Keby snáď nebolo niekomu jasné, o čo tu ide, povedzme si to po lopate: na školy, nemocnice, nájomné byty a úvery pre ľudí môže vláda rovnako dobre použiť ľubovoľnú inú miliardu z tých, ktoré má aktuálne napožičiavané „v špajzi“ (ako to oni zvyknú hovoriť).

Nielen vládni predstavitelia však tentoraz excelovali: pozornosť si zasluhuje aj hrubozrnná a bezočivá demagógia bánk. Tak napríklad, podľa generálneho riaditeľa ČSOB Daniela Kollára je súčasťou dohody aj to, aby banky presvedčili svojich, vo väčšine prípadov zahraničných akcionárov, aby počas obdobia štyroch rokov ponechali na Slovensku významnú časť svojho zisku, a to vo forme zvýšenia kapitálu pre posilnenie schopnosti úverovania ekonomiky.

Tak si to rozmeňme na drobné: po prvé, akú hodnotu má Matovičova dohoda, podľa ktorej majú podriadení zahraničných pobočiek presviedčať svojich šéfov a majiteľov, aby nechávali na Slovensku väčšiu časť zisku? S akým úspechom by ste vy svojich nadriadených presviedčali, aby robili niečo, čo nie je v súlade s ich obchodným záujmom, ak to nie je nijako špecifikované ani záväzne stanovené? Čo presne v tomto bode kto garantuje, čo je toto za dohoda, akú má váhu?

Po druhé, povedzme si opäť celkom otvorene: zahraniční majitelia bánk pôsobiacich na Slovensku nie sú hlúpi a sú finančne veľmi pragmatickí – nenadarmo podnikajú vo finančníctve. Aj doteraz tu nechávali presne toľko peňazí, koľko potrebovali na robenie biznisu. Ani menej, ani viac. Argument, že teraz ich ich slovenskí podriadení uprosia, aby tu pre radosť premiéra Matoviča nechávali viac, je nielen falošný, ale aj hlúpy.

S tým súvisí aj ďalšia vec. „Transformovanie bankového odvodu nám umožní podporiť rast slovenskej ekonomiky poskytnutím väčšieho množstva úverov,“ povedal prezident Slovenskej bankovej asociácie a prezident VÚB banky Alexander Resch. Chcel tým azda povedať, že doteraz mali banky málo peňazí k dispozícii na to, aby poskytovali na Slovensku úvery? Ale ak to tak bolo, prečo potom každoročne odvádzali do zahraničia enormné zisky, stovky miliónov v dividendách a nenechali si ich tu na poskytovanie úverov?

Niektorí bankári tiež spomenuli, že vraj im klesali zisky kvôli súčasným nízkym úrokom hypoték a použili to ako argument, prečo neznížia po zrušení bankového odvodu bankové poplatky, ktoré údajne v minulosti zvyšovali práve kvôli nemu. Neuveriteľné: zdá sa, ako keby týmto ľuďom pojmy ako trh, ponuka, dopyt vôbec nič nehovorili. Oni sa nehanbia použiť takúto bezočivú výhovorku tridsať rokov potom, ako tu máme trh s jeho neviditeľnou rukou, ktorá zlikvidovala slovenské banky a na trhu nechala iba zahraničné subjekty?

Účastníci slávnej dohody štátu s bankami si na záver štrngli pohármi s čistou vodou. Premiér to takto chcel, pretože vraj to tú dohodu symbolizuje. Nuž, áno, skutočne sa tam dá vidieť silná symbolika: zástupcovia štátu naozaj nemali dôvod otvárať ozajstné víno na prípitok, pretože tam naozaj nebola žiadna hodnotná podstata, iba samá voda… Tá dohoda totiž je v lepšom prípade pomenovateľná ako zlyhanie kryté silne demagogickou propagandou, v horšom prípade potom ako obyčajný podvod na občanoch.

Čo povedať na záver? Azda vysloviť pochvalu niektorým diskutujúcim, ktorí už pod inými článkami k tejto téme vyjadrili svoje názory a veľmi správne rozpoznali, že vláda v tomto prípade voči obyvateľstvu použila osvedčenú metódu „Moribundus“. Vskutku, máločo tak dokonale vystihuje podstatu tejto dohody, etiku jej účastníkov a logiku jej propagandistov ako toto video:

Ivan Lehotský