Náhorný Karabach je pôvodne arménske územie, ktoré však bolo v časoch Sovietskeho zväzu administratívne pričlenené k Azerbajdžanskej zväzovej republike. Obyvateľmi sú z 95 percent etnickí Arméni, preto po rozpade ZSSR Karabach vyhlásil nezávislosť. Azerbajdžan sa však stále usiluje ho anektovať, čo sa mu do určitej miery po víťaznej vojne v roku 2020 podarilo.

Situácia v Náhornom Karabachu sa začala zhoršovať potom, ako azerbajdžanskí vojaci ešte v decembri zablokovali cestu cez Lačinský priesmyk, kadiaľ vedie jediná cesta z Arménska do tohto regiónu, po ktorej sa tam dovážalo všetko potrebné pre život. Porušili tak azerbajdžansko-arménsku dohodu z roku 2020, ktorá okrem iného hovorí, že táto cesta bude voľne priechodná a nad jej priechodnosťou dozerajú ruskí mierotvorcovia. Azerbajdžan tvrdí, že cestu uzavrel z dôvodu pašeráckych aktivít, Arménsko to odmieta. Cesta je uzavretá dokonca aj pre arménsky Červený kríž.

Situácia v Náhornom Karabachu je už z humanitárneho hľadiska neúnosná, ak sa nebude urgentne riešiť, hrozí tam hladomor a v podstate pokračovanie genocídy Arménov zo strany ich susedov, ktorá tam má takú bolestnú, stáročnú históriu. Preto aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu vo februári 2023 rozhodol, že Azerbajdžan musí cez túto cestu zaistiť voľný priechod, to sa však stále nestalo.

Slovenskí politici Ján Čarnogurský, František Mikloško a Pavol Hrušovský spolu s arménskym patriotom žijúcim a podnikajúcim na Slovensku Ašotom Grigorianom preto napísali otvorený list, v ktorom vyzývajú dočasného premiéra Ľudovíta Ódora, aby slovenská vláda neostala v tejto veci nečinná, ale aby využila všetky dostupné prostriedky na to, aby sa vytvoril medzinárodný tlak na obnovenie platnosti dohody z roku 2020.