Značná časť verejnosti si myslí, že tzv. štandardní demokratickí politici sú dnes viacmenej marketingovými panákmi v hre na legalizovanie globálneho panstva nadnárodnej plutokracie. A že zvlášť to platí pre produkty dosadzované mašinériou na výrobu súhlasu do funkcií najvyšších štátnych predstaviteľov.

Už pekných pár rokov pozorujeme, že spolu s postupujúcou anestézou spoločenského vedomia a progresívnym ústupom zdravého rozumu z verejného života sa čoraz častejšie vo funkciách prezidentov, premiérov či iných hláv štátov objavujú namiesto osobností iba dokonale upravení, ale o to mentálne prázdnejší manekýni a manekýnky. Ich úlohou je v podstate len dobre vyzerať, hrať svoju ceremoniálnu rolu a mlátiť kvázi humanistickú a demokratickú prázdnu slovnú slamu.

Do dokonalosti však tento model bol dovedený na Slovensku a v Čechách. Podarilo sa to tímu so stratégom Michalom Repom a odborníkom na komunikáciu Martinom Burgrom, keď najprv urobili na Slovensku prezidentku z mdlej, celkom neznámej osoby, a o pár rokov neskôr to isté dokázali s podobne nevýrazným, zato fešáckym NATO-jastrabom v susednej Českej republike. Vznikol tak prezidentský pár, ktorý nemá páru medzi prezidentskými pármi široko-ďaleko. Básnik by povedal, že od Venuše až po Mars, ale my sa domnievame, že možno ešte aj oveľa ďalej.

Oboch týchto prezidentov spája viac než len reprezentatívny vzhľad a spoločný marketingový tím: predovšetkým je to totálna oddanosť euroatlantickému pánovi. Pavlova tohtotýždňová návšteva Bratislavy, jeho prvá oficiálna zahraničná cesta je toho rukolapným potvrdením.

Už keď ho jeho slovenská prezidentská partnerka prekvapila počas volebnej noci a vtedy vyhlásil, že pôjdu spoločne navštíviť kamoša Zelenského, bolo jasné, že ich spriaznenosť je priam konšpiračná. Až tak veľmi, že ich to kompromituje. Je totiž až do očí bijúce, že oni reprezentujú niekoho celkom iného než obyvateľstvo svojich krajín.

Čo prezradila Zuzana Čaputová?

Odbočme na chvíľku od prezidentskej návštevy. Euroatlantická noblesa tohto prezidentského páru bola natoľko oslnivá, že si málokto všímal, čo vlastne Zuzana Čaputová pri príležitosti návštevy Petra Pavla povedala. A to pritom bolo celkom zaujímavé. Tak napríklad sľúbila, že už čoskoro oznámi, či bude kandidovať v najbližších prezidentských voľbách, ktoré sa majú konať v marci 2024. Z toho je pomerne jasné, že kandidovať bude a iba to nechce ešte prezradiť, mieni z toho urobiť samostatnú marketingovú udalosť.

„Áno, tých päť rokov, ktoré o rok dovŕšim, sú zároveň silnou skúsenosťou, ktorá sa nie ľahko zahadzuje. Všetky tieto aspekty treba veľmi citlivo vážiť a zvážiť, najmä to, do akej miery by som v mojom prípade mohla byť užitočná pre túto krajinu v danom čase,“ povedala a len málokto pochybuje, že hneď potom, ako to citlivo zváži, sa rozhodne kandidovať.

A treba povedať, že zatiaľ je jasnou favoritkou. Objektívne, pre opozíciu nebude jednoduché nájsť protikandidáta, ktorý by ju mohol poraziť. My si myslíme, že zo známych politikov jediný, kto by mohol mať reálnu šancu, je Peter Pellegrini, ten však zatiaľ kandidatúru neavizoval.

Pozornosť si zasluhuje aj spôsob, akým sa Čaputová postavila k Pavlom avizovanej spoločnej ceste za ukrajinským kamošom v zelenom tričku. Povedala: „Veľmi rada sa cesty zúčastním.“ Asi netreba viac vysvetľovať, kto bude tejto vojenskej výprave veliť a akú rolu tam bude hrať Čaputová.

Celkom nenápadné perly

Aj ďalšia vec z Čaputovej vyjadrení stojí za zmienku. Pani prezidentka by si želala posilniť svoje právomoci. Chcela by mať možnosť brzdiť príliš časté pokusy poslancov o zmenu ústavy. „Možnou úvahou je, že by prezident fungoval ako istá poistka pri podpisovaní novely ústavy. Teraz je to tak, že novelu ústavy nepodpisujem. Ústavné zákony tak nemôže prezident ani vetovať. Vyžadovalo by si to zváženie všetkých pre a proti, ale viem si predstaviť posilnenie právomocí napríklad v tomto bode.“

Pani prezidentka, ktorá si v životopise píše, že má právne vzdelanie, teda prichádza so skvelou myšlienkou: odobrať Národnej rade tú najvážnejšiu právomoc, ktorú zákonodarná moc v štáte má, suverénne meniť ústavu. Akosi je ticho a nikto to nekomentuje: možno preto, že si každý uvedomuje hĺbku a hodnotu tohto vyjadrenia pani prezidentky.

A napokon je tu aj pozoruhodné vysvetlenie, prečo zatiaľ nemenovala úradnícku vládu. „Som pripravená tento krok urobiť, keď nastanú okolnosti. Hovorím o nich verejne od začiatku a stále rovnako – ak by nastali zásadné zlyhania vlády Eduarda Hegera,“ uviedla.

„Ak by nastali zásadné zlyhania…“ Tu sa človeku nevdojak vybaví záverečná scénka z filmu Černí baroni, kde sa lampasák pýta vojaka: „A terazky mi povedzte, Kefalín, čo si vy predstavujete pod takým slovom absurdný.“ A terazky nám povedzte, pani prezidentka, čo si predstavujete pod pojmom „zásadné zlyhanie“. Ak celá existencia hegeromatovičovej junty od roku 2020 nie je jedným kolosálnym učebnicovým „zásadným zlyhaním“, tak potom čo by ním ešte mohlo byť?

Povinná jazda

Vráťme sa však k návšteve českého prezidenta na Slovensku. Prezident s prezidentkou hovorili o otázke Vyšehradskej štvorky a zhodli sa na tom, že už vlastne nefunguje a môže ostať len ako marginálne, nepodstatné fórum. Teda hlavná myšlienka, že by V4 mohla byť nástrojom na presadzovanie spoločných záujmov týchto krajín, u Pavla a Čaputovej podporu nenašla.

Najväčšiu radosť z toho mal manipulátor Denníka N Martin M. Šimečka: „Pani prezidentka povedala, že Západ už nevníma V4 ako jeden politický subjekt. To je dôležité posolstvo, takto to ešte veľmi často nezaznieva,“ tešil sa Šimečka. Je to logické – kto považuje za jediný správny názor a záujem ten centrálny euroatlantický, pochopiteľne bude považovať akýkoľvek iný názor a záujem za nepriateľský a škodlivý. Pre Washington a Brusel bolo spojenectvo V4 jasným aktom odboja, a tak sa všetci títo ľudia tešia, že aspoň nateraz je s tým koniec.

Samozrejme, obaja prezidenti/prezidentky si pritom nezabudli kopnúť do Orbána, upozorniť na hrozbu prorusky zmýšľajúcich ľudí ohrozujúcich demokraciu, a na potrebu pritvrdiť demokraciu v boji proti dezinformáciám.

Atmosféra všeobjímajúcej euroatlantickej lásky

Že toho sacharínu bolo až priveľa, to si všimol dokonca aj skalný slniečkar, sociológ Michal Vašečka: „Bola tu až adorujúca atmosféra, to sa nedá nevidieť,“ uviedol.

Vrcholom však bol nápad, s ktorým prišiel Pavel. Navrhol, aby spolu s Čaputovou dali nadštandardnú spoluprácu so Slovenskom najavo pomocou spoločných zahraničných ciest. „Aby sme sa správali nielen úsporne, ale aby sme tým dali najavo, že naše krajiny spolupracujú naozaj nadštandardne,“ uviedol Pavel. Zatiaľ by nešlo o konkrétne cesty a termíny, len o dohodu o tom, že by sa na akcie chodili obaja títo prezidentskí maskoti globalizmu spoločne.

Čo na toto poviete? Je to napokon celkom pochopiteľné: načo by chodili každý osve, míňali drahé letecké palivo, keď môžu ísť spolu, no nie? Veď názory majú rovnaké, washingtonské, aj záujem iba ten jeden, tak prečo nie? Ďalší krok potom môže byť ten, že už bude chodiť len jeden z nich aj v mene toho druhého. Ďalšia úspora.

A nabudúce môžu aj parlamenty a vlády zasadať spolu. Ušetrí sa aj za kúrenie. Alebo to rovno môžu všetko riešiť vo Washingtone, mohol by dodať nejaký úplne pomýlený skeptik. Možno by ešte šomral čosi o tom, že potkany čechoslovakizmu zacítili príležitosť, tak začínajú vyliezať z dier. No ale my občania poučení televíziou a odborníkmi-politológmi sa na to dívame úplne inak.

Napríklad tak, ako to napísala politologička Soňa Szomolányiová: „Bolo vzácne, že hlavy štátu Česka a Slovenska dokážu v takejto zhode debatovať a artikulovať stanoviská, ktoré sú v zhode s princípmi Európskej únie a liberálnej demokracie.“ Takto je to oveľa krajšie, no nie?