Drahí bratia a sestry, 

aj keď Vianoce sú sviatkami srdca, predsa v pravom slova zmysle sú sviatkami našej viery, ktorej centrom je článok kréda: „Ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny“. „Matka, ktorá Ježiša porodila a drží v náručí, nesie síce dieťa, ktoré vytvorilo jej telo, ale nesie aj svojho Boha, v ktorého verí, ktorý jej vieru dal a ju utváral. Vie, že bude musieť v budúcnosti žiť pre vieru… V počatí nebolo nič zjavné, len číra viera. Teraz drží v náručí chlapca. To je už obrovské rozvinutie malého horčičného semienka viery“ (mystička 20. stor. Adrienne von Speyr).

Tajomstvo Vianoc, ktoré nám predkladá pred náš duchovný zrak pravdu: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14), alebo vyjadrenú samým Ježišom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16), nás zaväzuje k aktu viery a zároveň k jej rozvinutiu na úrovni poznania, aj kresťanského života. 

Keď Boh poslal svojho Syna na svet, aby nás zmieril so sebou, posiela ho tiež preto aby nám ukázal ako máme žiť plnohodnotne. Nepredstavil nám len jeden z mnohých spôsobov života, ale ten jediný pravý spôsob života. Výrazným príkladom takto rozvinutého života viery je aj prvý mučeník Cirkvi – sv. Štefan, ktorého sviatok dnes slávime. V ňom sa zrkadlí to, čo

Panna Mária vedela už v Betlehemskej jaskyni, že „jej viera sa musí podieľať na temnosti viery Syna a na kríži, keď Syn prevezme tajomstvo svojej Matky a v úplnej opustenosti porodí nový svet vykúpenia“. Jeho umučenie je podieľanie sa spolu s Božou Matkou na „duchovných pôrodných bolestiach svojho Syna, čím preberajú svoju spoluvýkupnú rolu“ (Adrianne von Speyer).

Prvomučeník a diakon sv. Štefan „žije v Bohu a z Boha, teda v láske, z lásky a láskou“ (Pavol Strauss). To sa prejavuje v prijatí nenápadnej služby diakona, jeho starostlivosťou o núdznych, presvedčivou argumentáciou pred mocnými sveta, k čomu bol vedený Duchom Svätým. Svetlo jeho príkladu chce osvietiť aj naše životy.

Musíme priznať, že mnohých z nás, zmorených takpovediac každodenným hrdlačením a zdeptaných neprestajným naháňaním, trápi pocit, že náš život plynie prirýchlo a každým dňom o niečo prichádzame, preto sa zo života vytráca radosť. Už sa ani neusilujeme o rozlet, často sa snažíme len prežiť. Táto civilizačná únava prispieva k tomu, že rastúci počet ľudí cíti beznádej. V snahe niečo so svojím životom urobiť sa obraciame na umelú realitu vytváranú médiami, a preto sme podráždení, unavení a presýtení informáciami, ktorých obsahom sú len negatívne spoločenské, politické, ekonomické, či ekologické javy. V tomto neutešenom stave sveta strácame záujem o Boha a najmä ponuku plodného života, ktoré nám predstavuje prostredníctvom jeho Cirkvi.

Sv. Štefan uprostred kameňovania však neupadá do krízy. Jeho rozhodnutie veriť, dúfať a milovať, otvára nad drastickou scénou kameňovania nebo. Vďaka jeho rozhodnutiu milovať do krajnosti, z otvoreného neba prší dážď milostí, ktorého prvým plodom je obrátenie Šavla a jeho plodná misia medzi pohanmi. Táto forma kresťanského života je – ako sa hovorí – „to pravé orechové“, po čom túžia aj naši súčasníci a to, čo očakávajú od nás kresťanov katolíkov: 

Chcú zažiť niekoho, kto žije ozajstný život, koho slová sú spečatené skutkami. Svetlo, ktoré vychádza z Betlehemskej jaskyne, je svetlo kenózy, poníženia a dobrovoľného zostúpenia do chladu hriechu, spásneho utrpenia, ktoré mystika kontempluje už v novonarodenom Betlehemskom dieťati. Svetlo, ktorým majú svietiť kresťania tomuto svetu je takisto svetlo obetovaného utrpenia, hoci i nezaslúženého. To je najvyšší výraz viery, pretože – ako hovoria veľké postavy našich dejín – ide o utrpenie nevinného. Avšak len ono privádza ľudí všetkých čias ku konverzii, ku Kristovi a do sviatostného spoločenstva Cirkvi. Alebo si myslíme, že Bohu bol blízky len starovek, či stredovek? Či staré zlaté časy?

Nie! Aj modernita a postmodernita sú kairos – časom milosti a sú výzvou, aby sme žili kresťanstvo, ktoré jestvovalo v okamihu výstupu Krista na kríž a začalo tým, keď Božie dieťa bolo uložené do jasieľ. Pokiaľ ľudia dnes už neprichádzajú na bohoslužby, alebo sa nehlásia ku kresťanským hodnotám, nie je to len ich chyba. Mnohí – vrátane intelektuálnej elity, od ktorej právom očakávame presvedčivú obhajobu Cirkvi – žijeme svoje kresťanstvo bez nadšenia a žiaľ aj bez adekvátneho poznania vieroučného obsahu našej viery. Žiaci a študenti majú v niektorých prípadoch viac vedomostí o východných náboženstvách, filozofických smeroch, než o svojej náboženskej tradícii a hodnotách v našom národe a v Európe. Aj vedomosti nás praktizujúcich kresťanov o náboženských hodnotách často ostávajú, žiaľ, na úrovni „birmovkových“ vedomostí.

Viera si však žiada dôveryplné spoľahnutie sa na Boha zjavenia, ale zároveň i príklon rozumu a vôle k zjavenej pravde odovzdávanej Cirkvou. Dôvera bez poznania, ale aj poznanie bez dôvery nie sú celistvou a teda zrelou vierou. Obe dimenzie viery sú nevyhnutné, ak máme byť ako veriaci akceptovaní spoločnosťou, v ktorej žijeme, ale aj vnímaní ako „svetlo a soľ tohto sveta“ (porov. Mt 5, 13-14), ktoré ho zreteľne a kvalitatívne obohacujú. Áno , viera je predovšetkým Boží dar. Tak ako vzduch, ale musíme ho dýchať; tak ako chlieb, ale musíme ho jesť; ako voda, ale musíme ju piť.

Preto skúsme obnoviť v našom kresťanskom živote hodnoty, ktoré sa osvedčili: slávme nedeľu a sviatky so všetkým, čo k nim patrí; vráťme nedeli jej posvätný charakter vyjadrený aktívnou účasťou na bohoslužbách; aj spoločným nedeľným stolom, spoločnou modlitbou, kultivovanou konverzáciou, aktívne tráveným voľným časom, kedy programovo/cielene odložíme mobily, tablety, hry, diaľkové ovládače – čo sú mimochodom naše obľúbené vianočné darčeky.

Naše dni, nech sú naplnené okrem prác aj štefansky poňatou diakoniou, čiže starostlivosťou o našich starých, chorých, rodičov, príbuzných, susedov… Prežívajme aj jednotlivé tajomstvá našej spásy v pozornosti a na primeranej intelektuálnej výške. Pokúsme sa o domácu katechézu detí od útleho veku až po obdobie dospievania, aby sme tak v našich rodinách vytvorili zdravé ľudské a duchovné ovzdušie, ktorého prirodzeným vyústením bude zodpovedné rozhodnutie pre sviatostné manželstvo, alebo pre zasvätený život. Nebojme sa byť alternatívou voči tomuto svetu, ktorý nesiaha len na nadprirodzené, ale už aj na prirodzené základy života, deformujúc človeka na konzumenta jedla, módy, sexuality, či informácií. Tým ho predurčuje na okyptený život hlboko pod obraz Boží, ktorý v tieto dni kontemplujeme v Ježišovi – v pravom Bohu, ale zároveň v pravom človeku.

Uvedomujme si, že tradované hodnoty, ktoré pochádzajú od predchádzajúcich generácií, sú predovšetkým naším dlhom voči budúcim. Majme na pamäti, že sú nám zverené len na krátky čas, pretože v krátkom čase nášho života rozhodujeme, či ich zdedia aj naše deti a naši vnuci. Boh nás v tomto čase ustanovil za správcov a to je zodpovedná úloha, ku ktorej treba pristupovať s patričnou vážnosťou a zodpovednosťou, v každej oblasti, predovšetkým tam, kde môžeme o nej čestne, slobodne a spravodlivo rozhodovať.

Iste, svet nás môže pre vernosť Bohu, Cirkvi, národu i nemenným tradíciám ironizovať, kriminalizovať, ba aj odsúdiť, ako to bolo aj v prípade diakona Štefana. Avšak diakon Štefan tento boj neprehral. Dôveroval v toho, v rukách ktorého je každé konečné víťazstvo. Veď Boh sa stal jedným z nás, aby sa stal spoločníkom na našich životných cestách. „Chyťme sa ruky, ktorú k nám vystiera: je to ruka, ktorá nám nechce nič vziať, ale len dať“ (Pp. Benedikt XVI).

V tomto duchu Vám, drahí bratia a sestry, žičím a vyprosujem požehnané sviatočné dni obohacujúce na prehĺbenie našej viery, aby sme svedčili o Božej pravde, láske a pokoji.

Váš biskup 

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.