Predseda Sudetoněmeckého krajanského združenia vysvetlil, že komunita, ktorú zastupuje nemá vlastný štát a ani sa o jeho vytvorenie neusiluje. Je skôr zástancom vytvorenie silnej jednotnej Európy.

Sudetskí Nemci sú dnes podľa jeho slov rozprášení v Nemecku, Rakúsku, niektorí žijú v Českej republike, iní v Južnej alebo Severnej Amerike. “Ak by sme sa chceli spojiť, nemôžeme sa spoľahnúť na žiadny štát. Preto sa musíme sami organizovať. A to je práve Sudetonemecký landsmanšaft,” vysvetlil Posselt a dodal, že krajanské spolky existovali už za monarchie. Išlo o príslušníkov národa, ktorí nežili vo svojej vlasti – napríklad Česi vo Viedni.

“My spájame všetkých sudetských Nemcov, pokiaľ sa tak chcú identifikovať, nikoho nenútime. Spoločne sa staráme o minulosť, o identitu. Aj v tejto skupine existujú úplne odlišné politické názory. Niektorí chcú zachovať kultúrne dedičstvo, dokumentovať naše dejiny a užšie kontakty s Čechmi. Sme organizáciou, ktorá sa v Nemecku najviac zaujíma o Českú republiku. V Sudetonemecký landsmanšaftu je tiež menšina idúca opačným smerom – chce, aby sme sa s Čechmi dohadovali o reštitúcii. Ale to je v demokracii normálne, že existujú rozdielne názory,” podotkol.

Z českého pohľadu je však dodnes bolestný Mníchov 1938. Vtedajšie mocností sa dohodli na odstúpení pohraničných oblastí Československa Nemecku. Podľa Posselta to ale bolo historickou chybou. “Mníchov bol katastrofou pre český národ, pre sudetských Nemcov, pre celú strednú Európu. Bol to Hitlerov nástroj, ako roztrieštiť strednú Európu, a bol to prvý krok k druhej svetovej vojne.” Posselt si myslí, že tu nešlo o žiadne oslobodenie. Sudetskí Nemci sa síce dostali k Nemecku, ale tam vládol teroristický režim. “Hovorili sme o tom s Bohuslavom Sobotkom, keď bol v Mníchove na rokovaní landsmanšaftu. Ja ho považujem za veľmi rozumného a slušného muža a chcel by som mu poďakovať za to, čo urobil pre nemecko-českej vzťahy,” pochválil prácu bývalého českého predsedu vlády a dodal: “Nerozumiem tomu, že takýto človek môže len tak zmiznúť z politiky. Pre mňa je významným Európanom.”

Mnohí historici a politici zastávajú názor, že reakciou na Mníchov 1938 bolo vydanie Benešových dekrétov a vyhostenie kolaborujúcich Nemcov. “Všetko má nejakú predohru a tiež dohru. Dejiny nie sú pieskovisko, kde jedno dieťa vezme druhému lopatku, ono si ju potom vezme späť, a ešte si dajú po hlavách. Hoci to tak niekedy v dejinách bolo. Ale otázka je, či reakcia vôbec musí prísť.”

Aj predseda Sudetonemeckého krajanského združenia Bernd Posselt si myslí, že vyhnanie bolo následkom roku 1938, rovnako ako že rok 1938 bol následkom roku 1918 a ten zase následkom roku 1848. V tejto súvislosti sa však pýta, či to bol nutný a oprávnený následok. “Ja na to hovorím: Nie. Hitlerove zločiny boli príčinou mnohých chýb, ktoré sa stali, ale nemohli odôvodniť takéto vyhnanie. Vyhnanie nebolo oprávnené trestanie Hitlerových zločinov a to, čo urobili komunisti v roku 1948, tiež nebolo oprávnené. Keby neexistovali také zločiny nacionálneho socializmu a nemeckého národa, k vyhnaniu nemuselo dôjsť. Nebolo nutné,” vysvetľuje v rozhovore nemecký politik a milovník Česka.

Na otázku, či by sa za dekréty mal niekto ospravedlniť odpovedá záporne. “Nie. Za minulosť sa nemáme ospravedlňovať. Minulosťou sa musíme zaoberať, ale je potrebné sa starať o to, aby sa už neopakovala. Ona sa totiž už nedá zmeniť. Žijem podľa toho, čím viac skúseností z minulosti mám, tým viac môžem urobiť pre budúcnosť. Áno, nesmie sa zabúdať, ale nemali by sme kvôli minulosti útočiť.”

Vzhľadom na uvedené si preto Posselt myslí, že pomaly dozrieva čas Benešove dekréty zrušiť, keďže už nemajú opodstatnenie. “Urobilo by mi veľkú radosť, keby Benešove dekréty neboli v českých zákonoch.” Takýto text sa podľa neho nezlučuje s Európou dvadsiateho prvého storočia.

“Stačí vziať ich texty a položiť ich vedľa seba s dnešnými európskymi zmluvami – tie rozpory uvidíme hneď. Privítal by som, keby dekréty boli odstránené, ale viem, že to potrebuje diskusiu a čas. A teší ma, že Česi sú na túto debatu pripravení. Ocenil som, ako hovoril Daniel Herman pred dvoma rokmi na akcii Sudetonemeckého landsmanšaftu, ako následne vystúpili Pavol Bělobrádek, Petr Nečas a Bohuslav Sobotka. Nehovorím o dvoch národoch, ale o dvoch jazykových skupinách – českej a nemeckej. Pri oboch národoch totiž existujú isté tendencie k rozčuľovaniu, zmätku. Toho by sme sa mali zbaviť. Musíme o sebe viac vedieť, budovať vzájomnú dôveru a jedného dňa mladí ľudia na oboch stranách povedia: “Čo s tými hlúpymi dekrétmi, veď ich nikto nepotrebuje,” zdôvodnil svoju požiadavku Posselt.

Benešové dekréty

Benešove dekréty alebo dekréty prezidenta Edvarda Beneša je označenie prezidentských dekrétov – vydaných počas druhej svetovej vojny exilovou vládou a v prvých povojnových mesiacoch v Československu. V prvej fáze povojnového vývoja republiky nebolo ešte ustanovené Dočasné Národné zhromaždenie, bolo potrebné zaplátať vzniknutú dieru, a tak sa všetky legislatívne aktivity realizovali prostredníctvom prezidentských dekrétov. Dekréty však nepísal samotný prezident, zostavila ich exilová vláda. Všetky dekréty boli po vojne 5. marca 1946 spätne ratifikované Dočasným Národným zhromaždením ústavným zákonom č 57/1946 Zb.

Na základe niektorých ustanovení tzv. Benešových dekrétov vysťahovali po druhej svetovej vojne z Československa tisíce Maďarov a Nemcov. Aj dnes sa preto ozývajú hlasy za zrušenie dekrétov.

Slovenský historik Dušan Kováč si myslí, že zrušenie Benešových dekrétov nemá praktický význam, avšak ich zrušením by sa podľa jeho slov nič nestalo.  “Zrušením by sa nestalo nič, bolo by to nezmyselné. Celý rad ďalších zákonov, ustanovení a vládnych nariadení spôsobil, že tieto dekréty sú dnes iba historickým dokumentom,” tvrdí Kováč.

Historik Štefan Šutaj má ale odlišný názor. “Zrušiť Benešove dekréty en bloc nie je možné, je to ďalší mýtus. Znamenalo by to právne vákuum do 28. októbra 1945. Na akom základe by potom fungovala Československá republika, alebo by sme odmietli ich existenciu?” uviedol.

O zrušenie Benešových dekrétov sa okrem sudetonemcov usilujú aj niektorí predstavitelia Maďarska. Na Slovensku vola po náprave Strana maďarskej koalície, žiada odškodniť tzv. obete Benešových dekrétov, ktorým zhabali majetok.

Zdalo sa, že zrušenie Benešových dekrétov je na Slovensku tabu. Avšak vo svetle zrušenia tzv. Mečiarových amnestií sa situácia javí úplne inak (viac TU). Dnes, keď zákonodarci zasiahli do právneho systému tak, že zrušili akty vydané zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom, nezdá sa už až tak nemožné, aby zasiahli aj do rozhodnutí prezidenta Beneša a zrušili i jeho rozhodnutia. Hlavne, čo si málo kto na Slovensku pri rušení Mečiarových amnestií uvedomil, nemožno už argumentovať tým, že zrušenie prezidentských dekrétov nie je možné z právneho hľadiska.