Môj profil 
Predplatné
V článku pre denník Washington Post si zaspomínal na stretnutie v Japonsku spred 23 rokov, ktoré mu pripomenuli práve slová šéfa Bieleho domu. V jedno augustové ráno sa vtedy seniorskom centre v Hirošime rozprával s 85-ročnou krehkou ženou Šimou Sonodovou.
“V to ráno mi porozprávala o inom augustovom ráne – ráne 6. augusta 1945 – keď im nad hlavami vybuchla bomba a po jej meste, dome a takmer každom, koho poznala, zostal len popol. Ona nejako pod troskami prežila,” napísal Gup.
Šima mu porozprávala, ako sa vyhrabala spod sutín svojho domu a hľadala svoju štvorročnú dcéru Akiko. Nič po nej nezostalo. Nič nenašla vtedy ani nikdy potom. A pritom len pred niekoľkými minútami ju držala v náručí. Dcérka ju prosila o konzervu s mandarínkami odloženú medzi vojnovými zásobami. Odpovedala jej, že to musia nechať na horšie časy.
Ted Gup si spomenul aj na sirotinec, kde našli domov deti, ktoré stratili oboch rodičov. V sirotinci napokon nielen vyrástli, ale strávili tam aj celú dospelosť a zomreli tam. S fyzickými ranami jasne viditeľnými, ale tými psychickými, ukrytými hlboko vo vnútri.
“Toto všetko mi prišlo na myseľ, keď som počúval prezidentovu hrozbu o rozpútaní nevídaného teroru jadrových zbraní. Prezident hovoril o `ohnivej zlobe`, akú svet ešte nevidel. Ale svet ju už videl. Sonodová ju videla, rovnako ako aj niekoľko stotisíc ďalších duší, väčšinou civilistov, ktorých všetko, čo mali, bolo v okamihu vymazané,” povedal spisovateľ.
Dodal, že je škoda, že Sonodová už nie je medzi nami a nemôže sa porozprávať s prezidentom – povedať mu, že z takej devastácie sa nedá pozviechať, a že niektoré slová nie sú vhodné ako rétorické zakončenia.
.jpg)
.JPG)
