U susedov v Česku žije a píše istý bloger. Volá sa Daniel Sterzik, ale verejnosť ho pozná pod prezývkou Vidlák. Publikuje na svojej stránke vidlakovykydy.cz, ale jeho výborné texty nájdete prevzaté aj všelikde inde, niekedy aj na Hlavných správach. Nedávno vystúpil so skvelým burcujúcim prejavom na demonštrácii na Václavskom námestí (viď tu).

Tento Vidlák šíri okrem viacerých iných aj zaujímavú myšlienku, ktorá sa dotýka extrémneho drancovania domáceho agropotravinárstva agresívnymi „hitlermarketmi“, ako Vidlák celkom trefne pomenúva zahraničné obchodné reťazce.

Vidlák navrhuje, aby obchody pri predajných cenách tovarov povinne vždy uvádzali aj ich nákupné ceny. Kupujúci by tak hneď videli koľko si predajca zaúčtoval za svoje sprostredkovanie predaja, a tiež by si mohli porovnať, ktorý z reťazcov ako zdiera dodávateľov. Bolo by to transparentné, navždy by sa skončil spor o to, či teda reťazce majú tie neúmerné zisky alebo nemajú, a či robia voči dodávateľom nekalú kartelovú politiku alebo nerobia. Jasne by sa ukázalo, kto má pravdu a dá sa predpokladať, že slušní predajcovia, ktorí nemajú čo skrývať, by takúto novinku uvítali.

Lenže Vidlákovi a iste aj čitateľom je úplne jasné, že keby túto myšlienku niektorá relevantná politická sila priniesla do verejného diskurzu ako svoju agendu, tak by sa z Bruselu, Berlína, Washingtonu a iných miest začal ozývať taký strašný krik o zasahovaní do slobodného obchodovania, o porušovaní pravidiel trhovej súťaže, o porušovaní európskej legislatívy, atď., že ešte aj tučniakom v Patagónii by sa od tej hrôzy pierka ježili.

Niet najmenších pochybností, že politruci kapitalizmu budú kričať tisíc a jeden dôvod, prečo by to nebolo možné, seriózne, povolené, korektné, praktické, prijateľné, efektívne, realizovateľné, účelné, férové, motivujúce, poctivé, správne, legálne, slušné, systémové, užitočné, európske, mysliteľné, dosiahnuteľné…

Nič z toho nie je naozajstným argumentom a nemôže zakryť to podstatné: že tu niekto veľký a mocný svojou ťažkou čižmou gniavi poľnohospodárov, potravinárov, prvovýrobcov, aby na ich úkor čoraz viac bohatol. Prečo? Lebo môže – lebo už nemá skutočnú konkurenciu. Tých pár reťazcov je čosi, čo sa nesmie nazývať kartel, lebo sa im to nevie dokázať, ale kto sa lepšie prizrie, vidí, že fungujú presne tak: to oni diktujú výrobcom ceny a tlačia ich do absurdných, sýtočervených čísel. Mnohí to už zabalili a prevalcovala ich cudzím štátom dotovaná (čiže dumpingová) zahraničná konkurencia, ktorá to vyrába masovo a ešte k tomu aj chemicky, čiže jedovato. Niektorí z domácich výrobcov to ešte nevzdali, ešte bojujú. Zatiaľ.

V skutočnosti neexistuje žiadny naozajstný dôvod, prečo by sme nesmeli vedieť, koľko si predajca pridá k nákupnej cene. Ako hovorí Vidlák: žiadny prírodný zákon tomu nebráni.

„Hovoríte o trhovom prostredí, ale nevidím žiadny dôvod, prečo by malo byť tajné,“ povedal Vidlák na Václavskom námestí a ľudia s ním nadšene súhlasili. Bežní ľudia, každý, kto nie je zaslepený asociálnou technokratickou demagógiou apoštolov korporátneho imperiálneho kolonializmu, to cíti rovnako: že občan má právo vedieť, kto na ňom zarába. A tobôž vtedy, keď na ňom niekto zarába obrovské peniaze bez toho, aby s tým človek mohol niečo urobiť.

U nás na Slovensku s touto agendou ešte nikto neprišiel a je to škoda. Hovorí sa, že doma nikto nie je prorokom, a tiež existuje Murphyho zákon, ktorý hovorí, že „odborník je človek z iného mesta“. A tak, keby sme aj u nás na Slovensku sa niečoho podobného dožadovali, keby sa ľudia naprieč zotročenou východnou Európou dokázali zosieťovať takým spôsobom, že by spoločne a súčasne vo viacerých krajinách tlačili na takéto problémy, možno by sme sa čudovali, čo by sa začalo diať.

Podobných vecí je samozrejme viac. Napríklad to, čo spomína aj Vidlák: cena energií. Prečo by ľudia – a tobôž ožobračená dôchodcovská generácia, ktorá vybudovala elektrárne, ktoré dnes vyrábajú elektrinu za smiešny zlomok ceny, za ktorú sa predáva potom, ako prejde úžerníckou burzou – mali platiť absurdné, doslova likvidačné sumy nejakým nenažraným zbohatlíkom, ktorých zásluha na tom všetkom je minimálna?

Neokolonializmus je mocný, ale nie všemocný. Treba každý deň ráno vstávať s vedomím, že každý režim či systém tvoria iba ľudia a je práve taký mocný, aká mocná je ochota väčšiny ho akceptovať. Takto to vždy bolo a aj vždy v budúcnosti (ak sa len náhodou nenaplnia divoké scenáre autorov sci-fi o nadvláde mimozemšťanov či strojov) to tak ostane. Je iba na nás občanoch, komu dáme do ruky moc, aby v našej krajine vládol: či cudzincom a ich agentom alebo vlastencom. Už zajtra aj vo vašej obci.