Keď sa človek na Vás pozrie, prvý dojem je, mierne povedané, zmiešaný. Ste posiaty tetovaniami a nosíte hustú bradu. Okrem toho ste napísali okolo desať kníh, ktoré sám označujete za „brakovú“ literatúru. Niektoré sú plné násilia a sexu… Nehnevajte sa, ale na mňa nepôsobíte dvakrát ako typ konzervatívneho novinára.

Asi som praktickou ukážkou spojenia „nesúď knihu podľa obalu“. Tetovania, ale aj knihy (autor tvoril pod pseudonymom Mark E. Pocha – pozn. red.) boli súčasťou môjho starého Ja. To sa rozvíjalo približne posledných desať rokov. Vždy som mal blízko k práci a hre s textom, či už zamlada ako elév, keď som písal recenzie na produkty populárnej kultúry, neskôr ako doktorant a napokon spisovateľ. A k životu spisovateľa, resp. umelca nevyhnutne patrí divoký životný štýl a „nezodpovedné“ rozhodnutia, vrátane tetovaní a rôznych excesov.

Dajte príklad.

Hmm… Keď som raz vystúpil v talkshow Rádia FM ako hosť, skoro ma za môj hranične divoký prejav vyhodili zo štúdia. Dnes im rozumiem, ale vtedy som si išiel nekompromisne, bez ohľadu na následky či názor najbližšieho okolia„svoje“; podľa hesla „ako ďaleko sa až môže zájsť“…

Zájsť v čom?

V provokácii a umeleckej póze. Pamätáte na farebný autobus hipisákov, ktorých zájazd organizoval Ken Kesey (autor Preletu nad kukučkiným hniezdom – pozn. red.)? Ten autobus sa volal „Further“ – ďalej. To ma inšpirovalo. Sústavné posúvanie hraníc.A toto nastavenie sa odrazilo na mojom vnútri aj zovňajšku.

Popri písaní ste však mali aj iné aktivity…

Budete sa možno smiať, ale skúšal som rapovať (v tom som sa vôbec nenašiel) a môj komediálny tiktokový profil „život spisovateľa“ získal za prvý rok stotisíc sledovateľov, a vyše milióna lajkov. Potom som sa od neho cítil natoľko odosobnený, že som ho celý vymazal.

Pokiaľ ide o zábavu a úlety, svoje som si jednoducho odžil. Táto životná kapitola je pre mňa teraz, krátko po štyridsiatke, uzavretá. A ak Boh dá, už sa nikdy nevráti.

Ako by ste teda opísali svoj životný postoj alebo filozofiu dnes?

V prvom rade si myslím, že pri pohľade zvonka by niektorí ľudia, čo ma poznali predtým, mohli povedať, že mi „preplo“. Dávalo by to zmysel: donedávna slobodomyseľný hedonista a bohém, slobodný umelec, večne sa naháňajúci za pôžitkami, odrazu otočil o stoosemdesiat stupňov smerom ku konzervativizmu. To predsa nie je celkom normálne, či?

Pozrite, tento prerod neprišiel zo dňa na deň. Odjakživa vo mne driemal, napríklad, človek so sociálnym cítením. Mám to po otcovi.Vždy som bol na strane utláčaných a ťažko som prežíval, keď sa niekomu diala zjavná krivda. Napríklad som sympatizoval s kubánskym ľudom a odmietal americkú blokádu Kuby.

Avšak od vecí verejných som preventívne dával ruky preč – nechcel som si ich asi „zašpiniť“, alebo som nebol dostatočne zrelý. Jednoducho som žil život pre okamih – veď tak som to mal naučené z médií, ktorých som bol vášnivým konzumentom od detstva. Na mysli mám predovšetkým hudobné televízie, televízne seriály a hollywoodske trháky.

Prisudzujete im až taký vplyv?

Isteže. To sú psychologické fakty. Tento balík konzumujete s tým, že formuje váš svetonázor a do istej miery vás „vychováva“. Vy to netušíte, ale preberáte celé vzorce správania, osobnostné vzory, a optiku, ktorou nazeráte na svet. Hollywood vás naučí kadečomu… Hlavne snívať o veciach, ktoré by vám prirodzenou cestou ani nenapadli. Takto si žijete mimo realitu celé roky.A potom sa čudujete, keď jedného dňa zistíte, že život nie je rozprávka.

Ak ste skončili s užívaním si, aký je Váš život dnes?

Striedmy, umiernený, utiahnutý. Nechodím už po žúrkach ani po baroch ako kedysi, nepijem alkohol, nefajčím moje obľúbené cigary, vyhýbam sa avantúram… Jednoducho, snažím sa žiť podľa Božieho manuálu.

Akosi často spomínate Boha…

Ako dieťa som bol aktívny katolík, dokonca som chodil miništrovať. Potom v dospelosti ma chytil záchvat prudkého ateizmu. Aj takto pôsobí na človeka dennodenné absorbovanie liberálnej ideológie…

Môj návrat k viere bol spontánny, postupný a nečakaný. No práve tam nájdete všetko, čo je k životu potrebné. Od útechy až po presný návod, ako žiť – Stvoriteľ vie lepšie než my, čo je pre nás dobré. Pravda, jedna vec je manuál poznať, druhá sa ním dokázať riadiť… To je veľmi náročný proces a výzva, ktorej čelíte každé nové ráno. Niekedy ste úspešní, inokedy zlyhávate. Povedal by som, že zlyhania sú častejšie…Dôležité je sa nevzdať.

Napokon, ako mnohí z mojej generácie, som tiež rozvedený. K viere a upusteniu od liberálnych postojov ma, domnievam sa, vedie aj dospievanie mojich dvoch dcér. Kladiem si otázku, v akom svete chcem, aby žili. V takom, kde sa človek dá chirurgicky upraviť, aby vyzeral ako „drak“? A potom je to prezentované ako nový štandard? Tieto myšlienky vás dovedú k tomu, že kompletne prehodnotíte svoj život. Nakoniec, aj Ľuboš Blaha sa kedysi dávno zúčastnil pochodu PRIDE – až neskôr prišiel na to, čo to vlastne znamená pre našu spoločnosť.

Liberáli mu to však nikdy neprestanú hádzať na oči… Mimochodom, s Blahom máte spoločné aj akademické tituly. Prezradíte nám niečo o ich pôvode?

Najprv som absolvoval žurnalistiku a germanistiku na FF UKF v Nitre, to bolo hneď po strednej škole. Sprvu som bol darebný študent, ale potom sa mi zapáčila práca niektorých vedeckých pracovníkov a rozhodol som sa pokračovať v štúdiu aj po promóciách. Rigoróznu prácu som obhájil na Katedre žurnalistiky. Venoval som sa v nej aspektom spoločenskej kritiky v tzv. sociálne angažovaných hudobných videoklipoch. To sú také, ktorých posolstvo spočíva v upozorňovaní na nespravodlivosť v rôznych kútoch sveta a v rôznych aspektoch života. Fungujú ako istá forma „kritického komentára“ vo svete nablýskanej popkultúry.

O pár rokov neskôr som pred komisiou obhájil dizertáciu v odbore estetika. Vytvoril som paradigmatický modelu interaktívnej fikcie, teda umenovednú kategorizáciu počítačových hier, a to z pohľadu semiotiky a štrukturalizmu. Vznikla hrubá „bichľa“, a pokiaľ ma pamäť neklame, bola to prvá vedecká publikácia s týmto zameraním na Slovensku aj v Čechách. Čo by sme sa nepochválili, keď to za nás nikto iný nespraví! (smiech)

Musím však dodať, že svoje tituly v bežnom styku nepoužívam. A nemali by sa používať ani pri článkoch. Dôvod, pre ktorý ich tam chcem mať napriek novinárskym zvyklostiam, je prostý: nech liberálne založení jednotlivci vidia, že aj medzi „dezolátmi“ či „konšpirátormi“ sú osoby s vysokoškolským vzdelaním. To, pravda, ešte negarantuje kvalitu osobnosti… Ale predsa len je určitým ukazovateľom. Navyše, aj tak sa nepovažujem za novinára.

Ako to? Píšete predsa komentáre k aktuálnym spoločenským javom…

Ale nie z pozície nezávislého novinára v užšom slova zmysle. Aj toto signalizuje prítomnosť titulov pri mene v každom článku. Som v prvom rade „človek ideí“, nie novinár. Zaujíma ma politická filozofia, náboženské a hodnotové otázky, širšie súvislosti, kontext a hĺbka vecí. Pristupujem k analýzam z vlastného, subjektívneho pohľadu človeka, vyznávajúceho konzervatívne hodnoty. Zamýšľam sa teda nad vecami z určitej perspektívy, a nehrám sa byť „nad vecou“. Skôr chcem hĺbavému čitateľovi odovzdať odkaz, posolstvo, či námet na ďalšie premýšľanie.

Vráťme sa ešte do Vašich akademických čias. Prečo ste neostali na univerzite?

Nenašiel som sa vo vyučovacom procese. Som totiž hlboký introvert, hoci v mojom „umeleckom období“ som sa tváril presne opačne. Takže sme sa s vtedajšou priateľkou, mojou budúcou manželkou odsťahovali do jej domovskej Rimavskej Soboty. Tam som potom pôsobil ako šéfredaktor mestských novín (Gemerské zvesti – pozn. red.), a neskôr som si vyskúšal aj život bankového úradníka. Žiadne povolanie ma však nedokázalo k sebe dlhšie pripútať.

No a priebežne som písal poviedky hororového žánru, dostával sa s nimi na finálové priečky literárnych súťaží, a nakoniec som úplne prepadol písaniu beletrie – už spomínaných „brakových“ románov o kanibaloch, mimozemšťanoch, sériových vrahoch, či strašidelných domoch…

O umeleckej duši sa hovorí, že je zvlášť citlivá. Koľko je na tom, podľa Vás, pravdy?

Precitlivenosť na nás sedí. Freud to pomenoval presne: Umelec je patologická osobnosť. Akoby aj nie – máme nezdravé nutkanie vyjadriť poryvy duše prostredníctvom umeleckých prostriedkov. Niekto maľuje, iný skladá hudbu, ďalší píše knihy. Namiesto toho, aby sme robili niečo užitočné. Iné však jednoducho nie sme schopní robiť, bohužiaľ…

Ja som bol na literárnu tvorbu „namotaný“ do takej miery, že som bol pre ňu ochotný hoci aj skončiť na ulici. Pretože som obdivoval figúry ako Charles Bukowski, Jack Kerouac alebo Henry Miller. To boli pre mňa skutoční umelci – biedne trosky na okraji spoločnosti, avšak s ohromným darom. Aký silný kontrast! Dokázali z ničoho urobiť niečo, dokázali zachytiť realitu takými prostriedkami, ktoré im vyniesli nesmrteľnosť. Týmto snažením som bol posadnutý tiež. Domnievam sa preto, že je lepšie mať svoje nadanie a nutkanie s ním prichádzajúce pod kontrolou. V opačnom prípade budete vystrájať hlúposti.

Viete, my umelci máme svoje balíčky komplexov a neuróz. To nie je žiadne tajomstvo, že nás často trápia depresívne či úzkostné stavy. Dokázali by sme však tvoriť, keby sme boli „normálni“? Nuž, áno, ale len tak, ako tvorí svoje diela zručný remeselník: od ruky, rutinne, bez toho, aby sme „krvácali“ na papier, ako hovoril Hemingway. Umelec musí „krvácať“, inak z neho vypadne len nuda. Zručne obalená, ale stále len nuda. Tá sa dnes, mimochodom, predáva najlepšie. To sú tie paradoxy doby…

Dajte na záver nejaké knižné tipy pre našich čitateľov.

Z oblasti politickej filozofie určite Alexander Dugin a jeho ťažiskové dielo Štvrtá politická teória. Potom Nespokojnosť v kultúre od Freuda – neverte tomu, že je prekonaný, to je len feministická propaganda!

Z beletrie jednoznačne Hemingwayove poviedky, Tolstého Anna Karenina, alebo Bes a bľabot Williama Faulknera. A z našich autorov môj najobľúbenejší Sándor Márai, napríklad jeho Denníky alebo Výber z publicistiky. V tých sa ukrýva silný čitateľský zážitok spojený s veľkou novinárskou školou.

Prečítajte si tiež:

• Lucia Hubinská: Západ si idealizujeme, chýba nám sebavedomie
• Strach nemá: Odvážny fotograf Ľuboš zachytáva medvede v ich prirodzenom prostredí