Môj profil 
Predplatné
Ondrej Prostredník sa k Dúhovému pridu a problematike LGBTI vyjadril aj pre denník SME. Na sociálnej sieti Facebook tiež uviedol, že hriechom je obmedzovanie práv LGBTI osôb a že je našou kresťanskou povinnosťou zastať sa ich požiadavky na legalizáciu ich spolužitia.
Na jeho stanovisko reagoval výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska Anton Ziolkovský. „Skôr, kým predostriem svoje argumenty, chcem pripomenúť, že evanjelickí biskupi a z môjho pozorovania aj väčšina evanjelikov je verná tak evanjeliu, ako aj prirodzenému zákonu. Evanjelickej cirkvi a.v. treba byť za tento postoj vďačný,“ píše v úvode.
Ziolkovský tiež pripomína, že o tejto téme je potrebné hovoriť citlivo, lebo sa dotýkame konkrétnych ľudských osudov. Spovedníci to podľa jeho slov dobre vedia. Citlivosť tejto témy nám však nemôže brániť usilovať sa o pravdivý pohľad, preto celú tému zúžil na katolícke stanovisko.
„Homosexuálne cítiaci ľudia boli a sú medzi nami. Väčšina z nich žije normálny život, nikoho nepohoršujú. Homosexuálna orientácia nie je hriechom. Sú ľudia, ktorí ju vnímajú u seba od detstva. Ľudská sexualita je silná, ale sme si vedomí, že je potrebné ju regulovať z mravných dôvodov. Cirkev vo svojich dejinách nikdy nepovažovala za mravne dovolené homosexuálne úkony. Práve naopak, považovala ich za mravne nezriadené (KKC 2357 – Katechizmus katolíckej cirkvi pozn. red.). Aj dnes nájdeme len niekoľko protestantských cirkví, ktoré “požehnávajú” páry rovnakého pohlavia v kostole. U katolíkov, pravoslávnych, ale aj u mnohých protestantských cirkví toto nejestvuje. Toto vedomie nebolo len vecou zhora nariadenej náuky, ale presvedčením Božieho ľudu. Ono vlastne jestvuje doteraz,“ vysvetlil Ziolkovský.
„Homosexuálne úkony sú považované za ťažký hriech. Je to logické aj preto, lebo kresťania považovali za mravne dovolený sexuálny vzťah iba v manželstve. Cirkev však nehovorí o sexualite negatívne, považuje ju za Boží dar. A spolu s ňou zdôrazňuje povolanie k čistote (to nie je žiadne odsúdenie k asexualite). Každý má žiť svoju sexualitu primerane svojmu stavu. Dokonca ani v manželstve nie je dovolené všetko. Neveru a cudzoložstvo nikto predsa nebude schvaľovať. Slobodní ľudia sa nemajú dopúšťať smilstva, kňazi a zasvätené osoby majú žiť v celibáte a čistote,“ dodal.
„Osoba s homosexuálnou orientáciou patrí do kategórie slobodných a je povolaná k čistote. Sú aj takí, ktorí sa o to usilujú, prijímajú seba samých, ale usilujú sa žiť v súlade s Božím zákonom. Áno, žiť v čistote je namáhavé a vyžaduje si obetu. Pre katolíka je to však jediná čestná cesta, na ktorej nebude mať výčitky svedomia. Bolo by však chybou, keby sme požiadavku žiť cnostne pre osoby s homosexuálnou orientáciou dramatizovali alebo popisovali ako neprimerane ťažké bremeno. Vari pre ostatných je cesta k cnostiam ľahšia? Vari je jednoduché pre slobodného muža, ktorý sa chce raz oženiť, žiť čisto až do sobáša? Je jednoduché žiť v celibáte pre kňaza? Určite nie, všetko si žiada obetu a sebazapieranie. Či máme to chápať tak, že v mene falošného milosrdenstva vytvoríme výnimku? Všetci sa majú usilovať žiť čisto, ale osoby s homosexuálnou orientáciou nemusia?“ pýta sa a zároveň vysvetľuje:
„Katolík v takejto životnej situácii môže ako všetci ostatní katolíci vstúpiť v najbližšom kostole do spovednice, vyznať sa zo svojich hriechov a poprosiť o pomoc. Nikto ho nevyhodí, ani zo spovednice, ani z kostola. Dokonca v Bratislave a v Košiciach sú spoločenstvá, ktoré sa takýmto ľuďom osobitne venujú.“
Inými slovami Ziolkovský zdôrazňuje už mnohokrát vypovedané, že podľa katolíckej morálky homosexuálna orientácia nie je hriechom, skutky určite áno – všetci sme totiž povolaní k mravnému životu, bez výnimky, aj k čistote primerane svojmu životnému stavu.
„Práva LGBTI osôb nikto v tejto krajine neobmedzuje. Ak niekto tvrdí opak, tak jednoducho klame. Kresťan sa určite nemôže zastávať legalizácie zväzkov osôb rovnakého pohlavia (ani registrovaných partnerstiev), lebo je to v rozpore s našou vierou. A ak je niečo našou kresťanskou povinnosťou, tak je to prijímať každého človeka s úctou a láskou a pomáhať mu niesť svoje životné kríže, byť mu oporou, aby získal večný život,“ ozrejmil výkonný kancelár Konferencie biskupov Slovenska.
Dúhový pride, ombudsmanka a Hrdí na rodinu
Ziolkovský v súvislosti s Pridom reagoval aj na postoj ombudsmanky Márie Patakyovej, ktorá sa pochodu zúčastnila a z okna svojho úradu vyvesila dúhovú vlajku.
“Ombudsmanka M. Patakyová tvrdí, že sa zúčastni Dúhového pochodu v Bratislave, lebo vždy musí stáť na strane tých, ktorých práva sú ohrozené alebo porušované. Čiže, ak tomu správne rozumiem, týka sa to práv LGBTI osôb. Nad takýmto vyjadrením možno vysloviť jedine údiv. Mrzí ma, že sa rozhodla správať sa v tejto téme ideologicky, proti zdravému rozumu a v rozpore s kultúrnymi tradíciami tejto krajiny. A ak je kresťanka, tak ide proti vlastnej viere. Kiežby sa radšej zastavala práv nenarodených deti či mnohopočetných rodín,” uviedol Ziolkovský.
V rovnaký deň sa spolu s Pridom uskutočnil aj pochod Hrdí na rodinu. Verejná ochrankyňa práv však danému podujatiu, ktoré sa týkalo tradičnej rodiny zloženej z muža, ženy a ich detí, verejnú podporu nevyjadrila. Nezúčastnila sa pochodu a na jej okne neviselo logo tohto podujatia.
