Ponúkame rozhovor s ním:

Odkiaľ pochádzajú prisťahovalci?

Hlavne zo Sýrie a z Afganistanu. Teraz sú tam aj Kosovci a Albánci. Afričania tam nie sú, tí sú ubytovaní niekde zvlášť.

V akých podmienkach azylanti v Nemecku žijú?

Je to bývalá klinika, ktorá bola pred ich príchodom zatvorená. V novembri ju pripravili pre azylantov. Pár metrov pod tým je nová klinika, o ktorej domáci vravia, že už je tiež stará, pretože má dvadsať rokov. Čudovali sa, keď som im hovoril, že u nás sú aj nemocnice staré sto rokov či viac. Klinika bola zatvorená pätnásť rokov, a keď som sa pozeral po izbách, mali maximálne dvojlôžkové izby so sociálnymi zariadeniami, čo u nás nie je niekedy dodnes. V novovzniknutom azylovom dome je kapacita 550 miest pre prisťahovalcov. Budova nie je oplotená, sú len natiahnuté pásky, kam ubytovaný nesmie. Napríklad do lesa. Inak majú voľný pohyb a chodia aj do mesta.

Aký je režim v azylovom dome?

V súčasnej dobe je tam asi 400 ubytovaných, ale počet sa stále mení. Štyridsať ich odvezú a dvadsať privezú. Kam, to neviem. Režim tam nastavený nie je, okrem pravidelného prísunu jedla. Bezpečnostná agentúra nás varovala, aby sme nevyvolávali žiadne konflikty, pretože tí ľudia sú schopní zaútočiť a je im to jedno. Konfliktní sú predovšetkým Kosovci a Albánci. Počas práce a výdaja jedla sme za nepriestrelným sklom. Je tam štrbina, cez ktorú im jedlo podávame. Musia len prísť na raňajky, obed a večeru. Inak žiadny režim nemajú.

Nemajú žiadny sociálny program?

Videl som až teraz, že tam niekto z azylantov učil deti po nemecky. Inak nič. Až teraz sa snažia po sebe upratovať.

Doteraz po sebe neupratovali?

Nie sú na to zvyknutí. Neupratovali po sebe nič. Tam bol šialený neporiadok. Až teraz ich začali naháňať, aby upratovali. Ráno musia po sebe pozametať nádvorie a sú z toho hotoví, že to po nich niekto vyžaduje. To nikdy asi nemuseli robiť. Žijú úplne v inom životnom štýle než Európania. To by ste museli vidieť na vlastné oči. Nikdy neboli zvyknutí pracovať, a ak áno, hneď za to chcú výhody.

Aké je zloženie obyvateľov azylového domu? Sú tam rodiny s deťmi?

Rodín je tam málo. Z tohto počtu ľudí je tam asi len pätnásť rodín, inak sú to väčšinou mladí chlapi a pár mužov vysokého veku.

Kto robí ochranku?

Je to nemecká agentúra, ale sú u nej zamestnaní predovšetkým cudzinci. Keď napríklad Afganistan bojoval s Američanmi, tak bojovníka vzali so sebou a on pre nich teraz pracuje, aby do Nemecka dostal celú rodinu. Pracuje pre nich tiež Chorvát, ale Nemcov je tam zamestnaných málo. V agentúre sú cudzinci už roky.

Môžete sa s azylantami rozprávať?

Môžeme. Počas práce na to ale nie je čas. Keď idem po práci k autu, pokrikujú, zdravia, ale keď sú u výdaja jedla, tak sa priateľsky nesprávajú. Ukazujú toto chcem, tamto chcem a sú pritom nepriateľskí až agresívni. Chcú si všetko vydobyť. Majú dojem, že musia všetko dostať, na všetko majú nárok, pretože sú azylanti. Kým o nič nejde, tak by sa aj kamarátili. Z toho dôvodu sa nejakej konverzácii s nimi radšej vyhýbam.

Zažili ste tam nejaký hádku?

Nie, len z počutia. Oni si to priamo v dome nedovolia. Ochrankári sú naozaj poriadni chlapi. Medzi nimi je aj jedno dievča a poriadne sa narobí. Je z Afganistanu a k nej si nič nedovolia, poradili by si s azylantom jednou rukou.

Aký názor na azylu majú obyvatelia Freyungu?

Je to zaujímavé. Najskôr boli nadšení, že bude kšeft v meste. Teraz už vytriezveli, pretože im tam kradnú, robia neporiadok, stále ich naháňa polícia, chodia im do záhrad a všade už museli nasadiť kamery. Ich reakcie rýchlo vzplanú a vyvolávajú konflikty aj medzi sebou.

Kradnú, pretože majú nedostatok?

Tak to asi nie. Viem, že dostávajú vreckové a nedostatkom by trpieť nemali. Počul som, že dostávajú cez 300 eur na dospelého a asi 250 na dieťa, ale podložené to naozaj nemám. Jedlo majú zaistené, ubytovanie tiež. Ale sú stále potrební. Skôr sa to ani neevidovalo a chodili si pre jedlo viackrát. Musela sa zaviesť evidencia a dať aj ďalšieho človeka, ktorý to stráži. Aj deti od malička kradnú. Dieťa ide už po niekoľkýkrát pre chleba, tak ho pošleme preč, že už nemajú nárok, tak aspoň ukradne téglik, naberačku na čaj, čokoľvek je po ruke. Niečo jednoducho musí odniesť. A dospelé ženy, ktoré chodia s deťmi pre obed, spustia krik, počítajú deti a využijú zmätok, aby ukradli jeden obed navyše. Jednoducho stále sa snažia niečo obísť. Alebo za seba vysielajú deti, pretože tým sa ťažko niečo odopiera. Urobia nevinnú tvár a myslia si, že im všetko musíš dať. Ženy sedia v šatkách a pozerajú, či to vyjde. Ja myslím, že by mali byť doma, pomáhať tam a robiť. Môj príbuzný bol služobne dlhšiu dobu v Togu a opisoval, že je tam tak úrodná pôda, že zasadíte prútik a za týždeň je z toho strom. Ale oni stále tancujú, spievajú, budú slúžiť, ale nie samostatne pracovať.

Ako sa správajú k zariadeniu, ktoré majú k dispozícii?

Vyslovene ničiť, to si nedovolia. Nad nimi je kontrola, ale občas niečo vyhodia z okna.

Vážia si toho, čo im Nemci poskytujú?

Tak to rozhodne nie. Idú po ekonomických výhodách, ale čo by chceli robiť, to neviem. Rodiny s deťmi asi pred niečím utiekli, to by som veril, ale ako chcú žiť a z čoho, to neviem. Či chcú pracovať alebo žiť zo sociálnych dávok, to vám nikto nepovie. Ale keď sa im niečo nepáči, konajú impulzívne a vyhodia niečo von oknom. Napríklad vyhodili obrazy, stoličky i postele. Naozaj si nevážia ničoho a veľa toho letí z okna. Ochranka ich zaženie, aby to upratali, ale neviem si predstaviť, že by sa tak správal niekto z nás.

To sa trochu nezhoduje s predstavou, že sú chudobní, a teda by si mali tieto veci vážiť. Naopak, hovorí sa, že títo azylanti sú veľmi dobre technicky vybavení drahými telefónmi a podobne. Je to pravda?

Je to pravda. Majú zlato, obrovské zlaté prstene, niekoľko zlatých reťazí a aj malé deti majú iPhony. Vidíme to, ako chodia po nádvorí, hodinu držia mobil a telefonujú. Vybavenia sú veľmi dobre, to nie sú chudáci. Niektorí možno áno, ale väčšina z nich chudobná nie je. Idú si pre jedlo a telefonujú alebo počúvajú muziku. Ale čakal som, že ich uvidím modliť sa, a to som teda nikdy nevidel.

A ako sa zmenia ich bežné dni, keď majú ramadán?

Robili sme im balíčky s jedlom, pretože môžu jesť až po západe slnka, ale aj tak tie ženy kradli jedlo. Snažili sa ho vziať a rovnako ho tam niekde jedli. Zatvoria okná a povedia, že Alah sem nevidí a je to vyriešené.

Majú nejako prispôsobený jedálniček?

Predovšetkým tým, že nevaríme z bravčového. Spracováva sa kuracie, mleté mäso hovädzie, hovädzie vcelku. Počas ramadánu sa do balíčkov dávali len syry, ryby a voda. Vravia, že vodu nechcú, že chcú džús, tak Nemci bežia a kúpia džúsy. Keď chcú mlieko, tak sa objednajú pollitrové mlieka so slamkou.

Kto toto všetko platí?

Mesto Freyung. Bavorsko je veľmi bohatá krajina, ale domáci ľudia sa koľkokrát tak dobre ako utečenci nemajú.

Dostáva mesto nejaké dotácie?

Tak to neviem, náš šéf hovorí, že to platí mesto. Máme im dávať všetko, čo si zaželajú. To je veľká spotreba, haldy obrúskov, téglikov, toaletného papiera. To všetko je vraj platené mestom. Aspoň to tak hovorí náš nadriadený.

Ako sa dodržiava hygiena?

Pri tom nie som, to presne neviem. Ale viem, že som prišiel vo februári a niekedy v apríli ich donútili, aby si konečne umyli sprchy a záchody. Takže predpokladám, že to s hygienou nebude dobre. Oni si napríklad neuvedomili, že odpad treba hádzať do odpadkových košov, všetko hádžu z okien. Máme tam veľké kontajnery na odpad, a keď sa do neho niekto netrafí, nechá rozsypané vrece na zemi.

Kto upratuje?

Sneh to prikryl, ale na jar ich prinútila ochranka k upratovaniu a od tej doby upratujú. Vždy tak šesť až osem ľudí z tých päťsto uprace a tí potom prídu k okienku a povedia, že hodinu pracovali, tak vyžadujú viac mäsa alebo väčšiu porciu. Tak im nadľahčene hovorím, že ja už robím štyridsať rokov. Musím povedať, že vďační za pomoc rozhodne nie sú. Keď to vidím, tak ma niekedy berie taký hnev, že si hovorím, že si zoženiem prácu v normálnej krčme. Keď vidím, ako robíme zbierky na naše choré deti a rodičia potom za to ďakujú, a keď to porovnám so správaním azylantov, tak je to skutočne k zlosti. Nechcem, aby to takto dopadlo aj u nás. (…) Je to nespravodlivé i voči miestnym. Oni majú všetko zadarmo, jedlo, ubytovanie a miestna dôchodkyňa si to nemôže dovoliť. Mesto im nedá ani korunu a z dôchodkov si môžu dovoliť jedno až dve jedlá denne. Vdovy v Nemecku žijú koľkokrát na hranici biedy. Mali by sa tam rýchlo spamätať a niečo s tým robiť, kým nebude neskoro.

A ako imigranti vedia, na čo majú nárok a kedy majú štrajkovať?

Napríklad k nim príde taký biely muž, ktorý s nimi chodí po dvore, berie si ich jednotlivo a stále s nimi hovorí. Kde sa títo ľudia berú, to ja neviem a ako som povedal, sú medzi nimi šéfovia, ktorí to riadia a oni ich počúvajú. Ale keď zistia, že je kus mäsa na tanieri, štrajk končí. Urobia všetko pre výhody a tipoval by som, že medzi nimi môžu byť aj najatí bojovníci. Je to len môj odhad.

Myslíte, že by sa nemali miešať medzi našich obyvateľov?

Po tejto skúsenosti si myslím, že rozhodne nie. Pomôcť sa dá aj inak a v ich krajine. Nie som proti pomoci, ale táto invázia nám neprinesie nič dobré. Navyše je ich toľko, že im tým rovnako nepomôžeme, ich celkovú situáciu doma to nevyrieši.

Pôvodný rozhovor si môžete prečítať na českom portáli Jižní Čechy Teď

Ako dôkaz vám prinášame video, na ktorom vidieť nelegálnych migrantov na hranici medzi Gréckom a Macedónskom, ako protestujú proti jedlu. To pre nich pripravil Červený kríž: