Ale tiež chudobná krajina. Prešiel som asi cez desať obcí, ale na spočítanie domov, na ktorých vidieť, že ich majitelia majú peniaze, by som dve ruky isto nepotreboval. Vidieť, že elita nepracuje pre národ, že maká pre všelijaké, často cudzie záujmy, inak by aj slovenská dedina mohla vyzerať lepšie a bola by bohatšia.

Ešte v Slemencoch som videl na dvore pani, asi päťdesiatníčku, tak som sa jej opýtal, kde sú potraviny. Bol som hladný, lebo ráno sme skoro vyrážali a nestihol som raňajkovať. Keď zistila, čo sa stalo, povedala: „Počkajte, dám vám nejaké ovocie, lebo ak sa nechcete vracať, tak do najbližšej dediny sú to tri kilometre.“ Zmizla v dome a vzápätí mi doniesla nektarinky a banán, teda ovocie, ktoré nestrhla v záhrade, ale musela kúpiť.

Potraviny som objavil až v ďalšej obci, nie v tej, ktorá bola najbližšie. Už poriadne hladný som si sadol pod plot a s chuťou jedol rožok so syrom. Hlad je veru najlepší kuchár. Lakocinku urobí aj z tej najobyčajnejšej veci. Z domu oproti vyšla pani, mala cez tridsať a keď ma zbadala, kričala cez cestu so silným maďarským prízvukom (Táto generácia a starší ešte vedia slovensky. Dvadsaťroční a mladší už nie.): „Vynesiem vám vodu? Chcete sa napiť?“ Poďakoval som sa, lebo i vodu som si kúpil, ale potešil ma jej záujem.

Na konci obce Budince som sa dal do reči so starým šľachovitým chlapom. Opravoval si príjazdový mostík do dvora. Vysypával ho štrkom. Po krátkej debate navrhol: „Urobil som kávu kamarátovi. Ale ešte nedošiel. Nedáte si?“, a tak som prijal pozvanie. Sadli sme si za stôl na dvore. Doniesol kávu a hovorí: „Žijem tuna v tomto obytnom prívese.“ Ukazuje na polorozpadnuté obytné auto z roku “dva”. Pneumatiky všetky popraskané, dvere pokrivené, nedoliehajú. Vtedy som si uvedomil, čo mi bolo čudné. Boli tu hospodárske zvieratá, auto, ale nebol tu dom. “Prečo žiješ v prívese”, pýtam sa Jana, keď sme si už potykali. Mal som dom v dedine 18 kilometrov odtiaľ. Ale z jednej strany sa prisťahoval cigán, z druhej strany sa prisťahoval cigán. Samé konflikty, aj na záchytke som kvôli nim skončil. Hoci pod cenu, musel som predať“, konštatuje 63-ročný chlapík. „Ale už som začal stavať,“ a ukazuje na zabetónovanú miniatúrnu základovú dosku o rozmeroch možno 5 x 4 metre.

Šiel som ďalej a predo mnou zastala dodávka. Vystúpil z nej mladý pár. Mohli mať do 25 rokov. Vybrali sa mi oproti a keď sme sa stretli, tak sa ma pýtali, kam idem a či nepotrebujem odviesť. Vysvetlil som im situáciu, že mám deň na spoznávanie východoslovenských dedín, že ešte chcem ísť ďalej pešo a poďakoval sa.

V tú sobotu som prešiel asi 20 km a minul asi 10 dedín. Po skúsenostiach, ktoré som mal, nech mi nikto nehovorí, že slovenský národ nie je pohostinný a nie je ochotný pomôcť, ako našich ľudí teraz mnohí obviňujú v súvislosti s migrantmi. Práve naopak, divil som sa, že napriek 25 ročnej výchove k individualizmu a egoizmu si ľudia ešte stále dokázali udržať normálny prístup.

Na Slovensku nie sú zatvrdliví, neochotní ľudia. Každému normálnemu človeku je ľúto ľudí, ktorí v dôsledku vojny prišli o domovy a boja sa o život. A takými aj sú ľudia ochotní pomôcť.

Vláda hovorí o prijatí sýrskych kresťanov. Kresťanov nie preto, že sú to lepší ľudia, ale preto, že tí sú moslimami momentálne skutočne ohrození a tiež preto, lebo žijú podľa rovnakých hodnôt ako my. Dá sa teda predpokladať, že v základných veciach sa zhodneme.

A tiež preto, že všetky krajiny na blízkom východe sú moslimské. Moslimovia sa teda pred vojnou majú kde schovať. Tieto blízkovýchodné krajiny sú tiež omnoho bohatšie ako Slovensko. Môžu teda svojich bratov vo viere prijať a zachrániť ich tak pred vojnovým utrpením. Môžu ale nechcú. Namiesto toho chcú pre týchto svojich bratov zafinancovať výstavbu 200 mešít v Európe.

A už vôbec od nás nikto nemôže žiadať, aby sme prijali ekonomických migrantov. Život v utečeneckom tábore niekde v Jordánsku alebo Turecku iste nie je žiadna slasť, ale ľudia tam nie sú ohrození na živote. Iste ich to tam nebaví a chcú žiť lepšie. Najlepšie niekde v Nemecku alebo Švédsku, kde azylantom poskytujú najvyššie finančné príspevky. Na jednej strane ich človek chápe, na druhej strane sa také niečo nesmie diať na úkor domáceho obyvateľstva. To že oni chcú žiť lepšie, neznamená, že my máme povinnosť sa im o tento lepší život postarať. Tak ako povedal pre nemecký Bild maďarský premiér Viktor Orbán – existuje právo na bezpečnosť a ľudskú dôstojnosť, ale neexistuje právo na lepší život.

S islamom nie je možné žiť v mieri. Vyplýva to z jeho podstaty. Každý, kto pozná históriu, to vie. Kde zmocnel islam, tam nasledovala vojna.

“Ak každého vpustíme do Európy, Európa bude zničená,” myslí si Orbán, ktorý podčiarkol, že on osobne obdivuje islamskú kultúru, ale ak Európa pripustí súťaž medzi kultúrami, potom kresťania podľa jeho názoru prehrajú.

Právo na život, je základné ľudské právo a právo uchovať si ho má každý človek na planéte. Aj Európan, aj Slovák.

A preto môžem s určitosťou povedať, že ani americký prezident, ani Európska komisia, ani poslanci v Bruseli, ani európski, ani slovenskí politici, ani mimovládkari, ani havlisti, ani médiá, ani žiadne iné svetské či cirkevné autority od nás nemajú právo žiadať, aby sme spáchali samovraždu.

Juraj Martus