Inkvizícia, koľko ľudí má vlastne na svedomí? Skutočnosť a fikcia. Časť druhá

Bratislava 12. augusta 2016 (HSP/Foto:TASR/AP- Jozef Ďurník, Radovan Stoklasa )

Inkvizičné procesy na Slovensku „zaostávali“ za západnou Európou. Azda najmiernejšie prebiehali v oravskej stolici, kde trestom boli nútené práce alebo peňažná pokuta. Podľa dobových záznamov bola ako prvá upálená žena menom Maxinka na začiatku 16. storočia. Niektoré zdroje hovoria o 200 popravených, iné až o 400. Vzhľadom na počet obyvateľov Slovenska a skúsenosti z iných krajín je pravdepodobnejšie nižšie číslo. V Krupine bola v roku 1748 upálená posledná „bosorka“. Prvú časť článku si môžete prečítať tu

Poďme teraz troška „filozofovať“. Pri inkvizícií sa operuje s podsunutými predpokladmi, vďaka ktorým sa „pekelne dofarbuje“. Prvým takýmto predpokladom je, že každý kto kedy stál pred inkvizíciou bol odsúdený. Druhým, že každý odsúdený bol predtým mučený, aby sa priznal. Tretím, že každý mučený a odsúdený bol popravený. Tým sa vytvoril démonický obraz inkvizície plnej zloduchov putujúcich krajinou v tmavých zlovestných kočiaroch a vybíjajúcich ľudí jedného za druhým, ako „dobre namazaná mašina“. V realite však boli splnené všetky tri predpoklady iba málokedy. Tie sú zriedka vyrieknuté nahlas a vlastne ani nemusia byť, stali sa tzv. všeobecnou pravdou o ktorej sa nediskutuje. A čo je najväčší švindeľ? Vytvoril sa dojem, akoby každý kto stál pred inkvizíciou bol nevinný.

Prirodzene, že množstvo súdených sa radšej priznalo a odišlo tak s menším trestom, prípadne „na oko“ prestali šíriť „bludy“. Prirodzene, že židia a moslimovia prechádzali aspoň na oko na katolícku vieru, alebo opúšťali krajinu (Španielsko), aby sa tak vyhli problémom. Inkvizícia bola „tupým kladivom“ cirkvi. Za množstvo mŕtvych, ale hlavne stíhaných môžu priamo aj nepriamo dvaja najväčší psychopati inkvizície – Bernard Gui a Tomasa de Torquemada, tí inšpirovali ďalších. Ako sa menila doba a moc katolíckej cirkvi upadala, štáty sa sekularizovali, tak inkvizícia zanikla. Plnú moc získali tzv. svetské súdy.

Prečo mala inkvizícia také právomoci a bola tak akceptovaná? Lebo cirkevná a svetská moc si bola tak blízko, že miestami splývala. Kresťanstvo v tej dobe oficiálne a dominantné náboženstvo väčšiny štátov Európy budovalo civilizáciu. Pozitívnu aj negatívnu. To je na veľkú sériu článkov. V časoch, keď bola drvivá väčšina populácie kresťanov a obzvlášť katolíkov, bolo celkom prirodzené, že cirkev katolícka, či protestantské mali moc súdiť. Treba si uvedomiť, že členovia cirkvi boli vzdelaní, cirkev založila množstvo škôl, univerzít, prepisovala knihy, vyučovala v kláštoroch, radila panovníkom a šľachticom, bola veľmi blízko vedeniu. Nešlo zďaleka len (aj keď často aj) o hlúpych tmárov, či vidieckych „kňazíkov“.

Problémom pri dnešnom nazeraní je predovšetkým historická doba, v stredoveku boli bežné brutálne tresty už len pri podozrení. Väčšinou stačili svedecké výpovede závistlivých susedov, ktorí bažili po majetku, množstvo občanov bolo krajne poverčivých a paranoidných. Svedectvo ženy malo menšiu hodnotu ako svedectvo muža a svedectvo sedliaka menšiu hodnotu ako svedectvo šľachtica. Samozrejme, nebolo to samoúčelné, akoby sme sa dnes mohli domnievať. Muži boli svetaznalejší, gramotnejší, inteligentnejší, podobne šľachta. Nič nie je čierno-biele. Pri hodnotení nám proste uniká dobový kontext, vzťahy, porovnávame neporovnateľné. Inkvizícia bola často postavená pred neľahkú voľbu aj pod tlakom miestnych autorít, hlavne šľachticov. Krutá doba mala kruté tresty. Panovníci bežne bičovali svojich služobných, černosi otročili a nik sa nad tým nepozastavoval. Bežný sedliak nemal skoro žiadnu cenu, žiadna minimálna mzda, dávka v nezamestnanosti, sloboda zhromažďovania sa a vyjadrovania, rovnaké zaobchádzanie pred zákonom, atď.

Inkvizičné procesy boli v niektorých smeroch novinkou, čiastočne obnovovali rímske právo a išli troška ďalej. Inkvizícia ako prvá zaviedla v praxi prezumpciu neviny a právo na kvalifikovanú obhajobu. Viaceré tresty, ktoré uložila, by boli právoplatné aj podľa svetského práva. Inkvizičné súdy boli značne opatrné pre možnosť falošných obžalôb, ktoré boli časté. Mučenie sa stalo neskôr viac prostriedkom trestu než nástrojom pre hľadanie pravdy. Tresty všeobecne boli však väčšinou v kompetencii svetskej moci a nie cirkevnej. Treba si tiež uvedomiť, že viaceré odklony od kresťanského učenia neboli potierané iba zo zrejmého dôvodu boja katolíckej cirkvi s konkurenciou, či pre jej snahu prepísať históriu. Nie málo siekt a kultov bolo nebezpečných pre morálku a zdravie. Inkvizícia sa stala bičom proti katolíckej cirkvi, ktorej moc je stále značná. Nech však nenávisť voči všetkému náboženskému a cirkevnému „nezatemňuje ľuďom rozum“. Predstava inkvizície vyzerá dnes až primitívne.

Vzhľadom na časté (až plánované) nepochopenie tohto na dva diely deleného článku uvádzam, že jeho zmyslom bolo demytologizovať inkvizíciu, nie obhajovať ju.

Anton Smatanik