Môj profil 
Predplatné
Jediná „vyliečená“
Podľa Benbassovej títo „začiatočníci v ohrození“ vyčerpali značné zdroje zo štátu v podstate k vytvoreniu úplne zbytočných centier, ak nie dokonca škodiacim. Senátorka v tejto súvislosti spomína Douniu Bouzarová, francúzsku antropologičku s alžírskymi koreňmi, autorku kníh proti islamskej radikalizácii, ktorá je známa tým, že vo svojom centre zamestnala Farid Benyttouvú, kamarátku „slávnych“ bratov Kouachiovcov (atentátnikov na redakciu satirického týždenníka Charlie Hebdo), ktorá opustila džihádizmus po piatich rokoch väzenia. Benbassová hovorí: „Bouzarová vyčerpala z verejných zdrojov 930 tisíc eur. Ale zjavne jej knihy neboli dostatočne presvedčivé vo svojej ponuke „modelu deradikalizácie“. Bouzarová tvrdí, že deradikalizovala mnoho mladých žien, ale tá jediná, ktorú predstavila aj médiám, ako „úspech centra“, napokon odišla do Sýrie….“
Ďalšie pochybenia
Ako zlyhanie možno nazvať aj skúsenosť Sonie Imloulovej zo Seine-Saint-Denis: „Prezident Unismedu, ktorý bude intervenovať v rámci celého juhu Francúzska, dáva len samé nesúvislé vyjadrenia. Máme tu tiež problémy s centrami pre znovuzaradenie do spoločnosti a občianstvo, ktoré sú nevyhnutne spojené s deradikalizáciou.“ Do dnešného dňa bolo otvorené len jedno v celej krajine (v Beaument-en-Véron) a hovorili o ňom všetky médiá, pretože jedného z jeho klientov zaistili po tom, čo sa pokúšal dostať do Sýrie. Dnes je toto centrum spustnuté. Benbassová hovorí o „totálnom fiasku, čo sa týka tejto vládnej iniciatívy. Úmysel bol dobrý, ale táto politika bola predčasná. Cieľ bol správny, ale na takéto veci potrebujeme expertov, prísnych profesionálov“
Zmysel života
Podľa filozofa Alaina de Benoist jestvuje jeden hlavný dôvod, prečo sú takéto centrá totálnym fiaskom. „Vláda chce, aby ľudia uverili tomu, že radikalizácia mladých je akousi duševnou chorobou, ktorú tak aj treba „liečiť“. Zaujímajú sa len o symptómy a nie o príčinu. Aj Sovietsky zväz internoval disidentov do psychiatrických nemocní. Na čo sú kurzy spolužitia, dialógu, republikánskych hodnôt človeku, ktorý chce sťať hlavu svojmu blížnemu?“
Ďalej Beoist hovorí: „Problémom je zmysel života. Stratili sme zo zreteľa antropologickú dimenziu náboženskosti. Naša epocha odmieta uznať, že džihádisti sa považujú za veriacich. Myslíme si, že smrť je tou najhoršou vecou a nerozumieme, ako títo môžu vraždiť svojich nepriateľov. Ako napísal nedávno Pierre-André Taguieff „pre džihádistov je ich mučenícka smrť tým najväčším zmyslom života. Dáva plný zmysel životu. A toto hedonistický Západ nedokáže pochopiť. Voči silným náboženským presvedčeniam džihádistov sú univerzálne sekulárne „hodnoty“ podradné, a smiešne. Veď nikto nie je ochotný zomrieť za „laicitu“!“
