Argument tehotenstiev po znásilnení alebo inceste bol odjakživa jedným z hlavných frontov vojny potratových hnutí proti zákonu, ktorý kedysi nedovoľoval zabiť nenarodené dieťa. Nebolo tomu inak ani v slávnom súdnom procese “Roe vs. Wade” v roku 1973, v ktorom kvôli emočnému nátlaku na súd obhajca presvedčil Jane Roe, aby klamala, že bola znásilnená. Najvyšší súd týmto procesom zrušil akékoľvek protipotratové obmedzenia v prvom trimestri tehotenstva – t.j. do 12. týždňa.

Prípad “Doe vs Bolton”, ktorý prebiehal súbežne s Roe vs. Wade, definoval zdravie matky takto: “všetky faktory – fyzické, emocionálne, psychologické, rodinné a vek matky – ktoré sú relevantné pre celkový zdravotný stav pacienta”. Takto sa stal potrat legálny a nemôže byť zakázaný ani v 7., 8., alebo dokonca 9. mesiaci (tzv. potrat čiastočným pôrodom), ak sa prehlásia tieto dôvody. 

Podľa výskumu inštitútu Alana Guttmachera sú znásilnenie a “zdravotné indikácie matky” len veľmi malým percentom v prípadoch potratov.

1% žien uvádza znásilnenie alebo incest

3% matka má zdravotné problémy (fyzické alebo mentálne)

3% dieťa môže mať zdravotné problémy

Ako dôvody u všetkých ostatných potratov ženy uvádzajú:

21% “nepripravenosť prevziať zodpovednosť”

21% “nemôžem si dieťa momentálne dovoliť”

16% “dieťa by veľmi zmenilo môj život”

12% “mám problém vo vzťahu a nechcem podstúpiť riziko single rodiča”

11% nedostatočná zrelosť, resp. “som príliš mladá na dieťa”

8% “už mám toľko detí, koľko som si vysnívala a nechcem ich mať viac”

1% manžel alebo partner chce potrat

1% nechce, aby ostatní vedeli, že s niekým mala sex, alebo že je tehotná

menej než 0,5% prípadov – rodičia matky chcú potrat

3% iné

Znásilnenie ako trójsky kôň potratovej kultúry 

Znásilnenie sa stalo trójskym koňom, ktorý zrútil múr absolútneho zákazu potratov.  Podľa Spoločnosti pre ochranu nenarodených detí (Society for protection of unborn children), ktorú založil lekár Alex Bourne, je tehotenstvo po znásilnení extrémne zriedkavým prípadom. Žena je totiž plodná len 3-7 dní počas svojho cyklu a extrémna fyzická a psychická trauma sťažuje počatie aj počas tohto obdobia.

Okrem toho, v USA vyšla publikácia s názvom “Obete a víťazi”, ktorá hovorí práve o prípadoch tehotenstiev po znásilnení. Hovorí tiež o prieskume 200 žien, ktoré otehotneli po znásilnení alebo inceste a odhaľuje šokujúcu pravdu: Väčšina takýchto žien sa nechce zbaviť dieťaťa potratom. Ten pre nich predstavuje len ďalšie násilie a v prípade, že ho niektorá podstúpi, neskôr sa sama stotožňuje s násilníkom, pričom jej obeťou sa stalo dieťa. V knihe sa tiež objavujú svedectvá 20 žien, ktoré si prešli tehotenstvom po znásilnení a inceste. Hovoria o bolesti zo sexuálneho násilia, o smútku z traumy po potrate, iné o radosti z toho, že sa rozhodli dieťa porodiť. Paradoxne, pôrod dieťaťa im pomohol zmieriť sa s bolesťou zo znásilnenia: “Keď sa mi narodila dcéra, bola to láska na prvý pohľad… Viem, že som sa rozhodla správne, keď som jej dovolila narodiť sa”, hovorí Nancy Cole. Iným prípadom je Patricia Ryan: “Dôsledky potratu sa v mojom živote objavili v oveľa väčšej miere, než dôsledky samotného znásilnenia.”  Myslím, že obete znásilnenia s dôsledkom tehotenstva sú diskriminované, lebo ľudia si myslia, že si blázon, ak si chceš nechať dieťa od človeka, ktorý ťa znásilnil.”, hovorí Sharon Bailey. “Potrat nepomôže vyriešiť problém znásilnenia. Naopak, je pôvodcom len ďalšej traumy u obete, ktorá je v smútku a berie jej jedinú vec na svete, ktorá by túto bolesť mohla liečiť”, Helene Evans. “Nikdy som neoľutovala, že som sa rozhodla dieťa si nechať.”, Mary Murray. “Prešla som si znásilnením a po tom, čo som vychovala syna – “plod znásilnenia”, sa cítim osobne dotknutá vždy, keď počujem, že potrat musí ostať legálny, lebo tu máme prípady znásilnení. Pretože, tí, čo chcú potraty za každú cenu, len zneužívajú osudy znásilnených žien. A na náš názor sa v skutočnosti nikto nepýta”, Kathleen DeZeeuw.

Väčšina žien, ktoré podstúpili potrat, prehlásila, že potrat ich traumu len zhoršil. V mnohých prípadoch obeť znásilnenia sa nerozhodovala “slobodne”, ale pociťovala silné tlaky okolia, ktoré ju naň nútili ísť. 43% žien-obetí znásilnenia, ktoré potratili, tvrdia, že boli pod tlakom rodiny a zdravotných pracovníkov, alebo dokonca pod tlakom rodiny samotného násilníka.

Okrem iného, štúdie, ktoré skúmajú rizikové faktory pre neskoršie psychické problémy po potrate, odhalili, že potrat po znásilnení zvyšuje pravdepodobnosť ťažkého post-abortívneho syndrómu – depresie, pocitov viny, nízke sebavedomie, odpor a neznášanlivosť voči všetkým mužom.  

Obete incestu sú často k potratu nútené, aby kryli agresora

Denise, ktorá bola ako 15-ročná znásilnená vlastným otcom a prinútená ísť na potrat, hovorí: “Zradil a znásilnil ma vlastný otec. A druhýkrát ma zradil a znásilnil potratový lekár.”

Ukazuje sa, že obete incestu vidia tehotenstvo ako únikovú cestu z incestného vzťahu. Obeť hľadí na tehotenstvo s nádejou, že bude mať dieťa, s ktorým si vytvorí láskyplný vzťah, ktorý bude úplne opačný ako ten, ktorý mala s otcom. No zatiaľčo dieťa je nádejou uzdravenia pre obeť, stáva problémom pre samotného agresora. Je tiež hrozbou pre “patologické tajomstvo”, ktorým by rodina zakrývala toto zneužitie a následne chránila násilníka. Kvôli tejto dvojitej hrozbe je obeť často donútená k neželanému potratu. Okrem toho, že jej je odopretá radosť z dieťaťa, utajuje sa delikt.

Logika pro-choice sa javí ako výlučné pro-abortion

Podľa pro-choice by z vedeckého hľadiska ľudia počatí zo znásilnenia nemali existovať. Z hľadiska legálneho to značí, že títo ľudia nemajú mať rovnaké právo na život ako my ostatní. Z psychologického hľadiska zasa by sa títo ľudia mali hanbiť, že vôbec žijú – ak žijú.

mk