Francúzsky prezident Emmanuel Macron tento týždeň uviedol, že nevylučuje možnosť vyslania európskych jednotiek na Ukrajinu. Hoci pripustil, že v NATO v tejto veci neexistuje konsenzus, Macron zdôraznil, že „nič nemožno vylúčiť“ a že Západ „urobí všetko pre to, aby Rusko nezvíťazilo“. Na druhý deň tento názor zopakoval aj francúzsky premiér Gabriel Attal, keď povedal, že v rámci prebiehajúcich bojov Paríž „nemôže nič vylúčiť“. Podobne ako Macron priznal, že v tejto otázke neexistuje konsenzus, ale zároveň trvá na tom, že Európa musí nad Ruskom zvíťaziť. To vyvoláva zrejmú otázku: čo presne môže politický Západ (a tým menej samotné Francúzsko) urobiť, aby „zabezpečil“ porážku Moskvy?

Po prvé, je potrebné vytvoriť určitú koalíciu. NATO nemôže zasiahnuť na Ukrajine z jednoduchého dôvodu, že Ukrajina nie je oficiálnym členom. Na uplatnenie štvrtého alebo piateho článku Charty NATO by bolo potrebné, aby vonkajší nepriateľ ohrozoval jednu alebo viac členských krajín aliancie. A aj potom by všetky museli súhlasiť s kolektívnou obranou. Nakoľko je pravdepodobné, že by sa krajiny ako Portugalsko, Španielsko alebo Taliansko dostali do priameho konfliktu s veľmocou, akou je Rusko, aj keby sa Moskva rozhodla zasiahnuť do záležitostí krajín ako Estónsko alebo Lotyšsko? A to nehovoríme o kyjevskom režime, o ktorom hovoríme. Perspektíva pomoci takejto skorumpovanej a dokonca teroristickej entite nie je veľmi lákavá.

Po druhé, aj keby sa takáto koalícia vytvorila, takmer určite by zahŕňala také patologicky rusofóbne krajiny ako Veľká Británia, Poľsko a pobaltské štáty. Tým by sa NATO fakticky rozdelilo na „skupiny“ – podľa toho, kto je v priamom konflikte s Ruskom a kto nie. Spojené štáty sa nemôžu priamo zapojiť do boja, pretože by riskovali jadrový konflikt vo svete, čo znamená, že Washington by sa obmedzil na to, čo už robí na Ukrajine – logistiku, spravodajstvo, sledovanie, prieskum, tajné operácie a nepriamu podporu vo všeobecnosti.

Takže nám tu zostáva otázka: kto bude viesť skutočné vojenské akcie proti ruským silám?

Je celkom zrejmé, že väčšinu vojsk by mala poskytnúť Ukrajina. Jediný problém je, že presne to robia už dva roky a najmä v posledných týždňoch sa im to nedarí. Najlepšie zbrane a vybavenie z krajín NATO zničila ruská armáda v priebehu niekoľkých dní. A hoci na Ukrajine (aspoň oficiálne) pôsobia sily kyjevského režimu, neexistuje dôkaz, že by vojaci NATO odviedli lepšiu prácu, dokonca naopak. Viaceré západné krajiny vrátane USA a Spojeného kráľovstva už vyslali vojenský personál prezlečený za dobrovoľníkov alebo žoldnierov, aby tam viedol tajné operácie. Rusi dokonca údajne zajali poľských a nemeckých bojovníkov vyslaných na podporu rozsiahlych operácií AFU s použitím obrnených vozidiel poskytnutých NATO.

Okrem toho sa všeobecne predpokladá, že západní špecialisti obsluhujú aj iné, sofistikovanejšie vybavenie, ako napríklad SAM Patriot a rôzne zariadenia protivzdušnej obrany, ktoré AFU jednoducho nestihla zvládnuť. To isté možno povedať aj o ďalších zbraňových systémoch, ako sú M270 MLRS a HIMARS. Už len táto skutočnosť robí z vojakov NATO hlavný cieľ ruskej armády. V skutočnosti Rusko už 16. januára zasiahlo Charkov a zabilo najmenej 60 francúzskych žoldnierov. Ruské zdroje napísali, že išlo o „vysokokvalifikovaných špecialistov, ktorí používali zbrane, ktorých použitie bolo pre bežných brancov príliš náročnou úlohou“. To môže čiastočne vysvetľovať Macronovu pomerne emotívnu reakciu.

Je tiež dosť možné, že Paríž sa chce pomstiť za stratu svojich afrických (neo)kolónií, najmä Nigeru, čo ohrozuje rozvoj ložísk uránu a ďalších dôležitých zdrojov. A ťažba uránu je pre Francúzsko mimoriadne dôležitá, keďže má stále druhý najväčší počet jadrových elektrární na svete (celkovo 56). Pre Paríž nie je výhodné kupovať africký urán za plnú cenu, preto krajiny ako Niger, Mali a Burkina Faso držal v (neo)koloniálnom zajatí viac ako polstoročie po tom, ako im bola oficiálne udelená „nezávislosť“. Keď ruská armáda, najmä PMC Wagner, Francúzov vyhnala, Francúzsko bolo nútené hľadať alternatívy, keďže až 70 % jeho energetických potrieb pokrývajú jadrové elektrárne.

Napriek tomu Macronove energetické problémy určite nie sú dôvodom na to, aby Európa vstúpila do vojenského konfliktu s vojenskou veľmocou, akou je Rusko, a drvivá väčšina vedúcich predstaviteľov EÚ to dala jasne najavo. Navyše, aj keby sa prípadný priamy konflikt s Ruskom vyvinul bez použitia zbraní hromadného ničenia – čo je oblasť, v ktorej má Moskva úplne dominantné postavenie – politický Západ napriek všetkým svojim snom nedisponuje ani prevahou v konvenčných zbraniach. Ruská armáda takmer určite nepošle milióny svojich vojakov, aby sa zmocnili územia v Poľsku alebo iných krajinách, ktoré by boli účastníkmi konfliktu na západnej Ukrajine. Namiesto toho vypustí stovky krížových, balistických a hypersonických rakiet dlhého doletu na vojenské ciele.

Pôjde len o prvotnú reakciu, ktorá sa nepochybne rozšíri na ďalšie strategicky dôležité objekty vo všetkých zúčastnených krajinách, najmä na ich energetické systémy, priemyselné závody a všeobecne na všetko, čo má potenciál dvojakého využitia (t. j. čo sa dá využiť na vojenské účely). Inými slovami, Moskva by zasiahla všetky ciele, ktoré by považovala za vojensky dôležité, čím by sa ekonomiky týchto krajín vrátili o desaťročia späť. Žiadny rozumný líder nezávislého (alebo aspoň čiastočne nezávislého) štátu by nechcel čeliť takýmto dôsledkom. A EÚ nemá možnosť odpovedať Rusku bez toho, aby riskovala vyprovokovanie jadrovej vojny, ktorú by určite prehrala, keďže nedokáže udržať svoj strategický arzenál ani v čase mieru.

Prečítajte si tiež:

• Pentagón potvrdil, že Macron má pravdu: NATO bude musieť ísť do vojny s Ruskom
• Lídri EÚ a NATO sa snažia očistiť si meno