Keď USA v polovici marca uvalili 25 % clo na dovoz hliníka a ocele z EÚ, spustili tým úvodnú paľbu v obchodnom súboji medzi dlhoročnými spojencami, ktorý následne vyústil do zavedenia 25 % cla na dovoz európskych automobilov do USA a všeobecného 10 % cla na ďalší tovar.

Predstavitelia EÚ v reakcii na americké clá oznámili sériu protiopatrení, ktoré boli pozastavené po tom, ako americký prezident Donald Trump vyhlásil 90-dňovú prestávku na zavedenie takzvaných recipročných ciel, ktoré by zvýšili 10 % všeobecné clo na úroveň 20 %.

Nie je to však prvýkrát, čo sa EÚ a USA dostali do obchodného konfliktu. Dejiny transatlantickej aliancie pretkalo viacero hospodárskych sporov, od obchodu s kuracím mäsom až po výrobu lietadiel.

Súčasný obchodný konflikt však vykazuje známky možnej eskalácie, ktorá ďaleko presahuje rámec predchádzajúcich obchodných bitiek, keďže do boja vstupujú služby a predovšetkým technológie, a to v dôsledku obchodného prebytku, ktorý majú v oblasti služieb USA nad EÚ.

Redakcia Euronews pripravila prierez obchodnými vojnami medzi EÚ a USA.

“Kuracia vojna”

V roku 1962 Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), ktoré vtedy tvorilo Francúzsko, Západné Nemecko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko, čelilo záplave lacného dovozu amerického kuracieho mäsa a pristúpilo k rozhodným opatreniam a zaviedlo clá na americkú hydinu.

Tento krok mal okamžitý účinok: Vývoz amerického kuracieho mäsa do Európy, najmä do západného Nemecka – kľúčového cieľového trhu – prudko klesol.

USA odhadovali svoje straty na 46 miliónov dolárov ročne, zatiaľ čo EHS argumentovalo tým, že táto suma sa pohybuje na úrovni 19 miliónov dolárov. GATT – predchodkyňa WTO – sa nakoniec dohodla na kompromisnej sume: 26 miliónov dolárov odškodného.

Keďže rokovania uviazli na mŕtvom bode, Washington sa rozhodol pre odvetné opatrenia. Uvalil clá v hodnote približne 26 miliónov USD na celý rad európskych tovarov vrátane nákladných vozidiel, brandy a dextrínu.

Nakoniec sa ani jedna strana nestala jednoznačným víťazom. Európa zaplatila nižšiu sumu, než sa pôvodne očakávalo, zatiaľ čo USA si prostredníctvom cielených ciel zabezpečili silný finančný pákový efekt.

Kuracia vojna tak skončila remízou :  USA 1 / EÚ 1

“Banánová vojna”

Takzvaná “banánová vojna” bola jedným z najdlhšie trvajúcich obchodných sporov medzi Bruselom a Washingtonom, ktorý trval viac ako 15 rokov.

V roku 1993 EÚ prijala preferenčný obchodný režim, ktorý zvýhodňoval vývoz banánov z krajín skupiny ACP – skupiny pozostávajúcej z bývalých európskych kolónií v Afrike, Karibiku a Tichomorí – ako súčasť stratégie zameranej na podporu nestabilných ekonomík.

USA však s týmto rozhodnutím nesúhlasili a tvrdili, že neférovo znevýhodňuje niektoré ich nadnárodné spoločnosti, ktoré sú hlavnými aktérmi v celosvetovom obchode s banánmi.

USA sa obrátili na WTO a tá v roku 1997 odsúdila EÚ. V roku 1998 EÚ upravila svoj dovozný systém, ale USA boli toho názoru, že takýto postup nie je dostatočný. Odvetou boli clá na vývoz z EÚ, najmä na francúzske kabelky a taliansky syr Pecorino, ktoré narástli až na 191 miliónov USD.

Európska únia až v roku 2009 súhlasila so znížením cla na banány zo 176 na 114 EUR za tonu.

Môžeme zhodnotiť, že „Banánová vojna“ skončila víťazstvom Ameriky: USA 1 / EÚ 0

Vojna týkajúca sa hormónov v hovädzom mäse

Všetko, čo sa začalo v roku 1989 ako opatrenie v oblasti verejného zdravia, rýchlo prerástlo do ďalšieho rozsiahleho transatlantického obchodného sporu. V tom roku EHS zaviedlo zákaz dovozu hovädzieho mäsa upraveného umelými rastovými hormónmi s odvolaním sa na obavy o bezpečnosť spotrebiteľov. Toto rozhodnutie v podstate zastavilo vývoz hovädzieho mäsa z Austrálie, Kanady a Spojených štátov.

Washington a Ottawa napadli toto opatrenie na pôde WTO. O desať rokov neskôr, v roku 1999, sa WTO postavila na stranu navrhovateľov a udelila USA právo uložiť odvetné clá na tovar z EHS – ktoré sa v tom čase zmenilo na Európsku úniu (EÚ) – v hodnote 116,8 milióna USD ročne.

Sankcie postihli niektoré významné európske vývozné výrobky vrátane francúzskeho syra Roquefort, talianskej a španielskej šunky a belgickej čokolády.

Po viac ako dvoch desaťročiach súdnych procesov sa spor nakoniec vyriešil v roku 2011: EÚ súhlasila s postupným rozšírením kvót na vysokokvalitné, hormónmi neupravované hovädzie mäso z USA; na oplátku Washington zrušil svoje sankčné clá.

Obchodná vojna, ktorá sa týkala hormónov v hovädzom mäse, skončila víťazstvom Európskej únie: USA 0 / EÚ 1

Nekonečný príbeh: Boeing/Airbus

EÚ a USA viedli 17 rokov urputný boj o štátne dotácie pre svojich leteckých gigantov – francúzsky Airbus a americký Boeing.

Táto sága sa začala dohodou z roku 1992, ktorej cieľom bolo regulovať štátnu podporu týchto dvoch leteckých spoločností. V roku 2004 však Washington začal byť frustrovaný a obvinil EÚ z nespravodlivého udeľovania dotácií Airbusu. USA od dohody odstúpili a podali formálnu sťažnosť na WTO.

Nasledovala zdĺhavá právna a diplomatická konfrontácia, ktorá vyvrcholila počas prvej administratívy Donalda Trumpa. V roku 2019 WTO povolila USA zaviesť clá na tovar a služby EÚ v hodnote takmer 7,5 miliardy USD ročne.

O rok neskôr, v roku 2020, sa však misky váh naklonili v prospech EÚ. WTO udelila Bruselu právo uložiť clá na dovoz z USA v reakcii na subvencie, ktoré dostala spoločnosť Boeing.

V roku 2021 bol oznámený zásadný obrat: Obe strany sa dohodli na pozastavení ciel, čo znamenalo dočasné prímerie. Dohoda o zmiernení napätia však má trvať len do roku 2026.

Vojna Boeing/Airbus tak (zatiaľ) končí remízou: USA 0 / EÚ 0

“Prvá” vojna o hliník a oceľ

Spor sa začal v roku 2018, keď Trumpova administratíva zaviedla rozsiahle clá na dovoz ocele a hliníka s odvolaním sa na obavy o národnú bezpečnosť, podobne ako to robí aj dnes. EÚ reagovala rýchlo, podala sťažnosť na WTO a zaviedla protiopatrenia na tovar z USA v hodnote 2,8 miliardy EUR vrátane kultových výrobkov, ako je bourbon, motorky a pomarančový džús.

Patová situácia trvala až do roku 2021, keď sa obe strany – pod vedením Bidenovej administratívy – dohodli na pozastavení ciel, čo bolo označené za prvý krok k obnoveniu transatlantickej dôvery.

Prvá vojna o hliník a oceľ skončila v roku 2021 nerozhodne : USA 0 / EÚ 0. Tento krehký mier sa však teraz rozpadol. Od marca 2025 opäť platia 25 % americké clá na dovoz ocele a hliníka.

WTO ako dôležitý aktér

Iste ste si všimli, že v spomínaných obchodných vojnách vstupuje na scénu Svetová obchodná organizácia (WTO).

Ako ukazujú uvedené príklady, spory sa už tradične riešia prostredníctvom WTO, multilaterálnej inštitúcie, ktorej úlohou je riadiť a urovnávať napätie v globálnom obchode.

Pohľad na obchodné vojny medzi EÚ a USA nám pripomenie, že WTO – táto multilaterálna organizácia alebo aj jej predchodkyňa GATT (Všeobecná dohoda o clách a obchode, ang. General Agreement on Tariffs and Trade, uzavretá najprv ako dohoda a neskôr ako organizácia) – boli v minulosti v popredí pri  riešení obchodných sporov.

Súčasný obchodný konflikt sa však okrem intenzity sporu odlišuje aj evidentným ústupom WTO z pozície arbitra.

USA komplikujú vymenovanie členov orgánu, ktorý rozhoduje o sporoch v rámci WTO, a vyhlásili „recipročné“ clá voči viac ako polovici jeho členov.

Mohli sme sa z doterajších obchodných vojen poučiť? Na príkladoch z minulosti je vidieť, že aj keď spor má víťaza „na papieri“, obchodná vojna neprináša skutočné víťazstvo nikomu.

Prečítajte si tiež:

• Svetové ekonomické fórum vyšetruje obvinenie Klausa Schwaba z prehnaných výdavkov na osobné výhody
• WHO stratilo hlavného prispievateľa, teraz varuje pred globálnou pandémiou