V Rusku už niekde skutočne žijú vysnenú nádhernú budúcnosť

Okolo mňa, v mojej vidieckej Jaroslavľskej divočine, je život v plnom prúde. Storoženkovci pečú perník, Panichinovci montujú postele, Vavilovci otvorili účtovnícku firmu, Larinovci spustili dielňu drevených modelov a Nataša Vodopolová rozbehla skutočnú školu

24. 11. 2021 | Zo zahraničia | 6 min. čítania | 0 komentárov |

Ilustračné foto: pole

Jaroslavľ 24. novembra 2021 (HSP/Vzgľad/Foto:Pixabay)

▶ ❚❚ ↻

Nataša a Stephen Williamsovci sa zasa presťahovali z Anglicka a všetkých prekvapili kvetinovou farmou. Joseph z USA sa stal pravoslávnym kňazom. Popovovci splodili deväť detí a opustili katedru biológie Moskovskej štátnej univerzity, aby si vybudovali nový vidiecky život. Kartašovci dostali prácu v miestnom laboratóriu zaoberajúcom sa štúdium umelej inteligencie. Andrej Morev založil v dedinskom múzeu kroketový klub a spolu so strážcom múzea sa stal majstrom Ruska. Uviedol Vzgľad.

Všetci môžeme byť spoluvýrobcovia a spolupestovatelia

Existuje taká veľmi obľúbená organizácia. Nazýva sa Slow Food. Pôvodne talianska a teraz už medzinárodná. Táto organizácia chráni a podporuje malých remeselných výrobcov a farmárov. V každom smere pomáha zachovávať a rozmnožovať miestne vidiecke a gastronomické tradície.

V jazyku tejto organizácie neexistuje slovo ako kupujúci. Hovoria im „koproducenti“. Veď my všetci každý deň, kupujúc to či ono, podporujeme tú či onú produkciu. Môžeme si kúpiť nejaký miestny produkt a podporiť farmára v jeho túžbe zachovať ohrozenú odrodu rastlín alebo miestne plemeno. Môžme si vybrať zeleninu, ktorá bola pestovaná bez pesticídov. Alebo môžeme investovať svoje peniaze do niečoho, čo otravuje pôdu, znižuje biodiverzitu a zabíja malé podniky. Všetci sa svojím záujmom a kúpou svojím spôsobom podieľame na výrobe a pestovaní konkrétnych tovarov a plodín.

Ale teraz mi nejde ani tak o jedlo. Bol to len príklad logiky. Aby sme porozumeli rozdielu medzi kupujúcim a spolutvorcom.

V roku 2062 bude mať Rusko 1200 rokov. Rok 2062 príde o 41 rokov. A to nie je tak skoro. Takže sa môžeme pokojne rozprávať o budúcnosti. V skutočnosti sa všetky reči o budúcnosti zvyčajne scvrkávajú na dosť banálnu futurológiu. Stále viac práce online a na diaľku, telemedicína, zánik národných štátov a všetok ten jazz. Akú budúcnosť ale naozaj chceme vidieť pre seba a našich blízkych? Pre všetkých obyvateľov Ruska a pre celý svet?

Budúcnosť je pre niekoho už dnes

Zhromaždili sme a stále zhromažďujeme okolo seba ľudí, ktorí už tu a teraz vo svojom praktickom živote ukazujú, aké ozaj môže byť Rusko budúcnosti. Vytúžené a milované.

Chceme žiť v Rusku, v ktorom nie je obyvateľstvo sústredené v obrovských mestách. Ale rovnomerne rozmiestnené na ruskom veľkom území. Teraz je v našej komunite v regióne Jaroslavľ niekoľko stoviek ľudí. A 80 percent z nich sú prisťahovalci z Moskvy a iných veľkých miest.

Ruský vidiek priťahuje ľudí zo Západu

Chceme žiť v Rusku, ktoré vyzerá ako atraktívne miesto pre život a tvorivé naplnenie nielen pre jeho obyvateľov, ale pre celý svet. V blízkej budúcnosti sa má do Jaroslavľskej oblasti presťahovať ďalších 70 ľudí z USA.

Okrem spomínaných Natašy a Stephena Williamsovcov, ktorí prišli z Anglicka a všetkých prekvapili kvetinovou farmou, a Američana Josepha Gleasona, ktorý sa stal pravoslávnym kňazom, je tu aj Gilles Voltaire z Francúzska. Ten si otvoril cukráreň. Aj ďalší Francúz Frederic má tiež cukráreň. Nemky Ani a Gudrun prevádzkujú ekokemping, Švajčiar Benjamin sa pre zmenu zaoberá včelárstvom. A takých príkladov sú iba v Pereslavlskej oblasti desiatky.

Škola snov

Chceme žiť v Rusku, kde sú také školy, aby sa deti, ktoré sa ráno zobudia, bežali s radosťou učiť. A neskrývali sa pod prikrývky. Také školy, v ktorých by učitelia sprostredkovali žiakom to najdôležitejšie, teda šťastie z aktívneho tvorivého poznávania sveta. Aby sa deti cítili rovnako ako kedysi priekopníci. Jednoducho, keď spoznávate svet okolo seba, sršíte šťastím poznania. Nataša Vodopolová nedávno odišla z Moskvy a spolu s aktívnymi členmi miestnej provinčnej komunity otvorila novú školu. Školu snov. Školu budúcnosti. Už je realitou. Už je tu.

Bez rodiny sa budú ľudia „rodiť“ v laboratóriu

Chceme žiť v Rusku, kde bude normou mať veľa detí. Ale nie preto, aby pracovali na rodinnom gazdovstve. Ako kedysi v romantických ale navždy zašlých časoch. A nie preto, že by nás k mnohým deťom nabádali štátne programy finančných stimulov. Hoci i tie treba.

Chceme, aby narodenie a výchova detí boli vrcholom spoločného tvorivého spojenia muža a ženy. Vrchol prejavu lásky a tvorivosti dvoch ľudí. Inak technológie, ktoré sa aj tak vyvíjajú, zabezpečia „pôrod v laboratóriu“. Inštitúcia rodiny zanikne ako nepotrebná.

Rodina Alexandra a Márie Popovovcov sa presťahovala na dedinu a zanechala oddelenie biológie Moskovskej štátnej univerzity. Už majú deväť detí. Pretože len v rodine, zrodení a výchove vidia veľkú príležitosť na prejavenie spoločného života. Na skutočnú ľudskú tvorivosť.

Nie konzum ale harmónia

Chceme žiť v Rusku bez ekonomiky nekonečného konzumu. Pretože zbavuje človeka akejkoľvek identity. Počnúc národnou a kultúrnou až po sexuálnu. A mení ho na bytosť s jedinou identitou. A to konzumenta.

Chceme konzum nahradiť „ekonomikou starostlivosti“. Keď sa ekonomická efektívnosť bude merať nie neustálym rastom hrubého domáceho produktu. Ale mierou, do akej táto činnosť sama o sebe priniesla harmóniu do okolitého sveta.

Musíme prestať naháňať nekonečný rast. Naše úsilie musíme nasmerovať k sociálnej, kultúrnej a environmentálnej harmonizácii krajiny a planéty. Podnikateľ Jevgenij Fedorov napríklad svojpomocne transformuje svoj rodný Kiržach. Investuje do neho zisky vlastných miestnych tlačiarní.

Treba začať vlastným domom a ulicou

Chceme žiť v Rusku, v ktorom miestne komunity tvorivých a podnikavých ľudí prevezmú zodpovednosť za územie. Zabudnime na ochrannú ruku štátu. Každý nech začne meniť krajinu k lepšiemu. Môže začať od svojho obytného domu a ulice. Silná miestna komunita musí byť založená na láske k svojej „miestnej domovine“. A druhá stránka lásky je zodpovednosť. Ak ju milujeme, sme za ňu zodpovední. My sami môžeme otvárať školy, stavať cesty a oživovať naše dediny a mestá.

Rodina Panichinovcov, ktorá jedného dňa utiekla z Moskvy s desiatimi tisícmi rubľami vo vrecku, vybudovala svoju stolársku firmu od nuly. Potom sa pustila do premeny okolitého prostredia. Spolu so stovkou ďalších miestnych a nových miestnych obyvateľov začali obnovovať staré domy v centre malého Pereslavlu. V záujme zlepšenia mestského prostredia a zachovania provinčného kultúrneho dedičstva. Na vlastné náklady a vlastnou fyzickou silou.

Všetci sme „koproducenti“ želanej budúcnosti

A na záver sa vráťme k Slow Food a myšlienke „koproducentov“. Všetci tí „moderní ruskí ľudia“, ktorí tu a teraz budujú svoje vlastné akosi „inak usporiadané Rusko“, tí všetci „nespĺňajú“ to, čo od nás vyžaduje globálny svet efektivity. Do ktorého sa snaží začleniť i dnešné Rusko.

Všetci títo „koproducenti“ sú „spoluobčanmi“ nového Ruska. Už teraz budujú budúcnosť krajiny. Budúcnosť Ruska, v ktorom je radosť žiť. Títo spoluobčania už žijú v budúcnosti. A čím viac takýchto spoluobčanov bude, tým skôr sa všetci ocitneme vo vytúženej „krajine budúcnosti“.

Boris Akimov

Pošlite nám tip

NAŽIVO

Prezident Guyany Irfaan Ali vo štvrtok uviedol, že jeho krajina je naďalej v pohotovosti kvôli „hrozbe“ zo strany Caracasu v súvislosti s regiónom Essequibo bohatým na ropu. Situáciu nezmenilo ani zajatie venezuelského prezidenta Nicolása Madura špeciálnymi jednotkami armády Spojených štátov. Informovala o tom agentúra AFP.