V Rusku už niekde skutočne žijú vysnenú nádhernú budúcnosť

Jaroslavľ 24. novembra 2021 (HSP/Vzgľad/Foto:Pixabay)

Okolo mňa, v mojej vidieckej Jaroslavľskej divočine, je život v plnom prúde. Storoženkovci pečú perník, Panichinovci montujú postele, Vavilovci otvorili účtovnícku firmu, Larinovci spustili dielňu drevených modelov a Nataša Vodopolová rozbehla skutočnú školu

Nataša a Stephen Williamsovci sa zasa presťahovali z Anglicka a všetkých prekvapili kvetinovou farmou. Joseph z USA sa stal pravoslávnym kňazom. Popovovci splodili deväť detí a opustili katedru biológie Moskovskej štátnej univerzity, aby si vybudovali nový vidiecky život. Kartašovci dostali prácu v miestnom laboratóriu zaoberajúcom sa štúdium umelej inteligencie. Andrej Morev založil v dedinskom múzeu kroketový klub a spolu so strážcom múzea sa stal majstrom Ruska. Uviedol Vzgľad.

Všetci môžeme byť spoluvýrobcovia a spolupestovatelia

Existuje taká veľmi obľúbená organizácia. Nazýva sa Slow Food. Pôvodne talianska a teraz už medzinárodná. Táto organizácia chráni a podporuje malých remeselných výrobcov a farmárov. V každom smere pomáha zachovávať a rozmnožovať miestne vidiecke a gastronomické tradície.

V jazyku tejto organizácie neexistuje slovo ako kupujúci. Hovoria im „koproducenti“. Veď my všetci každý deň, kupujúc to či ono, podporujeme tú či onú produkciu. Môžeme si kúpiť nejaký miestny produkt a podporiť farmára v jeho túžbe zachovať ohrozenú odrodu rastlín alebo miestne plemeno. Môžme si vybrať zeleninu, ktorá bola pestovaná bez pesticídov. Alebo môžeme investovať svoje peniaze do niečoho, čo otravuje pôdu, znižuje biodiverzitu a zabíja malé podniky. Všetci sa svojím záujmom a kúpou svojím spôsobom podieľame na výrobe a pestovaní konkrétnych tovarov a plodín.

Ale teraz mi nejde ani tak o jedlo. Bol to len príklad logiky. Aby sme porozumeli rozdielu medzi kupujúcim a spolutvorcom.

V roku 2062 bude mať Rusko 1200 rokov. Rok 2062 príde o 41 rokov. A to nie je tak skoro. Takže sa môžeme pokojne rozprávať o budúcnosti. V skutočnosti sa všetky reči o budúcnosti zvyčajne scvrkávajú na dosť banálnu futurológiu. Stále viac práce online a na diaľku, telemedicína, zánik národných štátov a všetok ten jazz. Akú budúcnosť ale naozaj chceme vidieť pre seba a našich blízkych? Pre všetkých obyvateľov Ruska a pre celý svet?

Budúcnosť je pre niekoho už dnes

Zhromaždili sme a stále zhromažďujeme okolo seba ľudí, ktorí už tu a teraz vo svojom praktickom živote ukazujú, aké ozaj môže byť Rusko budúcnosti. Vytúžené a milované.

Chceme žiť v Rusku, v ktorom nie je obyvateľstvo sústredené v obrovských mestách. Ale rovnomerne rozmiestnené na ruskom veľkom území. Teraz je v našej komunite v regióne Jaroslavľ niekoľko stoviek ľudí. A 80 percent z nich sú prisťahovalci z Moskvy a iných veľkých miest.

Ruský vidiek priťahuje ľudí zo Západu

Chceme žiť v Rusku, ktoré vyzerá ako atraktívne miesto pre život a tvorivé naplnenie nielen pre jeho obyvateľov, ale pre celý svet. V blízkej budúcnosti sa má do Jaroslavľskej oblasti presťahovať ďalších 70 ľudí z USA.

Okrem spomínaných Natašy a Stephena Williamsovcov, ktorí prišli z Anglicka a všetkých prekvapili kvetinovou farmou, a Američana Josepha Gleasona, ktorý sa stal pravoslávnym kňazom, je tu aj Gilles Voltaire z Francúzska. Ten si otvoril cukráreň. Aj ďalší Francúz Frederic má tiež cukráreň. Nemky Ani a Gudrun prevádzkujú ekokemping, Švajčiar Benjamin sa pre zmenu zaoberá včelárstvom. A takých príkladov sú iba v Pereslavlskej oblasti desiatky.

Škola snov

Chceme žiť v Rusku, kde sú také školy, aby sa deti, ktoré sa ráno zobudia, bežali s radosťou učiť. A neskrývali sa pod prikrývky. Také školy, v ktorých by učitelia sprostredkovali žiakom to najdôležitejšie, teda šťastie z aktívneho tvorivého poznávania sveta. Aby sa deti cítili rovnako ako kedysi priekopníci. Jednoducho, keď spoznávate svet okolo seba, sršíte šťastím poznania. Nataša Vodopolová nedávno odišla z Moskvy a spolu s aktívnymi členmi miestnej provinčnej komunity otvorila novú školu. Školu snov. Školu budúcnosti. Už je realitou. Už je tu.

Bez rodiny sa budú ľudia „rodiť“ v laboratóriu

Chceme žiť v Rusku, kde bude normou mať veľa detí. Ale nie preto, aby pracovali na rodinnom gazdovstve. Ako kedysi v romantických ale navždy zašlých časoch. A nie preto, že by nás k mnohým deťom nabádali štátne programy finančných stimulov. Hoci i tie treba.

Chceme, aby narodenie a výchova detí boli vrcholom spoločného tvorivého spojenia muža a ženy. Vrchol prejavu lásky a tvorivosti dvoch ľudí. Inak technológie, ktoré sa aj tak vyvíjajú, zabezpečia „pôrod v laboratóriu“. Inštitúcia rodiny zanikne ako nepotrebná.

Rodina Alexandra a Márie Popovovcov sa presťahovala na dedinu a zanechala oddelenie biológie Moskovskej štátnej univerzity. Už majú deväť detí. Pretože len v rodine, zrodení a výchove vidia veľkú príležitosť na prejavenie spoločného života. Na skutočnú ľudskú tvorivosť.

Nie konzum ale harmónia

Chceme žiť v Rusku bez ekonomiky nekonečného konzumu. Pretože zbavuje človeka akejkoľvek identity. Počnúc národnou a kultúrnou až po sexuálnu. A mení ho na bytosť s jedinou identitou. A to konzumenta.

Chceme konzum nahradiť „ekonomikou starostlivosti“. Keď sa ekonomická efektívnosť bude merať nie neustálym rastom hrubého domáceho produktu. Ale mierou, do akej táto činnosť sama o sebe priniesla harmóniu do okolitého sveta.

Musíme prestať naháňať nekonečný rast. Naše úsilie musíme nasmerovať k sociálnej, kultúrnej a environmentálnej harmonizácii krajiny a planéty. Podnikateľ Jevgenij Fedorov napríklad svojpomocne transformuje svoj rodný Kiržach. Investuje do neho zisky vlastných miestnych tlačiarní.

Treba začať vlastným domom a ulicou

Chceme žiť v Rusku, v ktorom miestne komunity tvorivých a podnikavých ľudí prevezmú zodpovednosť za územie. Zabudnime na ochrannú ruku štátu. Každý nech začne meniť krajinu k lepšiemu. Môže začať od svojho obytného domu a ulice. Silná miestna komunita musí byť založená na láske k svojej „miestnej domovine“. A druhá stránka lásky je zodpovednosť. Ak ju milujeme, sme za ňu zodpovední. My sami môžeme otvárať školy, stavať cesty a oživovať naše dediny a mestá.

Rodina Panichinovcov, ktorá jedného dňa utiekla z Moskvy s desiatimi tisícmi rubľami vo vrecku, vybudovala svoju stolársku firmu od nuly. Potom sa pustila do premeny okolitého prostredia. Spolu so stovkou ďalších miestnych a nových miestnych obyvateľov začali obnovovať staré domy v centre malého Pereslavlu. V záujme zlepšenia mestského prostredia a zachovania provinčného kultúrneho dedičstva. Na vlastné náklady a vlastnou fyzickou silou.

Všetci sme „koproducenti“ želanej budúcnosti

A na záver sa vráťme k Slow Food a myšlienke „koproducentov“. Všetci tí „moderní ruskí ľudia“, ktorí tu a teraz budujú svoje vlastné akosi „inak usporiadané Rusko“, tí všetci „nespĺňajú“ to, čo od nás vyžaduje globálny svet efektivity. Do ktorého sa snaží začleniť i dnešné Rusko.

Všetci títo „koproducenti“ sú „spoluobčanmi“ nového Ruska. Už teraz budujú budúcnosť krajiny. Budúcnosť Ruska, v ktorom je radosť žiť. Títo spoluobčania už žijú v budúcnosti. A čím viac takýchto spoluobčanov bude, tým skôr sa všetci ocitneme vo vytúženej „krajine budúcnosti“.

Boris Akimov