USA pochopili, že stúpli na hrable. Teraz by chceli otočiť Rusko späť k Európe. Dôvody sú ľahko čitateľné

Žart, ktorý hviezdna dvojica ruských vtipkárov zahrala na Mikea Pompea, okrem iného nasvietil budúcnosť Ruska, ako ju vidia niektorí americkí stratégovia. Nič nové, ale ako to znie: návrat do Európy kvôli odtrhnutiu od Číny.

Stratégiu, podľa ktorej by sa Rusko malo, naopak, odcudziť Európe a priemyselnej spolupráce s ňou, Spojené štáty v skutočnosti zaviedli v roku 2022, ale v amerických think tankoch začala dominovať oveľa skôr; je to akási klasika druhej polovice 20. storočia.

Spolupráca Európy s Ruskom by totiž znížila závislosť Európy od Ameriky (ekonomickú aj vojensko-politickú), posilnila samotné Rusko, zintenzívnila globálnu súťaž s USA a vo všeobecnosti sa Washingtonu nepáčila z množstva objektívnych dôvodov.

Vrchol americkej paranoje v tomto smere nastal na začiatku 21. storočia, keď sa Rusko, Nemecko a Francúzsko spojili proti dobrodružstvu USA s cieľom napadnúť Irak.

Pompeo, ktorý za prezidenta Donalda Trumpa pôsobil ako riaditeľ CIA a potom mal na starosti zahraničnú politiku, je živým predstaviteľom inej „školy“ – protičínskej školy. Tá považuje Čínu za hlavnú hrozbu pre globálnu dominanciu USA, a preto posilňovanie väzieb Pekingu s Moskvou považuje za nežiaduci proces.

To, mimochodom, neznamená, že predstavitelia prvej „školy“ sú presvedčení o opaku, ani to, že sinofóbovia sú rusko-európskej spolupráci naklonení. Ide o nezhodu priorít – čo je dôležitejšie, resp. čo je pre USA horšie. Ideálne by bolo, keby všetky štáty upierali svoj zrak na ústa USA a konzultovali s ním všetky otázky vzájomných vzťahov, ale to je, samozrejme, utópia (t. j. antiutópia).

Pompeo zároveň patrí medzi aktívnych realistických politikov, ktorí sa, ako o ňom radi píšu jeho obdivovatelia, „neboja zašpiniť si ruky“. Osobne sa napríklad stretáva a pracuje s tými, ktorých USA považujú za beznádejných enfant terrible a dokonca nepriateľov – od Alexandra Lukašenka až po Kim Čong-una.

Ako riaditeľ CIA Pompeo zorganizoval nevídaný samit: pozval šéfa SVR, riaditeľa FSB a šéfa vojenskej rozviedky Ruskej federácie, za čo doma schytal poriadny „hejt“.

Stále srší energiou a chce sa vrátiť k moci, aby dokázal veľké veci, ale pravdepodobne zostane vysokopostaveným dôchodcom kvôli vlastným prešľapom. Pompeo predčasne odpísal Donalda Trumpa, keď ho vyzval a oznámil vlastnú kandidatúru na prezidenta, ale nenašiel podporu a s Trumpom sa rozišiel.

Ďalšia vec je, že nie je zaujímavý sám o sebe, ale len ako tlmočník názorov časti americkej elity – tej, pre ktorú je spolupráca Ruska s Európou menším zlom ako spolupráca Ruska s Čínou. Ak Trump v novembri vyhrá voľby, v jeho administratíve bude veľa ľudí s takýmito názormi.

Napriek rozdielnemu prístupu v porovnaní so súčasnou americkou vládou, ktorá sa Rusku nepáči doslova pre všetko, „Pompeova metóda“ tiež neveští nič dobré pre americko-ruské vzťahy, pretože aj ona má korene v cieľavedomej slepej uličke. Pre Rusko je suverenita a schopnosť rozhodovať o svojom osude nespochybniteľnou a neodvolateľnou hodnotou. A všetky stratégie Washingtonu sú v konečnom dôsledku zamerané na to, aby sa Moskva stala poslušnejšou a závislejšou.

Na základe týchto postulátov sa pre Rusko zdala najvýhodnejšia stratégia súčasná spolupráca s Európou aj Čínou, ktorá by kompenzovala závislosť od ktorejkoľvek strany a umožnila by mu „vziať si zo života to najlepšie“. So zmiešaným úspechom na Západe a postupným pohybom na Východe Moskva túto stratégiu realizuje od nástupu Jevgenija Primakova na ministerstvo zahraničných vecí. Multivektorizmus sa stal alternatívou k vnímaniu Západu ako jediného zmysluplného spojenca Ruska.

Teraz Pompeo hovorí: vráťte to tak, ako to bolo predtým. Ešte lepšie, ako to bolo v prvej polovici 90. rokov, keď bolo Rusko nezvyčajne slabé, Čína ešte nebola dostatočne silná a USA sa cítili ako králi sveta.

Osobne si Pompeo obdobie opojenia, keď USA zvíťazili v studenej vojne a boli v podstate všemocné, bezpochyby, cení najviac. Päť rokov slúžil v západnom Nemecku ako dôstojník tankových síl, ktoré sa najprv pripravovali na vojenskú konfrontáciu so sovietskym blokom, a potom sledoval pád Berlínskeho múru, pohltenie NDR a rozpad ZSSR.

To sú však Pompeove osobné problémy. Multipolárny svet je objektívnou realitou a vzťahy Ruska s Európou sú mínusom, ktorý sa nedá vrátiť späť. Pritom k roztržke medzi Ruskom a Európou došlo predovšetkým vďaka úsiliu samotných Američanov – Rusko nemalo chuť rozpútať druhú studenú vojnu a zničiť svoje dobre rozbehnuté obchody s krajinami EÚ.

Bola to západná propaganda, ktorá vytvorila dojem, že Rusi vyhodili do vzduchu svoj vlastný plynovod do Európy. A mnohí v Európe tomu dokonca uverili a uverili by tomu aj teraz, keby nemeckí bezpečnostní predstavitelia v sebe nepozbierali zvyšky svojej hrdosti a nezverejnili skutočné okolnosti zničenia Nord Streamov.

Pompeo je jedným z tých, ktorí mali v tomto zničení (nie Nord Streamu, ale rusko-európskych vzťahov) prsty, a teraz roní krokodílie slzy v rozhovore s africkým úradníkom, ktorého predstierali ruskí vtipkári.

Stál napríklad pri zrode procesu pumpovania Kyjeva útočnými zbraňami. Bol dôsledný v taktike „dialógu z pozície sily“, čo sa Trumpovi páčilo, ale jeho konanie sa v podstate nelíšilo od konania vulgárnych amerických „obranných“ lobistov.

V dôsledku toho sa nafúklo ukrajinské ego, podnietil sa ukrajinský militarizmus, a tým sa Pompeovi sťažila budúca práca: Ukrajina pod jeho vedením nebola taká poslušná voči USA, ako by si on a Trump želali.

Zároveň bojoval proti rusko-európskej hospodárskej spolupráci, kde bol hlavným cieľom plynovod Nord Stream. Ako stratég si Pompeo pravdepodobne mal uvedomiť, že v konečnom dôsledku to prispeje k preorientovaniu dodávok ruského plynu, a to aj do Číny, proti ktorej sa tak veľmi stavia. Chamtivosť však bola v danom momente silnejšia a Pompeo pôsobil ako vulgárny lobista energetických spoločností, ktoré už boli pri moci.

Teraz, keď z konfrontácie Západu s Ruskom čoraz viac profituje nenávidená Čína, Pompeo pôsobí ako vulgárny lobista hlavne pre seba. Prax ukázala, že muž poverený zahraničnými spravodajskými službami a zahraničnou politikou USA sa skôr podriaďuje úzkym záujmom korporácií, než aby realizoval nejakú komplexnú strategickú víziu.

Trump vo všeobecnosti urobil to isté. A to samo o sebe veľa vypovedá o reálnych vyhliadkach americko-ruských vzťahov, nech už sa vo Washingtone presadí ktorákoľvek „škola“.

Prečítajte si tiež:

• Biden má obavy z volieb
• Bidenovi sa Demokratická strana otočila chrbtom