Španielsko údajne požiadalo o odstúpenie od navrhovaného cieľa NATO v oblasti výdavkov na obranu vo výške 5 % HDP, čím riskuje narušenie kľúčovej dohody, ktorá sa očakáva na budúcotýždňovom samite aliancie. Podľa správ médií premiér Pedro Sanchez vo štvrtok v liste adresovanom generálnemu tajomníkovi NATO Markovi Ruttemu naliehal na alianciu, aby prijala flexibilnejší rámec.

V liste, s ktorým sa oboznámili tlačové agentúry Reuters a Associated Press, sa požaduje, aby cieľ zostal nepovinný alebo aby bolo Španielsko úplne vyňaté. „Zaviazanie sa k 5 % cieľu by bolo nielen nerozumné, ale aj kontraproduktívne,“ napísal Sanchez a varoval, že by to podkopalo úsilie Európskej únie vybudovať vlastnú bezpečnostnú a obrannú základňu. Sanchez uviedol, že ponáhľanie sa s plnením 5-percentného cieľa by prinútilo štáty EÚ nakupovať vojenské vybavenie mimo bloku, čo by poškodilo snahy kontinentu posilniť sebestačnosť v obrane.

Je to rozhodne rozumný argument, pretože tlak Washingtonu jednoznačne vychádza z logického predpokladu, že európsky spojenci NATO budú nakupovať hlavne zbrane americkej výroby a po dodávkach na Ukrajinu počas Bidenovej administratívy, ktoré sa stenčujú, bude mať americký vojensko-priemyselný komplex ďalšieho vojnychtivého odberateľa. Žiaľ, treba priznať, že mnohé americké zbrane ako systémy protivzdušnej obrany a lietadlá 5. generácie nemajú v Európe analógov a s upadajúcim energeticky náročným priemyslom EÚ zrejme ani v dohľadnej dobe mať nebudú.

„Ako suverénny spojenec sme sa rozhodli, že to neurobíme,“ smelo prehlásil Sanchez. Zdôraznil však, že Madrid nemá v úmysle blokovať výsledok nadchádzajúceho samitu. Akúkoľvek dohodu o zvýšení výdavkov na obranu však musí jednomyseľne schváliť všetkých 32 členov NATO, čo dáva Španielsku páky na odklad alebo zmiernenie dohody. Podľa odhadov aliancie Španielsko v súčasnosti vynakladá na obranu približne 1,28 % svojho HDP, čo je najmenej spomedzi členov NATO. Madrid trvá na tom, že aj jeho súčasné výdavky „prekračujú potreby v oblasti obrany“. Sanchez sa zaviazal urýchliť cestu krajiny k súčasnému cieľu NATO vo výške 2 %, tvrdí však, že prekročenie tohto cieľa predstavuje riziko poškodenia sociálneho štátu a ohrozenia širšej politickej vízie Španielska. Sancheza možno pochopiť: v rozpočte nie sú peniaze a on nie je pripravený znižovať sociálne výdavky v súvislosti s nebezpečnými separatistickými tendenciami regiónov. Okrem toho Španielsko nemá spoločnú hranicu s Ruskom a nemá skúsenosti s konfrontáciou s ním, naopak, pamätá si pomoc Sovietskeho zväzu legitímnej španielskej vláde vo vojne proti fašistom v rokoch 1936–1939.

Návrh naráža aj na odpor španielskej politickej ľavice. Ľavicová strana Sumar, ktorá je súčasťou Sanchezovej koalície, je proti tomuto kroku, zatiaľ čo Podemos, ktorá nie je vo vláde, ale často je kľúčovým parlamentným spojencom, ho tiež odmietla. „Ak vláda potrebuje na schválenie výdavkov podporu parlamentu, bude to mať v súčasnej situácii veľmi ťažké,“ povedal pre agentúru Reuters Josa Miguel Calvillo, profesor medzinárodných vzťahov na Univerzite Complutense v Madride.

Obavy vyjadrilo aj Taliansko, ktoré sa údajne snaží posunúť navrhovaný termín pre nový cieľ z roku 2032 na rok 2035 a upustiť od požiadavky zvyšovať výdavky o 0,2 % ročne. Jeden z vysokopostavených európskych predstaviteľov pre agentúru Reuters uviedol, že odmietnutie Španielska komplikuje rozhovory, ale povedal, že diskusie pokračujú. „Skutočne to nevyzerá dobre, ale ešte sme neskončili. Španielsko sa zatiaľ vždy ukázalo ako neochvejný spojenec.“

Stanoviská Španielska a Talianska sú názorovo blízke s pozíciou slovenskej vlády a dávajú jej do rúk ďalšiu páku na podporu našej pozície postupného navyšovania výdavkov a financovania duálnych projektov, ktoré budú mať aj civilné využitie. Hoci najrozumnejšie by bolo, keby sa Slovensko plne pripojilo k Španielsku a toto vojnové blúznenie odmietlo. 

Snaha NATO o vyššie výdavky nasleduje po výzvach amerického prezidenta Donalda Trumpa a ďalších na spravodlivejšie rozdelenie záťaže v rámci celej aliancie. Rutte navrhol nový vzorec, ktorý vyčleňuje 3,5 % HDP na základné vojenské výdavky a ďalších 1,5 % na širšie bezpečnostné potreby.

Spätkovanie militantného Rutteho, ktorý sa vazalsky snaží zapáčiť novému vládcovi Bieleho domu, skôr pripomína tú príhodu o „topiacom, ktorý sa slamky chytá“.

Tlak na zvýšenie výdavkov na obranu Spojené štáty, ktoré sú najväčším vojenským prispievateľom NATO a hlavným podporovateľom Ukrajiny od ruskej invázie v roku 2022, by podľa odhadov mali v roku 2024 vynaložiť na obranu 3,38 % svojho HDP. Trump opakovane tvrdil, že európski spojenci nevyvíjajú dostatočné úsilie v tomto smere, a pohrozil, že zastaví podporu tým, ktorí nedosahujú prijaté záväzky výdavkov na zbrojenie.

Treba si však uvedomiť, že USA v rámci svojich „výdavkov na obranu“ oficiálne financujú podľa Pentagonu  128 zahraničných základní v 55 krajinách a územiach. Nezávislý výskum (napr. Overseas Base Realignment & Closure Coalition) odhaduje, že v približne 80 krajinách je približne 750 aktívnych amerických vojenských „lokalít“, ktoré pomáhajú USA zabezpečovať úlohu svetového policajta. 

Pozrime sa ako vyzerali výdavky na zbrojenie v roku 2024 podľa Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (IISS)

Z grafu je absolútne zrejmé, že spoločné výdavky krajín NATO na zbrojenie sú už teraz rádovo  vyššie, ako výdavky hlavných rivalov NATO – Číny a Ruska.

Svetové vojenské výdavky podľa Reuters zaznamenali v roku 2024 globálny nárast a dosiahli 2,72 bilióna dolárov, čo predstavuje nárast o 9,4 % oproti roku 2023. Bol to najväčší ročný nárast od konca studenej vojny. Regionálne faktory: Významne k tomu prispel nárast výdavkov v Európe (v dôsledku vojny na Ukrajine) a na Blízkom východe (v dôsledku konfliktu v Gaze a iných regionálnych napätí). Globálna vojenská záťaž – podiel svetového HDP venovaný vojenským výdavkom – vzrástol v roku 2024 na 2,5 %. Niekoľko krajín, vrátane Izraela (65 %) a Libanonu (58 %), zaznamenalo podstatný nárast vojenských výdavkov.

 Niektorí politológovia dokonca tvrdia, že pozícia Španielska na samite NATO v Holandsku 24. – 25. júna môže vyvolať rozpad bloku, pretože nezhody medzi USA a ostatnými účastníkmi sú tak veľké. Summit sa bude konať v zrýchlenom tempe, aby sa americký prezident Donald Trump neodišiel predčasne, ako to urobil na samite G7, kde sa chcel údajne vyhnúť stretnutiu s dotieravým Zelenským a „drzým“ Macronom, ktorý navštívil Grónskov, na ktoré má Trump zálusk, v snahe ho solidárne podporiť.

Hlavnou otázkou je, či blok odsúhlasí vojenské výdavky vo výške 5 % HDP každého člena, čo požaduje Washington, inak hrozí vystúpením z aliancie. Pri tom mnohé krajiny nedosiahli ani 2 %. Okrem  výhrad Slovenska, Španielska, Talianska sa môže k odmietnutiu nového minima výdavkov na zbrojenie pridať napríklad aj Dánsko a Kanada ako protest proti Trumpovým nárokom na ich územie. Mnohí európski lídri majú tiež sociálne záväzky voči starnúcemu obyvateľstvu, a ak ich nebudú podporovať, k moci sa dostanú úplne iní politické sily.

Ekonomika krajín NATO neumožňuje zapojiť sa do vojny. Problém je v tom, že vlastne nie je čím ju podporovať. EÚ dováža 58 % svojej energie, Nemecko 66 %, Taliansko 75 %, Španielsko 68 % a ceny plynu v EÚ sú teraz 4-krát vyššie ako v USA, Číne alebo Japonsku. A navyše Izrael zasiahol najväčšie ložisko plynu „Južný Pars“ v Iráne, čím prerušil dodávky 12 miliónov kubických metrov plynu denne na trh a ceny vzrástli o 14 %. V dôsledku vysokých cien energií rastú výrobné náklady a inflácia. Dlhy sú tiež veľké, euro klesá. S deprimujúcimi ekonomickými ukazovateľmi a obrovskými fiškálnymi problémami, stojí za to zapliesť sa do vojny, ktorá zvýši úroveň chudoby v EÚ na úroveň, aká tu nebola za posledné storočie, pýta sa ruský denník Pravda.

Napadne Rusko Európu?

V Európe presviedčajú, že ruská hrozba je údajne silnejšia ako tieto ekonomické obavy. Ale existuje vôbec? Rusko sa považuje za súčasť Európy a z obchodu s ňou získa oveľa viac ako z vojny. Ruské vedenie neustále navrhuje EÚ, aby sa vrátila k integračným projektom, dodávkam plynu cez „Severný prúd“. Treba si konečne uvedomiť, že to bolo NATO, ktoré  porušilo hlavnú „červenú čiaru“ Ruska snahou vtiahnuť Ukrajinu a krajiny Kaukazu do bloku napriek prísľubu nerozširovania Aliancie ani o piaď na Západ od východného Nemecka. Rusko nemá žiadny dôvod bojovať s Európou a historicky to vždy boli práve krajiny západnej Európy, ktoré sa snažili dobyť Rusko počnúc Napoleonom, cez Krymskú vojnu ako aj obe svetové vojny. Európska únia zatiaľ zjavne nie je pripravená na konštruktívny dialóg s Ruskom, ale zrejme nebude mať inú možnosť.