Nebolo by to ani také ťažké a vlastne by toho ani tak veľa nebolo treba. Vo svete je taká neľahká situácia, že už len pri troche zlepšenia by sme sa vlastne cítili veľmi dobre.

Ale namiesto toho Slovensko smeruje do hlbokej politickej krízy. Ešte pred rokom a pol som varoval, že po voľbách je pred nami “bulharská cesta” (neustále striedanie vlád, v nestabilnom parlamente).

Nebolo to ťažké predvídať, pretože nebolo ťažké predvídať ako si koalícia postupne skomplikuje život (čo je aj dôvod, prečo som napríklad ja neprijal žiadnu funkciu, kde by som bol nejako na očiach a teda spájaný s vládnutím). Ale ono to môže byť aj horšie ako som kedysi spomínal.

Pred tromi rokmi to pritom tak mnohým nevyzeralo. Po vládach, ktoré kontroloval Igor Matovič si ľudia vydýchli, že prichádza hádam o niečo stabilnejšie a príčetnejšie obdobie. Na povrchu to vyzeralo, že táto koalícia, alebo jej časť, bude vládnuť aspoň osem rokov.

Dnes ale smeruje k spoľahlivo prehratým voľbám. Neprišlo to pritom zrazu, celá situácia sa tvorila dlhodobo: – Zlá volebná kampaň Hlasu v roku 2023. Ak by Hlas mal v roku 2023 o niečo lepší volebný výsledok, koalícia by mala pohodlnejšiu parlamentnú väčšinu. Tým pádom by ju oveľa ťažšie mohlo vydierať zopár poslancov hroziacich odchodom.

Hlas mal dobré predpoklady, v prvom rade v osobe vtedajšieho predsedu, ktorý je najlepším politickým hercom na Slovensku. Viedol stranu, ktorá bola “síce ako SMER ale nie celkom”. Voliči ju vnímali ako zoskupenie pomerne známych ľudí, ktorí už majú nejaké vládne skúsenosti a sú, ešte raz zdôrazňujem, stmelení okolo výrazného lídra.

Ľudia nemajú čas vnímať detaily politiky, toto zoskupenie brali ako niekoho kto “je predsa celkom fajn”. To je niečo ako svätý grál politického marketingu. Nejde to nijako konkrétne spochybniť. Mohli teda brať hlasy sprava, zľava, zo stredu aj spod zeme. Na úrovni vedenia sa ale zo špecifických dôvodov rozhodlo nesnažiť sa o prvú priečku vo voľbách. To by ešte sám osebe nebol problém, ale strana mala zároveň viac-menej príšernú kampaň. “Vymyslime si hocijaký sľub a dajme to na bilbord.” Takto to išlo týždeň po týždni. Voličov nie je nutné preceňovať, ale zase až takto podceňovať tiež nie je dobré. Desať dní pred voľbami už jeden prieskum strane ukazoval ledva nad desať percent (a zrazu vypukla obrovská panika).

Nakoniec sa uhral lepší výsledok, ale hlboko pod potenciál. Strana doniesla málo poslancov a nakoniec aj práve tých, ktorí sa najsilnejšie opreli do vydierania odchodom, až si pre seba a svoje pozadie bizarne vydobyli jedno z najlukratívnejších ministerstiev.

To je jeden problém, druhým sú tie nekonečné hádky, ktoré to spustilo. Aj koaličných voličov mätú a znechucujú. (Aby som to nenaťahoval, vynechám problémy SNS, ktorá tiež do rozporov prispela svojím dielom.)

Veľa nechýbalo, a podobným spôsobom sa takmer prešustrovali prezidentské voľby. Nakoniec bolo v zákulisí treba prijať pomerne rázne opatrenia, aby druhé kolo dopadlo lepšie ako prvé.

Nevyšetrenie prešľapov covidového obdobia

Do určitej miery sa tie obavy dajú pochopiť: či by rázny nástup vyšetrovania nakoniec nepriniesol len sklamanie, lebo voliči by čakali možno veľa súdnych rozsudkov a zase až tak ďaleko by to technicky nešlo…

To sa síce trochu dá pochopiť, ale ignorovať túto tému bola podľa mňa chyba. Bez ohľadu na to, ako máme nastavený zákon, a bez ohľadu na (ne) tradície si to jednoducho žiadalo parlamentnú komisiu, ktorá by zdokumentovala chaotické rozhodovanie pandemických orgánov, administratívne pochybenia, zmysel či ne-zmysel niektorých opatrení, manažment konkrétnych krokov (napr. dodržanie zmluvných podmienok dodania testovacích kitov), atď. A zistenia by posúvala potom ďalším orgánom, prípadne ich pretavila do takých zákonných úprav, ktoré by zamedzili podobne arbitrárnemu narábaniu so štátnou mocou v budúcnosti.

Ľudia síce vo víre každodenných problémov ľahko zabúdajú, ale neurobiť po tom chaose rokov 2020-23 s vyšetrením absolútne nič rozhodne nebolo šťastné. (A ľahko sa to kritizuje, čo potom pomáha Republike.)

Rozhodnutie vedenia Smeru orientovať sa takmer výhradne na voličské jadro

Strana v obrovskej miere prešla na komunikáciu, ktorá sa síce páči jej voličskému jadru, ale veľmi, veľmi silno odrádza všetkých ostatných. Momentálne je Smer veľmi spoľahlivo zastropovaný tým, že neustále opakuje len úzky okruh leitmotívov (mimovládky, médiá) a robí to špecifickým spôsobom (veľmi nahnevane).

Ak hovorím o “rozhodnutí” tak nemyslím ani tak na sto percent vedomé prijatie rozhodnutia, skôr to tak nejak vyplynulo z okolností – ak máte svojich fanúšikov primerane, pardón za výraz, “sfanatizovaných” tak napádajú vašich nepriateľov, čo má v digitálnom priestore svoju hodnotu, tiež vám ľahko hocičo v tom rauši prepáčia a v neposlednom rade je proste psychologicky príjemné keď vás berú takto oddane.

Aj toto teda je do určitej miery pochopiteľné. Problém je, ak už nie je v ponuke iná komunikácia. Premiér si to jasne uvedomuje, preto pred časom začal na ÚV organizovať stretnutia s predstaviteľmi rôznych organizácií, preto chodí na diskusie so študentmi, preto dal vypracovať víziu rozvoja krajiny. Lenže sám to sotva stačí pokryť. Je to z veľkej časti proste problém kádrových rezerv, darmo.

Mimochodom, napríklad Smer pritom historicky má za sebou aj niekoľko silných zásluh, ak sa to tak dá povedať. V roku 2006 výrazne prekopal “východoázijskú” legislatívu zavedenú Dzurindom a spol, ktorá výrazne oklieštila pomoc invalidom, znemožnila mnohé prvky fungovania odborov a podobne. Silné bolo tiež postavenie sa za jadrovú energetiku, alebo zobratie Gabčíkova zahraničnému privatizérovi. Presne veci, na ktoré by si dnešná opozícia, zavedená na receptoch diktovaných zvonku, netrúfla.

Alebo ak chceme niečo čerstvejšie – obnovenie fungovania V4 môže mať zásadný prínos pre spoločný postup týchto štyroch krajín voči Bruselu, ale aj udržiavanie dobrých vzťahov s Maďarskom po ich voľbách. A na tomto obnovení mal silný podiel slovenský premiér.

Len tie úspechy nemá aj zo straníckej úrovne kto primerane zdôrazňovať, čo tiež o niečom svedčí.

Sklamanie z vládnutia

Toto bolo krásne cítiť z úradníkov ministerstiev aj zamestnancov iných štátnych inštitúcií. Po voľbách v kanceláriách a na chodbách vládla jemne uvoľnená atmosféra, úsmevy. Postupom času ale bolo na ľuďoch poznať to kopiace sa sklamanie. Dnes už spontánne úsmevy v prítomnosti tých, ktorí sú spájaní s koalíciou, nenájdete. Panuje naštvanosť, nervozita, strnulé napätie.
A vyplýva to na jednej strane z klasických neduhov, ktoré spôsobujú, že ľudia sú naštvaní na personálne rozhodnutia, obsah dokumentov (najmä zmlúv) a podobne.

Na strane druhej je to problém, a to je v niečom ešte horšie, chaosu. Proste sa každú chvíľu menia ciele, ktoré treba dosahovať, aj argumenty a chápanie problémov. Niekde sa z toho chaosu, úprimne, až dvíha žalúdok. Niežeby to tak bolo úplne všade. Takisto nechcem povedať, že by sa nerobili aj užitočné veci. Ale to sklamanie je časté, výrazné a z prostredia štátnej správy to prebubláva ďalej do širšej spoločnosti.

No a k tomu treba prirátať, samozrejme, to neustále zaoberanie sa svojimi problémami (trestné zákony a pod.).

Konsolidácia

Nebudem sa k tomu detailne vyjadrovať tu – čo sa verejne dalo, som už viackrát spomenul, a čo sa nedalo, som rozobral neverejne. V krátkosti, kvôli špecifickému koaličnému nastaveniu sa išlo do krokov, ktoré spôsobili širokým vrstvám pomerne reálne problémy (plus, opäť raz, aj chaos).

Výsledky

Opäť, nechcem tvrdiť, že sa krajina rokmi neposúva, to by jednoducho nebola pravda. A sám nemám rád, keď sa naivne poukazuje na to, ako u nás čo-to nefunguje, akoby všade inde všetko fungovalo. Ono, až keď zistíte, že v Belgicku je pošta násobne pomalšia ako na Slovensku alebo sa stretnete s tým, ako nemeckí policajti nevedia vyšetriť ani úplne triviálnu vec, si uvedomíte, že u nás štát vcelku funguje.

ALE na nadchnutie ľudí nestačí len, aby fungovalo to základné minimum – proste, aby sa vždy postavili aspoň nejaké diaľničné úseky, a investovalo aspoň niečo do nových železničných vagónov. Plus klasické renovácie a upgrady z eurofondov.

Jednoducho, ľudia sú na krajinu hrdí, ak sa postaví niečo naozaj zaujímavé, ak sa zavedie niečo výrazné nové, ak sa v niečom výrazne zjednoduší život, a tak podobne. Častokrát ide o veci, ktoré sa robia ťažko a presahuje to jedno volebné obdobie. Ale aj v rámci jedného sa dá postarať o to, aby sa po štyroch rokoch dalo povedať, nuž tie zmeny naozaj vidno, krajina sa viditeľne alebo hmatateľne mení. Ak to nie je, tak ľudia z celej politiky cítia skôr nekonečnú únavu.

No a výsledok: v tej únave sa ťažko hľadá, ako potom voličov zmobilizovať, v pozitívnom duchu.

Sú ľudia, ktorých toto až fascinuje. “Prečo niečo nerobia, veď sa vymení vláda a budú ich znovu zatvárať”? Túto vetu som za ostatné týždne počul viackrát.

Na druhej strane pri ľuďoch vnútri proste funguje jednoduché vytesňovanie nepríjemného vývoja. Snaha myslieť si, že ono sa v skutočnosti nič nedeje. Veď to bude fajn. Hádam. No, nebude. Už to, že opozícia na čele s komunikačne veľmi slabým “lídrom” má až toľko hlasov, o niečom naozaj svedčí. O pomerne veľkej nespokojnosti.

Prekáža to? Nuž, ak by malo po voľbách dôjsť k pozitívnej zmene, prečo nie? Lenže tá naozaj nepríde. A to nehovorím ako nejaký údajný človek koalície, v skutočnosti ja som mal historicky vcelku dobré vzťahy aj s ľuďmi z dnešnej opozície, dokonca aj z kaviarenského mediálneho prostredia.

Ale nová vláda, ktorá sa pre Slovensko chystá, bude značne chaotická. To sú ľudia, ktorí sa už teraz medzi sebou často hádajú (pravda, často na takej tej estrogénovej pasívne-agresívnej úrovni). Darmo hovoria o vyšších platoch a podobne, oni tam nemajú reálnu kohortu ľudí, ktorí by sa vedeli naozaj inteligentne rozprávať o veciach ako priemyselná politika.

Takisto môžeme čakať postupne výrazné potláčanie nepohodlných názorov. (Dnes sme veľmi slobodné prostredie: v zásade si každý nájde svoj zdroj informácií, pričom, čo je dôležité, tie zdroje sa dajú kombinovať: v niečom vám vyhovuje nejaký denník, ktorý ale potláča určité témy, tak si popri ňom čítate aj nejaký portál. Podobne rôznorodé sú aj televízie, pričom verejnoprávna napriek frfľaniu, paradoxne, z rôznych strán, jasne skvalitnila spravodajstvo, ktoré je aj pomerne vyvážené.)

Ale dnes to smeruje k tomu, že práve opozícia zostaví vládu. A pozor, spoliehať sa na nejakú zázračnú mobilizáciu koalície na poslednú chvíľu, to je veľmi klamlivé.

Pretože tá mobilizácia bude v skutočnosti najmä z druhej strany. Na jeseň sa ešte vynoria ďalšie veci v rámci prebiehajúcich súdov, ktoré asi budú potenciálne dosť nepríjemné. Budú aj nejaké nové kauzy. Navyše, opozícia získa lepších marketérov a viac podpory (a informácií). Už dnes vidno, že sa v posledných týždňoch komunikačne posunuli na oveľa efektívnejšiu úroveň.

Iste, výsledok bude zrejme tesný. Ale skôr v prospech dnešnej opozície. A porážka koalície, mimochodom, kade-tade vypustí rôznych džinov z fľaše – ľudia zachraňujúci si vlastnú kožu alebo snažiaci sa získať výhody prebehlíctvom, ľudia aj z prostredia blízkeho koalícii naštvaní niektorými vecami, ktorí si radi bodnú, aj veľké množstvo ľudí, ktorí budú tou prehrou sklamaní a nebudú to brať v dobrom. Skôr ako zradu na nich samých, všetko toto kvôli tým neustálym hádkam v parlamente a iným veciam.

Navyše, do nového parlamentu sa môže dostať vcelku silná Republika, čo celú politiku slušne zdegraduje (kotrmelce Huliaka a spol budú oproti tomu šuvix).

Naozaj smerujeme do veľmi nepríjemného, nechutného obdobia. Ak sa teda nespravia nejaké radikálne kroky, aby sa tento vývoj zmenil. A myslím si, že k nim dôjde. Nie každému sa to bude páčiť (na strane dnešnej koalície), ale je čas na trochu tvrdšieho postupu. A určitú zmenu hry.

Inak to tu bude o niečo vyše roka naozaj zlé.