Covid -19 je tu s nami už takmer dva roky. Vo svojich článkoch som o ňom často písal, no vždy z druhej ruky – vyjadrenia odborníkov, či ľudí, ktorí covid prekonali. No nemal som vlastnú skúsenosť. Covid ma nejakým zázrakom obchádzal takmer dva roky, aj keď ľudia všade navôkol mňa ho schytávali rad za radom.

Izolácia nepomohla

Všetko sa zmenilo prednedávnom – zhruba v polovici októbra. Jeden z členov rodiny mal typické príznaky ochorenia Covid-19. Okamžite som sa preto izoloval. Neskôr PCR-test skutočne potvrdil, že spomínaný člen rodiny má covid.

Moja izolácia v jednej izbe najprv vyzerala sľubne. Kým všetci ostatní členovia rodiny sa do pár dní nakazili tiež, ja som stále nemal žiadne príznaky. Predsa len som však na pár minút denne musel z izby vyjsť – musel som jesť, hygiena, WCko, atď.

A samozrejme aj to málo stačilo na to, aby som covid schytal nakoniec aj ja. Na začiatok treba ozrejmiť, že som mladý – aj keď už mi na krk dýcha 30-tka a som relatívne zdravý. Mám síce nejaké zdravotné ťažkosti, ale nie vážne. Snažím sa stravovať zdravo – aj keď nie veľmi mi to vychádza a často chodím na turistiku do hôr. Bral som už vyše roka vitamíny D a C .

Napriek tomu ma covid- 19 nemilo prekvapil. Predpokladal som, že to bude o niečo horšie než chrípka, no nie až do takej miery, ako to nakoniec bolo.

Horúčky moje každodenné

Prvé príznaky u mňa vypukli v noci, respektíve nadránom. Zobudil som sa na bolesť svalov a cítil som, že mi stúpa teplota. Striedavo do mňa udierala zima a horúčava. Zhruba okolo obeda sa pridala ešte aj silná bolesť hlavy a bolesť v krku.

Čo ma trochu vydesilo bolo to, že kým väčšine členov rodiny stúpli teploty až 2-3 dni po prvých príznakoch, ja som mal horúčku 38 stupňov aj nejaké drobné hneď v prvý deň. Mal som teda raketový nástup.

Zaujímavé bolo tiež to, že hneď na druhý deň mi ustúpili bolesti. Už ma nebolela hlava, svaly ani kĺby, nič. Zavládla teda u mňa eufória, že snáď už choroba ustupuje. Jediné, čo ma ešte trápilo, bola horúčka. Myslel som si však, že to rýchlo ustúpi. Mýlil som sa.

Šiel deň za dňom, no horúčky neustupovali. Respektíve horúčka ustúpila na pár hodín po tom, čo som prehltol tabletku proti horúčke, no vždy ráno a večer mi teplota stúpla k 39-tim stupňom.

Horúčky ma veľmi ubíjali, ale nie ani tak fyzicky ako skôr psychicky. Zdalo sa mi, že to nemá konca. Keď k tomu pripočítame hrôzostrašné príbehy ľudí, ktorí prekonali covid, či keď si spomeniete na tých 13-tisíc obetí covidu, na pozitívnom myslení vám to veru nepridá.

Zápal pľúc a návšteva v nemocnici

Jedného dňa sa navyše k mojim horúčkam pridala aj bolesť v oblasti chrbta pri zakašlaní. Hneď som vedel, že to sú pľúca. Hneď ráno na druhý deň som preto šiel do nemocnice na covid oddelenie.

Urobili mi vyšetrenie, vrátane snímku pľúc a zistili, že mám skutočne zápal pľúc. Bol však zatiaľ len mierny a nebol rozšírený. Navyše som mal v krvi dostatok kyslíka – takmer 100 % , takže v nemocnici si ma nenechali. Poslali ma hneď domov s tým, že mi predpísali silné antibiotiká a ak by sa mi do dvoch dní horúčky neznížili, alebo by som mal problémy s dýchaním, mal som opäť zavítať do nemocnice, kde by si ma už pravdepodobne nechali.

Počas vyšetrenia mi zároveň dali do žily isté lieky (samozrejme legálne J), ktoré ma poriadne nakopli. Asi 24 hodín po tom som sa cítil úplne zdravý a nemal som ani horúčku. Na druhý deň v pondelok som sa však zase začal cítiť zle a horúčka mi opäť stúpla na 39 stupňov.

Zlomový utorok

Spočiatku to vyzeralo na hororový deň. Už v noci z pondelka na utorok som sa v noci zobudil na divné dýchanie. Neviem to presne popísať. Také niečo som ešte nezažil.

A ráno vypuklo peklo. Vstal som, prešiel som pár metrov do kuchyne, no ihneď som si musel sadnúť a poriadne sa nadýchať. Spanikáril som. Už som sa rozhodol – idem do nemocnice. Jediné, čo mi nešlo do hlavy bolo to, že teplotu som mal 37,7 – čo bolo výrazne menej ako mojich dovtedy obvyklých ranných 39 stupňov.

Ťažké dýchanie ma však vydesilo natoľko, že som sa začal baliť do nemocnice. Do tašky som vzal nejaké oblečenie, pyžamo, vodu atď. Neviem prečo, ale povedal som si, že nejdem do nemocnice hneď, ale pôjdem popoludní. A tento posun sa nakoniec ukázal ako dobré rozhodnutie.

Okolo obedu nastal zlom. Postupne sa mi začalo dýchať opäť lepšie. Už som sa pri chôdzi nezadýchal a v pohode som vyšiel aj po schodoch.

Popoludní som ešte volal svojmu obvodnému lekárovi. Vysvetlil som mu, čo sa ten deň stalo a poprosil som ho o radu, ako mám ďalej postupovať. Keďže sa mi dýchanie zlepšilo a nemal som už tak vysokú teplotu, poradil mi nech ešte ostanem doma.

Týmto sa chcem zároveň poďakovať môjmu obvodnému lekárovi, ktorý okrem liekov, ktoré mi predpísal, mi svojím pozitívnym prístupom a povzbudivými slovami výrazne pomohol.

V utorok večer už som cítil, že sa všetko zlepšuje. Teplota mi večer klesla na 37,3 , dýchalo sa mi perfektne, pri zakašlaní som už bolesť na pľúcach takmer vôbec necítil.

Utorok spočiatku vyzeral hororovo, nakoniec sa však zmenil na môj najšťastnejší deň.

V stredu ráno som už mal teplotu úplne normálnu – pod 37 stupňov. Tak ako rýchlo mi horúčky po nakazení Covidom nastúpili, tak rýchlo mi aj ustúpili – behom pár hodín.

Paradoxne po ústupe horúčok som začal viac kašľať a bol som vyčerpaný – zaspal som aj počas dňa. Po troch dňoch to však prešlo. Dnes mi je už úplne super a nemám žiadne postcovidové problémy. Teda aspoň dúfam, že sa neprejavia neskôr.

Mnohí covid prirovnávajú ku chrípke. Nuž, v mojom prípade to bola teda poriadne silná „chrípka“. Kým chrípku som bežne prekonal za 2-3 dni a teploty málokedy presiahli 38 stupňov, pri covide som mal 38 až 39-tky až osem dní. Kým pri chrípke som zápal pľúc nikdy nemal, pri Covide som to zažil.

Dal by som sa zaočkovať?

A teraz prichádza zásadná otázka. Dal by som sa po skúsenostiach, ktoré som zažil s Covidom, zaočkovať?

Odpoveď znie – nie.

Jednak teraz už by som mal mať aj vzhľadom na ťažší priebeh dostatok protilátok, ktoré pravdepodobne po prípadnom ďalšom nakazení, koronavírus okamžite zlikvidujú.

Ale aj keby som sa vrátil v čase a vedel by som, čo ma čaká, nedal by som sa zaočkovať.

Poviem to najprv v kresťanskej terminológii. Každý človek na svete počas svojho života zažíva nejaký „kríž“ a nie jeden. A nemusí to byť len zdravotný problém. Každým krížom sa však viac približujeme k Bohu. Ja som zažil covidovú krížovú cestu a tak to malo byť. Bol to môj osud. A nebolo to najhoršie, čo som v živote zažil. S najväčšou pravdepodobnosťou v budúcnosti zažijem ďalšie “kríže”. Zažijú ich všetci ľudia na zemi.

Život nie je len o radosti, ale aj o bolesti, ktorá nás posúva vpred. Keď to mám povedať viac svetsky, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Každá takáto kríza z teba spraví lepšieho človeka.

Vidím to aj teraz na sebe. Som viac milší k ľuďom, som viac pokorný a teším sa z každej maličkosti.

Tým, že ja sa nedám zaočkovať, však absolútne neodhováram iných ľudí od toho, aby sa zaočkovali. Ja osobne by som očkovanie ale neodporúčal deťom. Z vlastnej skúsenosti – rodinní príslušníci do 18 rokov mali absolútne ľahký priebeh – tam sa skutočne jednalo o “chripôčku.”

Opäť z vlastnej skúsenosti – rodinný príslušník nad 50 rokov mal s covidom veľký problém. Oveľa väčší než ja. Našťastie sa mu z najhoršieho podarilo dostať.

Vo veku nad 50 rokov by som teda očkovanie asi skôr odporúčal. Aj keď každý si to musí zvážiť individuálne. Treba zvážiť aj zdravotný stav. Vždy sa treba poradiť s odborníkom, ktorému veríte.

Vždy to ale musí byť na dobrovoľnej báze. Vakcíny proti covidu sú predsa len narýchlo spravené a môžu vyvolať vedľajšie účinky ako napríklad krvné zrazeniny. Aj na Slovensku už máme oficiálne priznaných niekoľko úmrtí, ktoré majú zrejmý súvis s očkovaním. Zo známych mien je to napríklad bývalý podpredseda SNS, Jaroslav Paška, ktorého úmrtie má možný súvis s očkovaním proti covidu.

Je to na každom z nás. Aj preto by sme sa nemali hádať o tom, či sa zaočkovať alebo nie. Každý má na svoje rozhodnutie nejaký dôvod. A nikto by pre svoje rozhodnutie nemal byť diskriminovaný.

Samuel Gdovin