Z čoho pramení popletenosť progresívnej časti spoločnosti

Aby toho nebolo málo tak v období keď otravovali s Covidom začali miešať túto novodobú vieru a vedu či skôr pavedu a pseudovedecké fakty.

Veda svoje tvrdenia konštruuje odlišným spôsobom ako náboženstvo. Veda si je vedomá toho, že vedecky rovná sa vedeckými metódami je možné skúmať prakticky čokoľvek.  Vedecká práca obsahuje sériu výpovedí o zvolenom objekte skúmania, ktoré spolu obsahovo súvisia a ich pravdivosť je vedeckými metódami overiteľná. Náboženstvo Vám povie ako to je a očakáva od svojich veriacich, že bez námietok akceptujú zvestovanú pravdu a budú skrátka veriť a to bez ohľadu na exaktnú overiteľnosť pravdivosti konkrétnych výrokov.

Skutočná veda svoje vedecké tvrdenia formuluje opatrnejšie a síce tak, že si je vedomá toho, ako jej vedecké zistenia zodpovedajú momentálnemu stavu poznania. Tým sa dostávame ku kritickému bodu kedy veda neformuluje večné a nespochybniteľné pravdy.

Novodobá a hlavne progresivistická a liberálna pseudožurnalistika začala opovážlivým spôsobom tieto dve veci miešať. Nielen, že ľuďom zažala zvestovať čo si majú myslieť, ale ešte sa začala tváriť, že tieto ich „pravdy sú vlastne vedecké fakty. Ako bez urážky neskutočná drzosť.

Prominentný príklad takejto zdegenerovanej pseudožurnalistiky krátko pred výmenou vlády v Bratislave predstavovala nedeľná politická diskusná relácia televízie ta3, ktorú moderátori Iliev a Dírer zvykli začať kultúrnym okienkom, kde asi 4-5 minút ľuďom rozprávali o tom ako to je a čo si majú myslieť.

Napriek tomu, že minulý rok sa na jeseň situácia zmenila a produkty kuciakiády museli z vládnych postov sa pratať po ostatných parlamentných voľbách na Slovensku, tak liberálne a progresivistické médiá a aktivistickí novinári štýl svojej práce nejako výrazne nezmenili.

Pokračujú v šírení svojich ideologicky zaujatých názorov a používajú pri tom svoje obľúbené bájky, legendy a v dnešnej terminológii naratívy. Je preto veľmi vhodné a užitočné sa na niektoré z nich pozrieť trochu lepšie a podrobiť ich preskúmaniu z pohľadu ich pravdivosti.

Vo všeobecnosti je možné povedať, že liberálni a progresivistickí propagandisti sa v priebehu času vyprofilovali na skúsených dojmológov, ktorí svoje „zábavné“ tvrdenia zvyknú formuloať štýlom „zdá sa“, „hádam“ či „verím“ alebo úplne klasické „mam dojem“.

Do základnej terminológie týchto zadubených propagandistov pôsobiacich štýlom zaostalých stredovekých mníchov patria pojmy ako opice, dezoláti, plochozemci, lúza, kolaboranti, vlastizradcovia, klamári, podvodníci, zločinci, mafiáni, darebáci a podobne.

Okolo týchto pojmov/dojmov konštruujú svoje notoricky sa opakujúce tvrdenia. Poďme si ich teda rozobrať. S obľubou používajú konštrukcie typu: „inteligentní ľudia so správne nastaveným morálnym kompasom“… To ako čo má byť? V pozadí takto konštruovaného tvrdenia sa nachádza podprahový odkaz, že iba ľudia, ktorí si myslia to čo oni a s nimi ich názory zdieľajú a s nimi súhlasia patria medzi tých inteligentných, čo logicky umožňuje urobiť záver, že všetci ostatní a teda tí, ktorí si to nemyslia, inteligentní nie sú. Keďže len málokto túži po tom, zaradiť sa medzi ľudí neinteligentných a hlupákov tak po takto manipulatívne formulovanom tvrdení môže začať podliehať pokušeniu pridať sa na tú akože „správnu“ stranu a nebyť za hlupáka.

Ďalším obľúbeným naratívom progresivitických mníchov liberálnej žurnalistiky je tvrdenie, či skôr konštrukcia, že výsledkom politiky na 4 svetové strany je iba to, že zo všetkých strán strácame rovná sa v tomto kontexte Slovensko partnerov a strategických partnerov, pričom títo dojmológovia majú na mysli progresivistických a lieberálnych politikov akože krajín kvázi demokratického Západu.

Medzi obľúbené naratívy, ktoré sú de facto iba derivátom toho vyššie menovaného, patrí aj tvrdenie, že orientácia smerom k Rusku z nás spraví neslobodnú a zaostalú krajinu. Toto tvrdenie je pomerne problematické keďže po prvé jednostrannú orientáciu na Rusko žiadny významný predstaviteľ vlády SR nedeklaroval, verejne neprezentoval a ani sa nenachádza v žiadnom oficiálnom dokumente programového charakteru. Po druhé predseda vlády ako aj ostatní najvyšší ústavní činitelia verejne a opakovane potvrdili, že Slovensko svoju zahranično-politickú orientáciu nezmenilo a je stabilne súčasťou EÚ a NATO. Tým sa dostávame k logickému záveru, že toto tvrdenie je v lepšom prípade nepravdivé, zavádzajúce, demagogické a teda klamlivé a manipulatívne.

Objavujú sa aj naratívy typu, že za Ruskom ostáva všade len bieda, utrpenie, spálená a zbombardovaná zem, Slováci prejavujú lásku k zvrátenému bývalému tzn. prednovembrovému režimu a adorujú vojnových zločincov a autoritatívne režimy súčasnosti.

Čerešničkou na torte je tvrdenie progresívnych demagógov o to, že Slováci hltajú ruskú propagandu, hoaxy a dezinformácie. Aj tu je úplne zjavné prekrúcanie reality a vytváranie súvislostí prípadne prepojení, ktoré tam nie sú. Je úplne logické, že región postihnutý vojnovým konfliktom vyzerá ináč ako prosperujúca mierová krajina. Súčasťou vojnového konfliktu súčasnosti je aj celá rada nezamýšľaných vedľajších produktov bojovej činnosti v podobe narušenia civilnej infraštruktúry. Predstava, že padnem do blata a moje oblečenie ostane čisté je pomerne naivná a hlúpa. Nad týmto typom kauzality by mohli zapremýšľať intelektuálne kapacity progresivistického a liberálneho tábora.

Niečo podobné by sa dalo povedať aj o údajnej láske mnohých Slovákov k bývalému komunistickému režimu. Aj tu progresivistickí demagógovia zámerne prehliadajú fakt, že ak sa ľudia pozitívne vyjadrujú o období socializmu tak to robia v situácii, keď porovnávajú mieru materiálneho blahobytu a sociálnej istoty, aké im tento režim poskytoval zatiaľ, čo ponovembrový režim väčšinu z nich odsúdil do doživotnej biedy bez vyhliadky na citeľné zlepšenie v reálnom a hlavne dohľadnom čase.

Pokračovanie nabudúce…