Rozdiel medzi sociálnym Slovenskom a drahými Spojenými štátmi už nie je podľa analytika až taký priepastný

„Priemerná mzda je v USA dva- až trikrát vyššia, pričom individuálne zdravotné poistenie tam stojí okolo 7 000 eur ročne. Aj keď zahŕňa spoluúčasť pacienta, je ešte pred zarátaním systému dotácií, daňových kreditov a zliav,“ vysvetľuje analytik INESS Martin Vlachynský.

Podľa neho tak rozdiel medzi „sociálnym“ Slovenskom a „drahými“ USA nie je až taký priepastný, ako sa môže zdať.

Vlachynský pripomína, že vyššiu sadzbu zdravotných odvodov ako Slovensko má v Európe už len Nemecko. To síce disponuje federálnou sadzbou 14,6 %, no každá zdravotná poisťovňa si k nej pridáva vlastnú prirážku v priemere okolo 2,5 %. Kľúčový rozdiel však spočíva v tom, že v Nemecku existuje strop na platenie odvodov, a to 66 150 eur ročne, čo zhruba zodpovedá priemernej mzde v krajine. Na Slovensku však takýto limit neexistuje.

„Zaplatíte odvody z každého zarobeného eura. Dokonca aj vtedy, ak v rozhlasovej súťaži vyhráte exotickú dovolenku,“ uvádza analytik.

Napriek tomu, že by zvýšené odvody mohli vzbudiť dojem, že peniaze poputujú do zdravotníctva, realita je iná. Ako pripomína Vlachynský, súčasný rozpočet zvýšil sadzbu zdravotných odvodov pre pracujúcich, no zároveň znížil platby štátu za svojich poistencov.

„Minister financií už pri zavádzaní 16-percentného odvodu jasne povedal, že dodatočné financie neslúžia pre zdravotníctvo, ale pôjdu do rozpočtu na financovanie celkových výdavkov štátu,“ upozorňuje Vlachynský.

V praxi to znamená, že to, čo sa pridalo pracujúcim, sa odobrali štátnym poistencom. A štát už štvrtýkrát za dvadsať rokov mení spôsob výpočtu týchto platieb.

Takýto krok prehlbuje rozdiel medzi ekonomicky aktívnymi občanmi a tými, za ktorých odvádza poistné štát. Slovensko tak podľa Vlachynského v skutočnosti funguje s dvoma paralelnými systémami. Jedným postaveným na odvodoch a druhým financovaným z daní.

„Druhý systém pritom žije z prvého,“ hovorí analytik.

Porovnáva to s dôchodkovým systémom, kde zdraví a pracujúci financujú potreby chorých a nepracujúcich. Tento princíp solidarity je prirodzený, no stáva sa čoraz krehkejším v kontexte starnutia populácie.

Podľa Vlachynského by bolo rozumnejšie pripraviť sa na budúce výdavky už teraz. Podobne ako sa to deje v druhom dôchodkovom pilieri.

„Znamená to viac platiť z rozpočtu, kým je tých starých chorých menej, a zároveň u dnešných mladých zdravých tvoriť rezervy pre budúcnosť,“ zdôrazňuje.

Realita je však opačná. Štát nielenže netvorí rezervy, ale naopak, prehlbuje závislosť zdravotníctva od odvodov pracujúcich.

Ak sa tento trend nezmení, Slovensko sa môže čoskoro ocitnúť v situácii, keď zdravotníctvo nebude mať dostatok zdrojov ani pri rekordne vysokých odvodoch. Systém sa tak stáva čoraz menej spravodlivým aj udržateľným, pričom najväčšou obeťou nie je štát, ale samotní pracujúci. Tí, ktorí ho svojimi odvodmi držia nad vodou.